Každé povolanie má svojho patróna

Od Prvej adventnej nedele 2019 do 30. septembra 2020 slávime Rok Božieho slova. Dátum jeho ukončenia súvisí so svätým Hieronymom – prekladateľ Svätého písma sa narodil pre nebo práve 30. septembra. Bolo to pred 1600 rokmi.

Hieronymova cesta k preloženiu Božieho slova však nebola celkom priamočiara, no dnes ho vzývame ako patróna prekladateľov.

Preložil Sväté písmo - sv. Hieronym

Pôvodom chorvátskeho svätca poznajú predovšetkým prekladatelia, keďže je ich patrónom. Svätý Hieronym (o. 347 – 30. september 420) sa narodil okolo roku 340 v Dalmácii do bohatej a bohabojnej rodiny. V škole bol veľmi neposedný a rodičia ho často museli do učenia nútiť.

Neskôr odišiel študovať do Ríma, kde objavil lásku k cudzím jazykom, zamiloval si najmä latinčinu a gréčtinu. Stal sa uznávaným rečníkom. Vo veľkomeste však Hieronym opustil kresťanské zásady, ktoré doňho vštepovali rodičia, a dal sa na zlé chodníčky. Po čase si však uvedomil, že takýto životný štýl nie je správny.

Vycestoval do Francúzska a tam sa rozhodol zasvätiť svoj život Bohu. Dlhé hodiny venoval štúdiu Svätého písma. Potom odišiel na cesty - putoval po Ázii a žil na púšti, kde sa jeho vzťah k Bohu a Svätému písmu ešte viac prehĺbil. V roku 379 sa stal kňazom.

Keď pápež Damaz I. zvolal v Ríme cirkevný snem, pozval aj Hieronyma, pretože sa dopočul o jeho znalosti jazykov. Prikázal mu preložiť Sväté písmo z hebrejčiny a aramejčiny do latinčiny. Tento preklad dnes poznáme pod názvom Vulgáta.

Na sklonku života sa Hieronym uchýlil do Betlehema, kde založil niekoľko kláštorov. Popritom stále študoval a prehlboval si vedomosti. Zomrel v roku 420; jeho pozostatky boli prevezené do Ríma.

Jeruzalemská „fotografka“ - sv. Veronika

Kto iný by bol vhodnejším patrónom fotografov ako svätá Veronika (žila v 1. storočí)? Veď práve na jej šatke zostal zachytený odtlačok Ježišovej tváre počas cesty na Golgotu.

O živote tejto Kristovej súčasníčky však vieme pomerne málo. Patrila medzi prvých jeruzalemských kresťanov a neváhala nasledovať Ježiša pri jeho utrpení. Za to, že mu podala šatku, do ktorej si utrel zakrvavenú tvár, jej bolo venované osobitné, konkrétne šieste zastavenie krížovej cesty.

Veronikina šatka sa dodnes uchováva ako relikvia v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Okrem toho, že svätá Veronika je patrónkou fotografov, vzýva sa aj pri ťažkých zraneniach a krvácaniach.

Otrok radil aj kráľovi - sv. Martin de Porres

Ku kaderníčke či holičovi chodí azda každý z nás. No málokto vie, že ich patrónom je peruánsky svätec Martin de Porres (9. december 1579 - 3. november 1639).

Narodil sa v šestnástom storočí v Lime ako syn šľachtica a africkej otrokyne. Keďže mal tmavú pleť, otec sa oňho odmietol starať. Neskôr, keď videl, v akých úbohých podmienkach chlapec žije, prehodnotil svoje rozhodnutie a dal mu dostatok peňazí na štúdium.

Martin chcel liečiť ľudí, preto začal študovať za holiča (slovo štúdium je na správnom mieste, lebo v tom období sa holičstvo vyučovalo spolu s ránhojičstvom a niektorými chirurgickými praktikami).

Martin túžil vstúpiť k dominikánom, ale pretože bol mulat, nechceli ho prijať. Nakoniec vstúpil do tretieho rádu a bol nútený vykonávať tie najhoršie práce, okrem toho slúžil spolubratom aj ako holič a liečiteľ. Ostatní rehoľníci ho často ponižovali a nadávali mu do „mulatských psov“, no on len v pokore a úcte pokračoval vo svojej službe.

Nakoniec si predstavení kláštora uvedomili, aký je Martin pre komunitu neoceniteľný, a oficiálne ho prijali za brata.

