Ježiš dal Veľkej noci nový rozmer

V slovenskom preklade Biblie sa v druhej kapitole Jánovho evanjelia, keď Ježiš vstúpil do Jeruzalema, stretávame s pomenovaním Veľká noc. Kedy a kde presne vzniklo, sa s istotou nevie, avšak podľa biblistu sa takýmto výrazom v Biblii sviatky Pesachu ani raz neoznačujú.

„Toto pomenovanie sa používa zväčša v slovanskej terminológii, kým vo zvyšku kresťanského sveta sa používa grécky novozákonný výraz Pascha. Hovoríme o najdôležitejšom sviatku, nuž treba teda dbať aj na jeho meno,“ upozorňuje na začiatok Blažej Štrba.

Nejasnosti sú aj v slovnom spojení veľká noc.

„Asi málokto poprie, že pod slovom noc sa myslí na noc Pánovho prechodu v Egypte. Tým by sme však zostali iba v Egypte. Možno vidieť odkaz aj na druhú noc – noc prechodu Červeným morom. Ale ani to nepostačuje pre kresťanov.

Kresťanské prídavné meno veľká môže zahŕňať aj noc Poslednej večere, ale rozhodne sa myslí na noc zmŕtvychvstania – ako to v Exsultete opakovane spievame haec nox est – toto je noc.

Aj v liturgickej reči Cirkvi sa sviatky Veľkej noci nazývajú Triduum Paschale – Paschálne trojdnie a Veľkonočná nedeľa je paschálna. Tak ako v mnohých iných katolíckych prekladoch.“

Macot a samček

Egyptský faraón opakovane nechcel pripustiť, že Pán je mocnejší, a tak po deviatich ranách Boh ohlásil poslednú, desiatu: „O polnoci prejdem Egyptom. Vtedy zomrie každý prvorodený v egyptskej krajine“ (Ex 11, 4 – 5). Boh však predtým varoval Izraelitov, aby si označili baránkovou krvou ich veraje, a tak ich pri svojom prechode (pesach) nezničil.

V ďalšej kapitole Knihy Exodus sa dozvedáme podrobnosti – 15. nisana nesmie byť v dome nič kysnuté, opečie sa bezchybný ročný samček, ktorý sa zje celý aj s vnútornými orgánmi, spolu s nekvasenými chlebmi známymi ako macot a horkými zelinami maror. Izraeliti majú mať opásané bedrá, sandále na nohách a palicu v ruke.

„Biblický predpis o obetovaní veľkonočného samčeka a o pomazaní verají domov Hebrejov baránkovou krvou sa týkal Egypta. Len čo bol Izrael na púšti a svätostánok bol v prevádzke, došlo k úprave týchto dvoch pôvodných požiadaviek (porov. Dt 16, 2 – 7),“ vysvetľuje doktor biblických vied.

„Veľkonočný baránok sa mal obetovať pri dverách svätostánku už ako celopal a nemazali sa ani veraje domov, keďže žili v stanoch. Pre neskoršie obdobie, keď Izraeliti budú už v zemi prísľubu, sú jediné známe nariadenia ohľadom slávenia tohto prvého sviatku opísané v Lv 23, 5 – 14.

Na 14. deň 1. mesiaca v podvečer bude Pánova Pascha a na 15. deň je sviatok Pánových nekvasených chlebov, ktoré sa budú jesť sedem dní. V prvý deň sa obetuje v chráme celý baránok.

Prvý a posledný deň sa nesmie pracovať a počas všetkých dní sa budú prinášať Pánovi zápalné obety. Prirodzene, už iba v chráme,“ dopĺňa spôsoby slávenia Pesachu a Sviatku nekvasených chlebov.

Tri dôležité sviatky

Pesach bol v Ježišových časoch jeden z troch pútnických sviatkov. Ich súčasťou bola púť do Jeruzalemského chrámu. Mojžišov zákon nazýva Pesach aj Macot, teda nekvasené chleby, a od neho záviseli časovo aj teologicky ďalšie významné pútnické sviatky – Šavuot a Sukkot (porov. Ex 23, 14 – 17).

