Každý to zvládol inak

Obdobie puberty sa začína na prelome mladšieho a stredného školského veku - približne v 10. až 12. roku a končí sa 15. až 17. rokom života človeka. Telesné dospievanie predbieha psychické, ale najmä emocionálne dozrievanie. Hovoríme o vývinovej disharmónii alebo o paradoxe, keď telesné dospievanie je rýchle, avšak psychický vývin je zjavne pomalší.

Možno je dobré pripomenúť, že v súčasnosti mnohé somatické procesy súvisiace s pubertou sa začínajú oveľa skôr ako v minulosti u predchádzajúcich generácií. Aj z dôvodu, že organizmus človeka prirodzene reaguje na vplyvy prostredia. V rovine hypotéz sa tento jav spája s viacerými faktormi, ktoré však nemusia byť úplne relevantnými dôkazmi pre skorý nástup puberty (strava bohatá na živiny, bielkoviny, fyzicky menej náročný život, viac relaxu a málo námahy).

Včasný nástup pohlavnej zrelosti má však aj svoju odvrátenú stránku. Fungovanie žliaz s vnútornou sekréciou (hypofýza) podporuje produkciu  pohlavných hormónov. A tak najmä ženy sú veľmi skoro vystavené vplyvu estrogénov a gestagénov, čo sa neskôr môže odzrkadliť vyššou mierou náklonosti k rozvoju ochorení srdca alebo prsníkov. V každom prípade pohlavné dospievanie je spôsobené dozrievanám pohlavných orgánov, pričom u žien nastáva tento proces v priemere o 1 až 2 roky  skôr ako u mužov.

Obdobie je sprevádzané intenzívnym rastom - približne 4 – 5 centimetrov za rok (chlapci 5,5 cm) a zvyšovaním hmotnosti (4 až 5 kilogramov). (Kopecká, Pschologie I. díl - Učebnice pro obor sociální činnost, 2011) U pubescenta sa začínajú formovať ženské i mužské telesné tvary, špecifické proporcie tváre, najmä jej dolnej časti, pridáva sa mutácia hlasu. 

Som citlivý

Mení sa anatomická štruktúra mozgu, z čoho pramení väčšia citlivosť a vzrušivosť človeka. Pubescenti sú preto veľmi nervózni, podráždení, precitlivení, 
nespokojní. Majú problém ovládať sa a sú menej odolní voči chorobám. Navonok sa narušená telesná a pohybová harmónia prejavuje ako nešikovnosť, neohrabanosť, tvrdosť pohybov. Na prvý dojem pôsobí, akoby nevedeli čo robiť s rukami a nohami. Je to aj preto, že končatiny rastú rýchlejšie ako telo. 
Poznávacie procesy sú značne senzitívne. Vnímanie je presnejšie, bohatšie na detaily, mnohostrannejšie, v obsahu uvedomenejšie a zacielené. Kvalitatívne najvyššiu úroveň postupne dosahuje v spojení s myslením.

Myslenie je plánovitejšie a systematickejšie. Pamäť prevláda logická. Z neúmyselnej pamäti prechádza pubescent na využívanie úmyselnej. Úroveň abstraktného myslenia je ešte nízka, hoci postupne v myslení využíva prechod od konkrétneho k abstraktnému. Približne medzi 11. a 12. rokom života narastá schopnosť vedomia zapamätať si a spracovať abstraktný materiál, či už ide o slovné spojenia alebo konkrétne učivo. 
Myslenie je hypoteticko–deduktívneho charakteru. Pubescent si potrebuje všetko zdôvodniť, vyvodzovať závery z reálnych pozorovaní a neskôr aj z abstraktných predpokladov. 

Veľmi živá a intenzívna je u neho predstavivosť, čo sa prejavuje opakovaným bdelým snením, produkujúc živé predstavy želaných skutočností. Často to súvisí s intenzívnym citovým životom (denníky, básne, romány). City sú síce veľmi živé, ale  nestabilné. Stretávame sa s ich bezpredmetnosťou. Teda nie sú naviazané na konkrétny podnet, vec či osobu. Pobescenti veľakrát nevedia zdôvodniť, prečo majú zlú náladu, hnevajú sa alebo, naopak, prekypujú radosťou a šťastím. Nie sú schopní zablokovať stavy neurčitých smútkov, žiaľov či túžob.

Obsah citov je veľakrát značne plytký. Dospievajúci sa prejavujú aj obrannými citovými reakciami, ako je strach, nepokoj, nesmelosť, rozpaky, smútok, odpor. Prípadne agresívnymi reakciami: hnev, žiarlivosť, závisť, nenávisť. Ale tiež pozitívnymi stenickými citmi: láska, vzrušenie, radosť, príjemnosť, prípadne estetické city. 

Vôľa je oslabená 

Z pohľadu výchovnej praxe je dobré si všimnúť, že práve v puberte sa upevňujú vôľové vlastnosti a takmer všetky aktivity pubescenta nadobúdajú charakter zámernej, úmyselnej činnosti.

Problém nastáva pod vplyvom takzvanej sekundárnej vzdorovitosti. Čokoľvek, čo povie autorita alebo je zaužívané, dospievajúci v zásade nerešpektuje. Je to dôsledok pokračujúceho procesu budovania identity, neustáleho hľadania a formovania vlastnej cesty. Aj preto sa nám môže javiť vôľa dospievajúceho nie dostatočne pevná. Voľové rozhodovanie je totiž narušené citovým napätím, unáhleným rozhodovaním, ako aj nedostatkom životných skúseností, a preto je impulzívne.

