Ježiš a Samaritánka pri studni

J ežišove slová a skutky sú vždy výrazom úcty, ktorá patrí žene. Je potrebné, aby si Cirkev a spoločnosť aj v našej dobe osvojovali postoje Božieho Syna. Krásny príklad je stretnutie Ježiša so ženou v Samárii pri studni, ako ho zachytil evanjelista Ján vo 4. kapitole.

Pri čítaní Jánovho evanjelia vnímame jeho obľúbený spôsob rozprávania – posolstvo Pána Ježiša ukladá do dvoch vrstiev. Prvá je bežná, hovorová. Druhá je duchovná. Ježiš začína z viditeľnej, bežnej roviny, ktorú Samaritánka vníma a rozumie jej. No ťažšie sa jej prechádza do hlbšej, duchovnej roviny.

NEKONVENČNÝ PRÍSTUP

Na prvý pohľad sa zdá, že Kristova žiadosť o vodu nie je ničím výnimočná. Ježiš je unavený, je pravé poludnie, slnko páli, preto sa zastavil pri studni s vodou. Zvláštna je však doba, keď žena prichádza po vodu.

Ženy totiž prichádzali v skupinkách nabrať vodu buď zavčas ráno, keď ešte boli príjemné teploty a vodu potrebovali na prípravu pokrmu počas celého dňa. Alebo za súmraku. Táto žena však prichádza sama a na pravé poludnie.

Prišla v čase, keď bola nielen najväčšia teplota, ale predovšetkým vysoká pravdepodobnosť, že pri studni nikoho nenájde. Môžeme predpokladať, že to bolo pre jej nedobrú povesť, ktorú naznačil sám Ježiš: „Mala si päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž“ (Jn 4, 18).

Jeho prístup k Samaritánke je nekonvenčný, nezodpovedá zaužívaným zvyklostiam doby. Prvé porušenie zvyklostí je, že sa Žid stretáva s príslušníčkou samaritánskeho etnika. Druhé, oveľa závažnejšie porušenie je, že muž vôbec začína rozhovor so ženou na verejnosti, navyše osamote.

V tých časoch sa na verejnosti nezvykli dôverne rozprávať dokonca ani manželia. Avšak ani vystupovanie ženy nie je bežné. Dokonca voči neznámemu mužovi používa sarkastický štýl. Najskôr mu pripomenie, že je Žid a ona samaritánska žena.

Potom poukazuje na hĺbku studne, pričom naznačí, že pocestný nemá vedro, teda nech nepočíta, že by mu požičala vlastné. Napokon sa ho ironicky spýta, či je väčší ako patriarcha Jakub. Jej tón mohol vyplývať zo vzájomnej nevraživosti Židov a Samaritánov.

Žena pozná históriu vlastného národa a zároveň aj dejiny židovského národa. Evanjelista tak slovami Samaritánky informuje čitateľov o historických, kultúrnych a náboženských skutočnostiach, ktoré odlišovali Židov od Samaritánov.

SPOZNANIE MESIÁŠA

Rozhovor príbehu má dve jasne rozlíšiteľné časti. Prvú tvoria verše (Jn 4, 7 – 15), z ktorých je zrejmé, že žena nerozumie Ježišovým slovám. Berie ich v doslovnom význame, čiže je presvedčená, že rozhovor s neznámym mužom sa celý čas vedie o vode zo studne, pri ktorej sa stretli.

Druhá časť dialógu (Jn 4, 16 – 30) kladie dôraz na postupnú zmenu pohľadu ženy na tajomného pocestného. Hlboká nie je studňa, ale rozhovor s Božím Synom. Samaritánka spoznáva, že má pred sebou proroka, dokonca viac ako proroka.

Je to prisľúbený Mesiáš, ktorého sa stáva ohlasovateľkou: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš? Vyšli teda z mesta a šli k nemu“ (Jn 4, 29 – 30). Evanjelista tu zjavuje úlohu Mesiáša.

V jeho osobe „prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“ (Jn 4, 23). Čas Jeruzalemského chrámu so svojím kultom určeným výlučne pre židovský národ sa končí. Ježiš Kristus je novým chrámom ľudstva, skrze ktorý sa všetci budú klaňať Bohu.

POZVANIE DO NOVÉHO CHRÁMU

Boží Syn prišiel, aby založil nové spoločenstvo, ktoré sa rodí z kríža, ktoré nie je zjednotené kultom Jeruzalemského chrámu ani kultom vrchu Garizim, ale okolo Ježiša. Vieme, že z účasti na liturgii Jeruzalemského chrámu boli vylúčené rôzne skupiny ľudí – postihnutí chorobou, obradne nečistí atď.

Pohania mohli vstúpiť len na takzvané Nádvorie pohanov, židovské ženy len na takzvané Nádvorie žien a Samaritáni mali vlastné miesto kultu. Do samotného chrámu mohli vstúpiť len kňazi z rodu Lévi.

Tento tajomný neznámy pri studni je pravý a nový chrám, do ktorého pozýva vstúpiť aj samaritánsku ženu. Nerozlišuje medzi mužom a ženou, Židom alebo pohanom.

On sám bude posväcovať všetkých, ktorí sa stanú súčasťou nového chrámu. Životodarným nie je spojenie s miestom, ale so živou osobou – Ježišom Kristom.