So svätým Martinom de Porres sa spájajú mnohé zázraky, proroctvá, uzdravenia, mal schopnosť bilokácie a vedel sa rozprávať so zvieratami. Po radu si k nemu chodili nielen chudobní z Limy, ale aj arcibiskup a španielsky kráľ. Ako šesťdesiatročný zomrel na maláriu.

Obetoval sa pre chorých - sv. Giuseppe Moscati

Lekári majú viacero patrónov, no rozhodli sme sa predstaviť vám sv. Giuseppeho Moscatiho (25. júl 1880 – 12. apríl 1927), lebo jeho životný príbeh a odkaz naozaj stoja za to.

Tento taliansky svätec sa narodil na konci devätnásteho storočia v Neapole do bohatej rodiny. Keď získal doktorát z medicíny, zamestnal sa v nemocnici pre nevyliečiteľne chorých. Často trávil dlhé hodiny v laboratóriu pri mikroskope.

Neskôr sa stal primárom spomínanej nemocnice. Obetavo pomáhal zachraňovať ľudí po výbuchu Vezuvu v roku 1904 či postihnutých epidémiou cholery v roku 1911.

Doktor Giuseppe Moscati bol aj mužom evanjelia. Každý deň chodil na svätú omšu a svojim pacientom okrem liečby radil aj pristupovať často k spovedi a svätému prijímaniu. Nehanbil sa prejavovať svoju vieru aj medzi kolegami, ktorí neboli katolíci.

V jeho zápiskoch stojí: „Miluj pravdu; ukáž, čím si, bez pretvárky a bez ľudských ohľadov. A keď ťa niekedy pravda bude stáť prenasledovanie, prijmi ho s odvahou; keď bude stáť bolesti, snaž sa ich pretrpieť. A keby si za pravdu mal obetovať seba samého a svoj život, buď silný v tejto obeti.“ Zomrel v roku 1927 vo veku 46 rokov.

Trpel za vieru - sv. Marek Križin

Účtovníci iste netušia, že ich patrónom je jeden z troch košických mučeníkov, ktorých vyhlásil za svätých Ján Pavol II. v roku 1995 na košickom letisku. Je ním sv. Marek Križin (1589 – 7. september 1619).

Pochádzal z chorvátskej rodiny dôstojníka. Otec mu chcel zabezpečiť čo najlepšie vzdelanie, preto ho poslal študovať na gymnázium do Viedne a následne na univerzitu v Grazi, kde získal titul z filozofie, čo trochu zarmútilo jeho rodičov, keďže dúfali, že si vyberie dôstojnícku dráhu ako jeho otec. On na to však nedbal a pokračoval štúdiom teológie v Ríme.

V roku 1615 ho vysvätili za kňaza a bol ustanovený za ostrihomského kanonika a riaditeľa cirkevných škôl v Trnave. O niekoľko rokov sa jeho kompetencie rozrástli – dostal na starosť opátstvo v Krásnej nad Hornádom. V Košiciach sa zoznámil s Melicharom Grodeckým a Štefanom Pongrácom.

Bolo to obdobie, keď sa vzmáhal kalvinizmus a protestanti sa na čele s vojskom Gabriela Bethlena postavili proti panovníkovi Ferdinandovi II. a celej Katolíckej cirkvi. Vtiahli do Košíc, obsadili kostoly a žiadali smrť katolíckych kňazov.

Zajali Marka Križina, Štefana Pongráca aj Melichara Grodeckého, týrali ich hladom aj smädom; mučitelia im ponúkali rôzne majetky za to, že sa zrieknu svojej viery; potom ich bili, sekali, rezali a pálili. Marek Križin a jeho spoločníci však odmietli zradiť katolícku vieru.

Napokon im odťali hlavy a hodili ich do žumpy (Štefanovi Pongrácovi však len dvakrát zaťali do hlavy, preto ešte v žumpe prežil dvadsať hodín). Pochovali ich tajne. Pozostatky Marka Križina boli neskôr prevezené do Trnavy, Ostrihoma a rodného Križevca.

Zvestoval radostné noviny - sv. archanjel Gabriel

Telefón, počítač a televíziu má v súčasnosti v civilizovanom svete azda každý človek. No pri prepínaní programov či písaní textových správ by nám ani nenapadlo, že patrónom telekomunikácií a telekomunikačných pracovníkov je archanjel Gabriel.

Prvýkrát sa spomína už v Starom zákone, konkrétne v Knihe proroka Daniela: „Keď som potom ja, Daniel, mal videnie, usiloval som sa porozumieť. Vtom zastal predo mnou ktosi, vyzeral ako muž. I počul som nad Ulaiom ľudský hlas, volal a hovoril: ,Gabriel, vysvetli tamtomu videnie!´“ (Dan 8, 15 - 16).