Platí osvedčená skúsenosť, že ako rýchlo sa pubescent dokáže nadchnúť, tak podobne vie aj spľasnúť. Vážnejšie pnutia nastávajú vo vývine sociálnych vzťahov. Nastupuje dočasné oslabenie citovej väzby k rodine. Kríza autority rodičov akcentuje v náraste konfliktov s nimi. Pubescenti začínajú uprednostňovať vrstovnícke vzťahy vo formálnych (trieda, záujmové kluby) i v neformálnych (priatelia, bandy) skupinách.

Vznik priateľstva má pre pubescenta veľký význam. V tomto období akceleruje heterosexuálny vývin a s ním súvisiaci záujem o druhé pohlavie. Narastá citlivosť na podnety sexuálnej povahy, emocionálnej príťažlivosti a po prvých láskach expandujú relatívne stabilnejšie vzťahy. Sú ukazovateľom socializácie jednotlivca a snahy včleniť sa do vzorcov správania spoločnosti dospelých. 

Som závislý, hoci to nepripúšťam a mám vzory

Vývin osobnosti dospievajúceho človeka je prepojený s hlbším sebauvedomením. Zameranie sa na duševný život vyúsťuje do sebahodnotenia (Kto som? Aký som? Kam smerujem?). Často sa porovnáva s inými ľuďmi, poznáva svoju spoločenskú pozíciu (miesto či funkciu v sociálnej skupine) a rolu (očakávané správanie), s ktorou sa však v tomto období ešte nemusí stotožniť.

Uvedomením si vlastnej individuality a výnimočnosti sa snaží odlíšiť svoju osobnosť od sociálneho prostredia. Táto skutočnosť vedie k utvoreniu sebakoncepcie vlastného života a správania. Sebahodnotenie, predstavy o sebe, vzhľad či určité schopnosti vníma veľmi citlivo. Senzitívne prežíva úspech či sklamanie, pochvalu alebo kritiku. Je to vývinová etapa, keď sa môže osobnostne vyprofilovať buď v  sebapodceňujúceho alebo, naopak, sebapreceňujúceho človeka. Zvýšená pozornosť „sebe“ totiž vyúsťuje do sebaobdivovania alebo sebapodceňovania. Podvedome preberá nežiaduce formy dospelého správania (fajčenie, hazard, alkohol, vulgarita, nezriadané sexuálne výpady) a „cíti“ sa pritom nezávisle.

Na tomto mieste je nutné povedať, že mnohé nevhodné prejavy pubescentného správania sú aj dôsledkom laxného záujmu rodičov o svoje dieťa. Mnohí ho síce nadštandardne materiálne zabezpečia, ale v tejto polohe sa ich starostlivosť končí. Je na mieste vedieť pubescenta pochváliť, vyzdvihnúť jeho pozitívne vlastnosti alebo postoje. Najmä však rozprávať sa s ním. Niekedy má rodič pocit, že ho dieťa v tomto období nepotrebuje. Práve naopak. Prečo potom nechce komunikovať? Je vhodné recipročne sa spýtať. A kedy ste začali s ním viesť hlbšie a intímnejšie rozhovory? Ak len nedávno, niet sa čo čudovať, že o dialóg s vami nestojí. Nemá vypestovanú potrebu viesť rozhovor s rodičom. Dospelý to musí skúsiť oveľa skôr, ako dorazia prvé výkyvy pubescentného správania.

Pre nás kresťanov je výhodou, že môžeme dospievajúcemu ponúknuť pozitívne vzory kresťanských mladých mužov a žien. A nie je málo novodobých kandidátov na svätosť. Spomeňme aspoň niektorých: Angelica Tiraboschiová, ktorá po ťažkej chorobe zomrela ako 19-ročná. Alebo tínedžer, výnimočne inteligentný počítačový programátor Carlo Acutis. Prežili obdobie dospievania so všetkými nástrahami, ale predovšetkým zostali verní Kristovi v bežných životných situáciách. Oboch spájali slová mladého Taliana: „Smútok je pohľad nasmerovaný na nás samých, radosť je pohľad venovaný smerom k Bohu.“
 

Správam sa, ako mi dospelí ukážu 
 
Určite neplatí, že musíme s pubescentom vždy súhlasiť, aby sme získali jeho priazeň. Vo výchovnej praxi by sa mala objaviť konštruktívna kritika nedokonalostí a chýb. Zámerne hovoríme o konštruktívnej, pretože tento typ kritiky pri označení zlyhania poukazuje aj na príčiny a navrhuje možnosti odstránenia dôsledkov. Konečné rozhodnutie sa však musí nechať na samotnom dospievajúcom človekovi.

Aj takto sa začína proces sebavýchovy, v ktorom keď pubescent vidí pred sebou pozitívny vzor - ideál osobnosti, chce sa mu čo najviac priblížiť. Žiaľ, v súčasnosti sa vzor hodný nasledovania zdegradoval na úroveň osobnosti finančne nezávislej s jednoduchým správaním v zmysle širokých lakťov s prvkami arogancie a vulgárnosti.

Možno je to aj tým, že sa medzi ľuďmi prestali rešpektovať základné prosociálne normy, ako úcta k osobnosti, rešpektovanie druhého, rovnosť vo vzťahoch medzi ľuďmi, vzájomná pomoc, dôvera, priateľská vernosť.

Ruku na srdce skôr narodení, nenesieme časť zodpovednosti za expresívne správania sa pubecentov aj my? Ich impulzívnosť, podráždenosť, nedostatok sebaovládania či zvýšená kritickosť a nárast sebacitu je náš copyright. Úsilie o nezávislosť, javiť sa viac dospelým, vzdor či neochota plniť zverené úlohy a túžba samostatne sa rozhodovať v tejto vývinovej etape tu boli vždy, ale autorské práva dávajú dospelí. Pravdepodobne sme niekde urobili chybu.