DUCHOVNÝ ROZHOVOR

V tomto príbehu nejde o nejaký zázrak. Pán Ježiš sa „iba“ rozpráva so ženou. Vidíme však dôležitý odkaz – aj rozhovor môže priviesť k viere. Naše rozhovory o viere sú dôležité, lebo zapaľujú plameň na osvetlenie cesty, po ktorej prichádza do srdca druhého človeka Boh.

Samaritánka prejavuje veľmi dobré znalosti o samaritánskom aj židovskom náboženstve, čo prezrádza jej záujem o vieru. Vidieť to cez tituly, ktorými Samaritánka Ježiša oslovuje. Na začiatku je pre ňu len neznámy, možno trocha arogantný Žid.

Neskôr ho oslovuje „Pane“. Ďalej ho spoznáva ako proroka a napokon vyznáva ako Mesiáša, ktorého zvestuje iným. Na začiatku vyslovila ironickú poznámku: „Si azda väčší ako náš otec Jakub?“ (Jn 4, 12). S Ježišovou pomocou ale prichádza k poznaniu, že má pred sebou prisľúbeného Mesiáša.

DŽBÁN AKO SYMBOL ZMENY

Evanjelista v príbehu uviedol drobný, ale zaujímavý detail: „Žena nechala svoj džbán“ (Jn 4, 28). Pôvodne vzala džbán, aby si nabrala vodu. Zanechaný džbán je symbol zmeny, ktorá sa v jej živote odohrala.

Chodievala k studni v čase, keď vedela, že tam nikoho nestretne, aby nemusela cítiť posmešné a vyčítavé pohľady. Ten, koho stretla, jej dal živú vodu. Boží Syn pozná jej život, jej hriechy a dáva jej nový život. Džbán na vodu už nebude potrebovať, lebo ju naplnil Ježiš Kristus, prameň živej vody.

V závere úryvku evanjelista konfrontuje postoj Samaritánky s učeníkmi. Kým žena spoznala Krista ako pravý nápoj, učeníci ešte potrebujú ďalej rásť vo svojej viere, aby spoznali Božieho Syna ako pravý pokrm. Zostávajú stále na tej prvej úrovni materiálneho chápania.

V tejto súvislosti sa ich kľúčový prerod uskutoční v 6. kapitole Jánovho evanjelia, kde Pán Ježiš hovorí o sebe ako o živom chlebe, ktorý zostúpil z neba (porov. Jn 6, 51). Vtedy ho mnohí jeho učeníci opustili.

Na Kristovu otázku Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6, 67) odpovedá Peter nádherným vyznaním: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6, 68 – 69).

Je to podobné vyznanie, ako teraz urobila Samaritánka. Stala sa Ježišovou apoštolkou. Zvestovala svojim spoluobčanom Mesiáša. Vo východných cirkvách je Samaritánka uctievaná ako svätá mučenica pod menom Fotina (z gréckeho slova fos – svetlo, slovanská forma Svetlana).

Aj my vďačíme za dar viery ľuďom, ktorí nám ukázali na Krista slovami: „Toto je Mesiáš, on je prameň živej vody.“ Pamätajme na nich s vďakou. Samaritánka vyrozprávala svoju skúsenosť viery. Skúsenosť viery sa dá vyrozprávať, ale nedá sa preniesť.

Nie je možné odžiť vieru za druhého. Preto je dôležité, aby sme sa sami presvedčili o dôležitosti viery v našom živote. Vyprosujme si smäd po čistom prameni, ktorým je Kristus. Nedajme sa pomýliť lacnými nápojmi osladenými klamlivými prísľubmi.

JAKUBOVA STUDŇA DNES

Na záver jedno osobné vyznanie. Keď prichádzam do Svätej zeme a dovolia mi to okolnosti, vždy rád zájdem do mesta Náblus. Stojí tam grécky pravoslávny chrám, v ktorého podzemí sa uchováva Jakubova studňa s hĺbkou 41 metrov.

Jej strážcom je pravoslávny kňaz otec Justín, ktorého osobne poznám od čias svojich štúdií v Izraeli v rokoch 2000 – 2004. Narodil sa v roku 1941 na gréckom ostrove Ikaria. V roku 1960 prišiel do Svätej zeme a  od roku 1980 pôsobí v  Nábluse.

Jeho predchodcu otca Filumenosa zabili v roku 1979. Dnes sa uctieva v  Pravoslávnej cirkvi ako svätý. Súčasný kostol začali stavať v roku 1908. V roku 1927 ho poškodilo zemetrasenie a zostal nedokončený.

Napriek mnohým ťažkostiam a fyzickým útokom, ba dokonca tankovému ostreľovaniu dostal napokon otec Justín v roku 1998 dovolenie a garancie od palestínskej samosprávy na dokončenie terajšieho kostola, čo sa mu po mnohých útrapách aj podarilo.

Tento kňaz drobnej postavy, ale veľkého entuziazmu vlastnými rukami vytvoril ikony, ktoré zdobia celý chrám. Keď sa ho spýtate, koľko kresťanov žije v Nábluse, zdvihne jeden palec na ruke a povie: „Ja sám.“

V chráme sa uctieva relikvia svätej Fotiny. Na nádvorí pri vchodových dverách chrámu má otec Justín už pripravený vlastný hrob aj s mozaikou, na ktorej je zobrazená jeho podobizeň.