„Šavuot je Sviatok týždňov. Pomenovanie má od toho, že podľa biblického príkazu (porov. Lv 23, 16 – 21) bolo treba odpočítať sedem plných týždňov od Pesachu a osláviť tak 50. deň ako posvätný, po grécky nazývaný Pentekoste.

Sviatok sa nazýval aj Sviatok žatvy prvotín, keď sa končila žatva pšenice a začínala sa žatva jačmeňa (porov. Ex 23, 16), či Deň prvotín (porov. Nm 28, 26). Až podľa neskoršej tradície z Talmudu tento sviatok pripomína udalosti na Sinaji a dar Tóry, teda Zákona,“ načrtáva Blažej Štrba v krátkosti druhý pútnický sviatok.

Stručne opisuje aj posledný pútnický sviatok: „Sviatok stánkov (Sukkot) Židia slávia od 15. do 21. mesiaca tišri (tohto roku 21. – 27. septembra). Aj tento má viac mien – Sviatok zberu – úrody (porov. Ex 23, 16), alebo iba Sviatok, čím sa jasne naznačuje radosť zo zberu ako sviatočnosť.

Názvom Sviatok stánkov sa pripomína zasa prebývanie Izraelitov v stanoch na púšti (porov. Lv 23, 24). V židovskej liturgii sa nazýva aj Sviatok našej radosti a 8. deň tohto týždňa Radosť (z) Tóry.“

Pesach sprítomňuje vyslobodenie z Egypta

Odborník na Sväté písmo poukazuje na biblickú tradíciu, ktorá obohacuje povinnosťou pamätať na niekoľko udalostí, od ktorých sa Pesach odvíja:

„V súvislosti s nocou zmárnenia egyptských prvorodených sa hovorí, že ‚tento deň bude pre vás pamätným dňom a budete ho sláviť ako Pánov sviatok: z pokolenia na pokolenie ho budete sláviť ako večité ustanovenie!‘ (Ex 12, 14) – lebo oni prežili.

Ďalej, lebo ‚vás Pán vyviedol (z Egypta) mocnou rukou. Preto sa nesmie jesť nič kysnuté‘ (13, 4) – lebo ich vyslobodil.

Tretím dôvodom je ‚a pamätaj, že si bol otrokom v Egypte, preto zachovávaj a plň tieto ustanovenia!‘ (Dt 16, 12) – pamätať treba na otroctvo, jednak kvôli vyslobodeniu a jednak kvôli spolupatričnosti s tými, čo sú zotročovaní. Nečudo, že sa o Pesachu píše aj v Ezd 6, 19 – 21, lebo ide o navrátencov z babylonského exilu.“

O Pesachu sa v Novom zákone dozvedáme najmä z evanjelií. „Najprv treba povedať, že evanjeliá hovoria o sviatkoch Nekvasených chlebov a o Pasche (grécky preklad Pesachu).

Toto grécke slovo sa iba v našich prekladoch prekladá raz veľkonočný baránok, inokedy veľkonočná večera, či Veľká noc (porov. Mt 26, 17 – 19; Lk 22, 1), čo je trochu aj na škodu veci,“ zamýšľa sa Blažej Štrba.

Pokračuje, že „v pôvodine ako aj v latinskej Vulgáte je iba pascha, dokonca aj vo význame zabiť paschu (occidi pascha; porov. Lk 22, 7). I keď na pozadí je jednoročný samček, nemožno poprieť, že dôraz je daný na sviatok Pánovho prechodu“.

Ježiš vyzdvihol nové prvky

Evanjeliá však zdôrazňujú aj iný rozmer Ježišovho slávenia Pesachu.

„O spôsobe jedenia paschy pripomínajú iba namáčanie do misky, bez výslovnej zmienky o baránkovi a tiež to, že Ježiš túžil ‚jesť paschu‘ (porov. Lk 22, 15).

Zaznamenávajú však detailne iný prvok – Ježiš vzal chlieb a vyriekol nad ním známe slová, a podobne urobil po večeri s kalichom. Celkom na záver zaspievali chválospev (porov. Mt 26, 17 – 35 a par.).

