Izolácia nás obrala o vzťahy

Posledné dva roky má človek obmedzené základné potreby. Chýbajú sociálne vzťahy, kontakty, stretávanie sa. Znášame to rôzne, každá veková kategória má svoje špecifiká. Najmenšie deti, ktoré nepoznajú svet pred kovidom a bez rúšok, to majú relatívne najmenej ťažké.

„Čím je dieťa menšie, tým ľahšie si zvykne na neprirodzenú situáciu,“ hovorí psychologička. Neznamená to však, že najmenším deťom situácia neškodí. „Pre rôzne vekové kategórie je to ,nenormálne‘ iným spôsobom.“ Dôležité je, aké má kto zdroje nato, aby ťažkú situáciu zvládol.

Ľudia, ktorí boli predtým sami, zostali oveľa väčšmi izolovaní. „Upadajú do depresií. A zasa v rodinách, kde spolu žijú v nedobrých vzťahoch a ostali zavretí doma, sa situácia vyhrotila ešte viac.“ Ak nás izolovanosť zastihla v už existujúcej kríze, bolí to o to viac.

Pozitívne je, že deti sa ľahko vedia naštartovať. Najmä mladšie deti sa skôr dostanú späť.

Sociálne siete nestačia

Najviac je však podľa psychologičky zasiahnutá osobnosť, ktorá sa formuje. Tínedžerov často trápia poruchy z izolácie. Hoci majú náhradu v podobe sociálnych sietí. „Je to dobrý dôkaz, možno až sociálny experiment – vidíme, že to nestačí.“

Sociálne siete nevedia nahradiť reálne vzťahy. Deti si totiž väčšinou len píšu a videohovory veľmi nevyužívajú. No písaná komunikácia je veľmi obmedzená, až heslovitá. „A nefunguje úplne tak, ako my ľudia.

Keď mi napíše klient tínedžer a ja si správu prečítam za volantom a odpíšem mu až neskôr, reaguje, že som ho ignorovala. Vidí len to, že som si správu prečítala a nereagovala hneď. Nevidí komunikačný kontext druhého človeka.“

Rovnako nesprávne interpretujú emotikony. Podľa zistení vysokoškolských študentov Jany Vindišovej väčšina oslovených tínedžerov chápe usmievavého smajlíka ako provokáciu, posmech. Nevnímali ho v pozitívnom svetle, ako ho chápu dospelí. „Deti sú celkovo viac citlivé na seba,“ čo je v dospievaní zapríčinené nárastom egocentrizmu.

Sociálny život v ohrození

V náročnom období dospievania, spojeného s vymedzovaním svojho miesta v spoločnosti, môže viesť izolácia k strate sociálnych zručností. „Na online vyučovaní si siedmaci, ôsmaci či deviataci nechceli zapínať ani kamery.“ Menšie deti sa zase na ihrisku radšej hrajú separátne, každé v inom kúte.

„Pozitívne však je, že deti v porovnaní s dospelými majú výrazne lepšiu schopnosť adaptácie. Najmä mladšie deti sa skôr dostanú späť.“ Keď psychologička u detí zisťovala, či sa tešia z prechodu z dištančného na prezenčné vyučovanie, netešili sa.

Vyhovovalo im domáce vyučovanie. „V tomto čase však u nich významne narástli psychické ťažkosti, predovšetkým úzkostné poruchy a depresie.“

Depresie tínedžerov

Podobný problém vidí aj bardejovský učiteľ František Tkáč. „Nie sú spolu ráno, cez prestávky či na obede, nezájdu na spoločný čaj po škole, nerozprávajú sa.

Jednoducho to všetko veľmi chýba a cítiť to čím ďalej, tým viac,“ približuje na strane 18 – 19. Ak bolo predtým dieťa skôr samotárske a v triede nemalo veľa kamarátov, počas izolácie sa to ešte viac prehĺbilo.

Ak teraz príde do triedy nový spolužiak, ani po polroku nie je začlenený. Predtým nový spolužiak vzbudzoval zvedavosť a deti ho medzi seba rýchlejšie prijali. „Keď teraz trávia spolu menej času, aj vzťahov je menej. Navyše ak je v triede slabší článok, deti ho nepodržia, ale skôr ešte viac zatlačia do kúta.“ 

Jana Vindišová tiež upozorňuje, že ak samotárske dieťa nemá ani doma celkom ideálne prostredie, nenájde potrebnú podporu ani u rodiny. „Deti majú viac samovražedných úvah. Hoci pred rodičmi vyzerajú v poriadku a nič im nepovedia.“

Ďalším problémom je podľa psychologičky aj dosah na formovanie charakteru. „Školáci na hodinách pri testoch a skúšaní zvykli podvádzať. Keď sa úprimne rozprávame a pýtam sa, kto počúval pani učiteľku, mnohé deti hrali hry. Keď sa pýtam, kto opisoval na písomkách, každý to robil.“

V budúcnosti teda môže byť citeľná deformácia vnímania pravdy pravdy, lži, podvádzania či spravodlivosti.   

