Keď boli naše noviny nástrojom propagandy

„Víťazný“ február 1948 znamenal prehru všetkých, ktorí nesúhlasili s komunistickým režimom. Ten svojim odporcom začal tvrdo šliapať po krku. „Po prevrate vo februári 1948 už nič nebránilo tomu, aby sa prejavila zúrivosť komunistických ideológov v plnej miere proti ,triednemu nepriateľovi‘. Na prvom mieste bola Cirkev. Na Slovensku sa tieto opatrenia realizovali oveľa tvrdšie ako v Česku. Jedným z dôvodov bola aj vyfabrikovaná kolektívna vina Slovákov za to, že mali štát počas vojenského obdobia,“ vysvetľuje cirkevný historik a nitriansky biskup Viliam Judák.

Stratégia komunistických ideológov podľa jeho slov spočívala v obmedzení činnosti a vplyvu biskupov na verejnosť, ich izolácii od Vatikánu a nižšieho kléru. Komunisti takisto podporovali režimu oddaných duchovných, medzi veriacimi chceli vytvoriť oporné hnutia a strany. Prostredníctvom úradu pre cirkevné záležitosti dostali pod kontrolu organizáciu Cirkvi, likvidovali všetky spolky a tlač a z Katolíckej cirkvi chceli vytvoriť cirkev národnú.

Na tieto ciele im mali poslúžiť aj Katolícke noviny, ktoré sa stali nástrojom ich propagandy. Ústredný akčný výbor Slovenského národného frontu – Tlačová komisia rozhodol, že od 1. januára 1949 bude na území Slovenska úplne zastavená periodická i neperiodická tlač, s výnimkou práve katolíckeho týždenníka.

„Podľa tohto nariadenia mali Katolícke noviny vychádzať ako týždenník v náklade 50 000 exemplárov. Nedovoľovalo sa ich hromadné posielanie do farností. Povereníctvo informácií a osvety uvalilo na Vydavateľstvo Katolíckych novín národnú správu,“ približuje nitriansky biskup.

Za národného správcu bol menovaný redaktor Jozef Janík. Zodpovedným redaktorom bol bratislavský dekan Augustín Pozdech. Na poste šéfredaktora KN sa do roku 1968 vystriedali Štefan Zárecký (1951) a Ladislav Škoda (1951 – 1968). Práve v tomto bol katolícky týždenník v područí Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva, na ktorého čele stáli kňazi spolupracujúci s komunistickým režimom.

Pražská jar v novinách

S príchodom Pražskej jari sa situácia nakrátko v rokoch 1968 – 1969 zmenila i v prospech Cirkvi. V oblasti periodickej náboženskej tlače ku Katolíckym novinám a Duchovnému pastierovi pribudol časopis pre gréckokatolíkov Slovo a ako mesačník s mutáciou pre Rusínov Blahovistnik. „Zdalo sa, že prešli časy, v ktorých Katolícke noviny mali silne nalinkovanú líniu od cenzorov z KSS a KSČ. Dokonca sa objavili viaceré príspevky roky väzneného biskupa Jána Chryzostoma Korca a ďalších ,nežiaducich‘ autorov,“ konštatuje Viliam Judák.

Šéfredaktorom od čísla 14/1968 bol Jozef Hrušecký, ktorý nahradil Ladislava Škodu. „Ten bol veľmi kontroverznou osobou na poste šéfredaktora vzhľadom na jeho angažovanosť v službe politiky KSČ,“ pripomína biskup Judák.

Nádych slobody z Pražskej jari sa však po augustovom vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa rýchlo pominul. S nástupom normalizácie Jozef Hrušecký musel opustiť post v KN i Bratislavu a do konca života pôsobil v Horných Obdokovciach v sociálnom ústave.

KN pod združením Pacem in terris

Obdobie normalizácie sa prejavilo v zložení redakčnej rady i obsahu. Začala sa silná cenzúra, čomu tiež zodpovedal výber prispievateľov. Zakázaná bola činnosť Diela koncilovej obnovy, ktoré sa sformovalo v marci 1968. Dávalo si za cieľ realizovanie Cirkvi v každodennom živote a obrodný proces v duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Všetci, čo v ňom boli aktívni, museli po auguste 1968 opustiť svoje miesta. Nahradili ich aktívni členovia novozaloženého Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris, ktoré bolo pokračovateľom Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva.

Združenie Pacem in terris prevzalo názov z rovnomennej encykliky Jána XXIII. z roku 1963. Jeho členovia sa snažili presvedčiť veriacich o dobrých vzťahoch Cirkvi a štátu. Na tieto propagandistické účely im opäť slúžili predovšetkým Katolícke noviny.

Keď bol 8. marca 1982 zverejnený dekrét vatikánskej Kongregácie pre klérus Quidam episcopi, v ktorom Svätá stolica odsúdila činnosti združenia, zo strany štátu nastali ešte väčšie tlaky na predstaviteľov Cirkvi aj ohľadom prispievania do Katolíckych novín a Duchovného pastiera. „Výsledkom bolo, že publikačná činnosť cirkevných predstaviteľov bola silne obmedzovaná, dokonca nemohli niekoľko rokov publikovať, napriek tomu, že išlo o významných profesorov Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty,“ približuje Viliam Judák.

Napriek zdaniu, že činnosť prorežimného združenia mala byť posilnená vyjadrením silnej podpory zo strany štátu, ale aj KSČ, hnutie podľa nitrianskeho biskupa začalo upadať.

Koniec propagandy

V druhej polovici 80. rokov 20. storočia sa začalo viac presadzovať odvážnejšie krídlo v Katolíckej cirkvi, ktoré organizovalo odboj nielen voči štruktúram hnutia Pacem in terris, ale tiež voči štátu. Vznikla napríklad podpisová akcia za slobodu Katolíckej cirkvi či za obsadenie biskupských stolcov; zorganizovaná bola známa sviečková manifestácia – Bratislavský veľký piatok v roku 1988.

Úsilie tohto krídla sa odrážalo i v Katolíckych novinách, v ktorých sa začali objavovať aj materiály od kňazov mimo hnutia Pacem in terris. „Tomuto odvážnemu krídlu sa podarilo do novín dostávať príspevky od autorov, ktorí v uplynulom období mali výslovne zakázané publikovanie alebo aspoň ticho vyjadrené, že nie sú pre štát akceptovateľní. Usiloval sa o to aj vtedajší šéfredaktor Ladislav Belás, ktorého veľmi bolelo zasahovanie štátnej cenzúry,“ približuje Viliam Judák.

Katolícke noviny sa z područia združenia Pacem in terris dostali po novembri 1989. Vo vianočnom dvojčísle informovali, že český a slovenský sekretariát združenia oznámil biskupským zborom ukončenie svojej činnosti k 7. decembru 1989. Katolícke noviny už s novou redakčnou radou v reakcii na tento krok uviedli, že združenie Pacem in terris sa pričinilo o to, „že vznešené ideály mieru a spolupráce majú pre väčšinu veriacich falošnú príchuť blenu“.