Z evanjeliových statí vyplýva, že Ježiš slávil Pesach a predpokladáme, že podľa vtedajších zvyklostí. Vieme však oveľa viac o tom, na čo on dal dôraz a z čoho on urobil pre budúcich nasledovníkov dôležité prvky slávenia Paschy.

Slovami nad chlebom Ježiš komunikoval nový výklad skutočnosti Paschy a podobne slovami nad kalichom vysvetlil ďalší nový prvok Ježišovho života a uzatvorenia novej zmluvy. Na záver, tak ako v tradíciách o Pesachu, zdôraznil, že toto sa má robiť na jeho pamiatku.

Ježiš presunul výslovne zmysel Pesachu na udalosti súvisiace s ním,“ objasňuje člen Pápežskej biblickej komisie.

Ježišova a baránkova krv

Kresťanská Veľká noc časovo nadväzuje na židovskú, preto v nich možno vidieť aj podobnú symboliku. Baránkova krv na dverách Izraelitov, ktorá ušetrila ich životy, by mohla evokovať tú Ježišovu, ktorá nás ušetrila pred zatratením.

Odborník v biblistike však poukazuje na nutnosť výkladu tejto paralely, aby sa vyhlo nedorozumeniu. Aj keď je to pre niektorých otcov, ktorí spájajú viacero rôznych motívov u Ježiša, drahá téma, je podľa neho vhodné bohatstvo vyjadrení rozlíšiť a nezamieňať ich symboliku so symbolikou vlastnou novozákonným textom.

„Stručne na úvod: podobnosť nie je v obete, ale vo význame krvi. Ako je zrejmé, iba Ján Krstiteľ v neskorom Jánovom evanjeliu nazval Ježiša ‚Baránkom Božím, ktorý sníma hriech sveta‘ (Jn 1, 29. 36). Ježiš je Boh a iba Boh odpúšťa hriech.

Hoci možno vnímať v Krstiteľovom výroku odkaz na paschálneho baránka, ten však nebol obetou za hriechy. Možno vidieť v baránkovi odkaz na všeobecnú rituálnu prax, pri ktorej sa obetovaním baránka vyjadrovalo uzmierenie s Bohom. Obrad ‚iba‘ vyjadril to, že odpúšťa Boh.“

Treba dbať na to, že „Ježiš je Boží Baránok, ale nie je obradnou obetou. Je absolútne nedovolené rituálne obetovať človeka. Symbolika baránka obetovaného za hriechy pripomína baránka vedeného na zabitie, vyjadruje Ježišovu poslušnosť a odovzdanosť.

A vďaka symbolike o nedolámaných kostiach (porov. Jn 19, 36) vyjadruje utrpenie spravodlivého (porov. Ž 34, 10), ktorý ponesie hriechy iných. Peter výrokom o bezchybnom baránkovi, ktorý nás vykúpil (porov. 1 Pt 1, 19), zvýraznil Ježišovo absolútne odovzdanie sa.

Preto Zjavenie uprednostňuje obraz víťazného baránka, ktorý „bol zabitý“, ale napokon mu patrí všetka sláva (porov. Zjv 5, 6 – 14). Otec teda neobetoval svojho Syna – on ho daroval. Boh neobetuje predsa sám sebe.

I Ježiš sa daroval a položil aj svoj život. No nebol obetným baránkom na zjedenie. Liturgia však spája Bibliu s tradíciou, a tak najmä pri svätej omši vnímame Ježiša i ako obetovaného baránka.

Avšak podľa Ježišových slov, z chleba sa stáva telo Kristovo, nie mäso baránka; telo, ktoré sa za nás vydáva (porov. Lk 22, 19, grécky didomenon, latinsky datur, liturgicky tradetur) a nám sa odovzdáva, nie obetuje,“ podčiarkuje Blažej Štrba.

Krv je odkazom na zmluvu

Biblista zdôrazňuje, že krv, ktorú pijeme, nie je odkazom na krv egyptského baránka, ale je to krv, ktorá sa podľa Ježišových slov vylieva pri zmluve.