Pravdepodobne ho však lepšie poznáme z Nového zákona, keď prišiel najprv k Zachariášovi, aby mu oznámil, že sa mu narodí syn. A potom zvestoval Panne Márii, že bude matkou Božieho Syna. „V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária“ (Lk 1, 26 - 27).

Z úst archanjela Gabriela takisto prvýkrát počujeme začiatok modlitby Zdravas´, Mária. Svätý Gregor Veľký vo svojich homíliách o archanjelovi Gabrielovi povedal: „Preto k Panne Márii nebol poslaný hocijaký anjel, ale archanjel Gabriel. Patrilo sa totiž, aby na takúto službu išiel ten najvyšší anjel, veď zvestoval najväčšiu vec zo všetkých.“

Môžeme tak vidieť, že archanjel Gabriel zastáva naozaj významnú pozíciu ako posol nebeských správ - možno aj preto si ho poslovia a telekomunikační pracovníci vyvolili za patróna.

Učil chlapcov bez domova - sv. Ján de la Salle

Veľmi dôležitými zamestnancami zodpovednými za formáciu mladých ľudí sú učitelia a vychovávatelia. Takisto majú viacero patrónov, no dnes si predstavíme francúzskeho svätca zo sedemnásteho storočia – sv. Jána de la Salle (30. apríl 1651 – 7. apríl 1719).

Od rodičov dostal náboženské vzdelanie a už v jedenástich rokoch sa stal klerikom. O päť rokov neskôr ho ustanovili za kanonika katedrály v Remeši, čo bola veľká pocta. Vstúpil do seminára, lenže po smrti rodičov sa musel vrátiť domov, aby sa postaral o mladších súrodencov.

Začal pochybovať o svojom kňazskom povolaní, no nakoniec sa utvrdil v tom, že Pán ho volá do svojej služby, a tak sa stal kňazom. Po ničivých vojnách, ktoré v šestnástom a sedemnástom storočí zmietali Európou, mnoho detí zostalo na ulici, bez príbuzných, jedla a prístupu k adekvátnemu vzdelaniu.

Ján sa nechcel na túto desivú situáciu iba bezmocne prizerať, preto založil bezplatnú školu pre chlapcov z ulice, kde sa mohli učiť v materinskom jazyku (nie v latinčine, ako to bolo vtedy zvykom). Vzdal sa miesta kanonika, všetkých svojich príjmov a majetkov a žil len z almužny.

K Jánovi sa pridalo niekoľko mužov, ktorí tiež začali chlapcov bezplatne vyučovať. O nejaký čas sa Ján rozhodol, že skupina si zaslúži aj duchovné vedenie a zostavil rehoľné pravidlá. Tak vznikol Inštitút školských bratov.

Ján neskôr založil aj učiteľský seminár, kde sa ľudia mohli pripravovať na učiteľské povolanie. Otvoril prvú priemyselnú, technicky orientovanú školu v Európe. Napriek veľkej zodpovednosti zostal pokorný a skromný, často sa postil. Zomrel na Veľký piatok v roku 1719.

Vedec svätcom - sv. Albert Veľký

Čo sa týka povolaní, nesmieme zabudnúť ani na tie prírodovedné. Ak ste botanici, zoológovia či biológovia, práve vaším patrónom je stredoveký teológ, filozof, astronóm a prírodovedec sv. Albert Veľký (1193 – 15. november 1280).

Narodil sa v Nemecku a študoval na Padovskej univerzite v Taliansku. Po jej absolvovaní vstúpil do novozaloženej Rehole dominikánov. Pracoval ako vyučujúci v rôznych mestách, či už vo Freiburgu, Štrasburgu či na prestížnej parížskej univerzite Sorbonne, kde medzi jeho žiakov patril dokonca sv. Tomáš Akvinský.

Po získaní doktorátu odišiel do Kolína nad Rýnom, kde bolo jeho úlohou viesť Kolínsku univerzitu a starať sa o vzdelávací proces, ako aj o všetky ostatné univerzitné aktivity. Okrem toho sa v roku 1254 stal provinciálnym predstaveným dominikánskej rehole a neskôr biskupom v Regensburgu.

Popri prírodných vedách sa venoval najmä výkladu Aristotelovej filozofie a jej transformovaniu do kresťanskej filozofie. Pápež Pius XII. ho vyhlásil za učiteľa Cirkvi.