Úzkosti a obavy

Spoločnosť sa vyhrotila. Z každej strany počuť nadávky, rozkoly. Dospelí začínajú trpieť psychickými ochoreniami, ktorými by inak netrpeli.

„Ide predovšetkým o depresie, úzkostné poruchy či obsedantno-kompulzívnu poruchu, ale aj závislosti. Niektoré obavy sú opodstatnené – o ekonomickú situáciu, zdravie,“ konštatuje odborníčka. 

Dospelí môžu pozorovať dlhodobú neistotu, smútok, strach, ktorý sa nerozplýva. Práve úzkosť je podľa Jany Vindišovej najčastejší problém aj u tínedžerov.

„Boja sa niečoho neznámeho, úzkosť je strach z neznámeho, čo nevedia pomenovať. Niekedy je za tým aj narušený kontakt s rovesníkmi, niekto sa s nimi v triede či vonku nebaví.“ 

Iných zase zasiahla rýchla a nečakaná smrť blízkych. „Rodina zažila stratu, ktorá niekedy prebehla veľmi rýchlo, takže sa na to nestihli pripraviť ani sa so zomierajúcim rozlúčiť.“

Stratili sme bázeň pred tým, že nie všetko v živote vieme ovplyvniť.

Sme rozmaznaní 

Prečo ale neistotu znášame tak ťažko? „Myslím, že sme rozmaznaní,“ uvažuje psychologička. „Doviedla nás k tomu predchádzajúca doba. Kedysi človek veľa závisel od spoločenskej situácie, počasia, úrody či zdravia, mali sme väčšiu toleranciu voči neistote. V neistých podmienkach sme dokázali žiť lepšie.“

Dnes však nestrádame. „Už malá frustrácia na nás vplýva oveľa viac ako na predošlé generácie.“  

Psychológ Viktor Frankl hovorí, že ľudstvo sa ustavične pohybuje medzi núdzou a nudou. „Keď bolo obdobie núdze, ľudia sa to naučili zvládať. Nevyliečiteľné choroby, bežné zomieranie na zápal pľúc. Potom prišlo obdobie nudy, v ktorom má človek zdanlivo všetko, avšak postráda zmysel.“ Teraz, opäť v období núdze, máme preto problém. 

Nevieme zabezpečiť potreby, ktoré sa nedajú zariadiť vlastnými silami, ako napríklad zdravie. „Je tu opäť niečo, čo nemáme pod kontrolou. Stratili sme bázeň pred tým, že nie všetko v živote vieme ovplyvniť.“

Veriaci pomoc odsúvajú

Trochu iný charakter má prispôsobovanie sa aktuálnej situácii u veriacich ľudí. Pocit úzkosti si zduchovňujú. „Vidia v tom krízu svojej viery, vnímajú to ako hriech. Myslia si, že niečo robia zle po duchovnej stránke.“

Pri problémoch hľadajú pomoc kňaza. Tí zase často posielajú ľudí za psychológmi. Lenže „veriaci berú pomoc psychológa ako poslednú možnosť. No niekedy je už neskoro“. 

Veľké rozdiely sú v tomto smere aj v rôznych častiach Slovenska. „Najmä v určitých regiónoch a komunitách je vyhľadanie odbornej pomoci stále hanbou či stigmou.“

Rozdiely v postoji k psychickým ťažkostiam možno pozorovať aj u kňazov. „Mnohí človeka v tomto prípade nasmerujú na odbornú pomoc, niektorí však jeho problémy vnímajú ako hriech, prípadne výsledok nedostatku viery či dôvery v Boha.“

Odporúča preto brať psychické problémy s rovnakou vážnosťou ako tie, ktoré sa týkajú fyzického zdravia. „Pri ich riešení však môžem hľadať posilu v duchovnej rovine.“

Vždy je nutné začať riešiť problém na správnom mieste. Ako hovorí známa scholastická definícia: „Milosť stavia na prirodzenosti.“

Najmä pre mužov je veľmi ťažké priznať si, že niečo nie je v poriadku. „Keď za psychológom príde muž, neraz povie, že ho poslala manželka. Aj za mnohými závislosťami je často skrytá neliečená depresia.“

Pravdivosť nadovšetko

V čase sociálnych sietí sa ľudia naučili predstavovať svetu svoj „dokonalý obraz“ a „dokonalý život“.

Trpiacim však nepomáha, keď sú konfrontovaní s tým, čo všetko zdanlivo zvládajú iní a ako kvalitne trávia svoj čas. Ani jednotlivcom, ani rodinám táto hra na dokonalosť neprospieva.  

Ako vo všetkom, tak aj tu je dôležitá pravdivosť. „Pomenovať pravdivo veci, ktoré nie sú v poriadku, nebáť sa dotknúť svojich zranení a hovoriť o nich“.

Nezakrývať pred inými ani pred sebou samým rodinné a vzťahové problémy,“ odporúča psychologička. Pre človeka či rodinu v kríze môže byť povzbudením k riešeniu aktuálnej situácie, ak vidia, že aj iní zápasia s podobnými problémami a neboja sa o tom hovoriť.