„Zasa na úvod stručne: Podľa Ježišových slov krv odkazuje na krv zmluvy. Totiž pri uzatvorení Sinajskej zmluvy krv býčkov symbolizovala život. Ňou Mojžiš pokropil oltár, ktorý predstavuje božskú stránku zmluvy, a potom ľud – ako druhú stránku zmluvy (porov. Ex 24, 5 – 8).

Tak krv, v ktorej ‚je život‘ (Lv 17, 14), symbolizuje pri zmluve puto života medzi Bohom a ľudom. Preto keď Ježiš hovorí o svojej krvi ako o krvi zmluvy, tak krv vyjadruje jeho život, nie smrť.

Hovorí o novej zmluve, lebo tá zahŕňa odpúšťanie hriechov, a o večnej zmluve, lebo jeho život je večný, a tak je zmluva večná. Tak tomu aj veríme, že ‚je to krv novej a večnej zmluvy‘.

Ak pri Pesachu kalich mohol vyjadrovať utrpenie, víno určite symbolizovalo radosť a jasanie, pri kalichu sa odriekalo požehnanie. Ježiš svojimi slovami dobrorečí, ale mení pesachové víno na krv zmluvy, ktorá jediná zabezpečí šťastie a večný život.“

Preto Ježišov paschálny kalich krvi orientuje našu pozornosť nielen na minulosť a prítomnosť – čo je dominantné pri chlebe ako Kristovom tele, ale „dáva nám dôveru teraz a do budúcnosti. Krv pri našej Veľkej noci je život, ktorý požívame – krv Krista je Božím životom.

Nejde teda o krv obetnú, akoby sme pili krv z obety. Neodkazuje na baránka v Egypte, ale na krv zmluvy života. Tak krv pri našej Pasche je vo svojej najhlbšej podstate životom Boha.

Ona vďaka symbolike zmluvy nás živí Božím životom,“ poukazuje na chápanie Kristovej krvi.

Spoločný je Boh Vysloboditeľ

Rozdielov medzi kresťanskou a židovskou Veľkou nocou je viacero. Židovské slávenie je podľa biblistu viac o rodinnej a domácej udalosti, zatiaľ čo kresťanské má základ v liturgii Veľkonočného trojdnia a slávi sa hlavne v spoločenstve veriacich.

„Koniec koncov, obrad Pesachu bol nielen formálne, ale najmä obsahovo pretvorený vďaka Ježišovým slovám pri Poslednej večeri a vďaka jeho smrti a zmŕtvychvstaniu.“

Preto kým si židia pri Pesachu sprítomňujú otroctvo a vyslobodenie z neho, kresťania to prežívajú vďaka Ježišovmu víťazstvu nad smrťou.

„Židia pri Pesachu v dávnej minulosti jedávali barančeka, dnes už pesachové jedlo tvorí najmä macot, horké byliny a víno. My pri Pasche v liturgii máme chlieb (obdoba macot) a víno. Tak židia, ako i my pijeme z kalicha.

Kým pri chlebe má symbolika väčšiu podobnosť s pesachom, symbolika pitia z kalicha predstavuje väčší rozdiel – pri Pesachu odkazoval na utrpenie a radosť, pri našej Eucharistii je kalich dobrorečenia istotou novej zmluvy Boha s nami – naveky.

Odlišnosť je aj v skupine, ktorá tieto sviatky oslavuje: „Pesach slávi iba ľud obriezky, kým Paschu slávi ľud veriaci v Ježiša Krista. Predobrazy zo židovskej tradície prebrali prví Ježišovi nasledovníci, Židia, ako nosiče posolstva.

Starý zákon je teda nevyhnutný na pochopenie Nového. Ba čo viac, aj vďaka Novému možno lepšie pre nás pochopiť ten Prvý zákon, ktorý je nenahraditeľnou prípravou pre nový Kristov zákon.

Sviatok Pesachu či kresťanskej Paschy, po slovensky Veľkej noci, má však jednotiacu niť Boha Vysloboditeľa,“ vidí spoločný prienik doktor biblických vied Blažej Štrba.