Konfliktmi presúvame zodpovednosť

Každý rozmer konfliktu má svoje vecné, racionálne jadro a vzťahový emocionálny obal. Ide o to, že vo väčšine prípadov sa riešia najskôr city a nie vždy sa potom ľudia dostanú k podstate problému, ktorý konflikt vyvolal.

Konflikty zvyčajne vnímame ako protirečenia medzi dvoma alebo viacerými osobami. Najčastejšie sa týkajú vzťahového, sociálno-ekonomického a osobného životného rámca. Spravidla ich delíme na intrapersonálne, interpersonálne, vnútroskupinové a medziskupinové (Boroš, Základy sociálnej psychológie, 2001). 

Pri intrapersonálnych konfliktoch hovoríme o vnútorných protirečeniach, ktoré sa navonok prejavujú ako nezhoda medzi verbálnym prejavom a mimikou, prípadne gestikou. Najčastejším príkladom vnútorného konfliktu je nesúlad medzi konaním človeka a jeho svedomím, čiže morálnymi pravidlami, ktorými sa riadi. Vnútorný konflikt je v určitom zmysle našou kontrolkou.

Ak už nesignalizuje, pravdepodobne človek do značnej miery ustúpil od mravných životných zásad. Vonkajšie konflikty označujeme ako interpersonálne. Vznikajú v dôsledku protichodných názorov a záujmov dvoch osôb.

Vnútroskupinové konflikty sa obvykle odohrávajú v malej sociálnej skupine, čiže rodine. Medziskupinové konflikty expandujú napríklad ako etnické či náboženské spory. K typickým vlastnostiam týchto konfliktov patrí skupinová identifikácia, pozorovateľné rozdiely vo fungovaní medzi skupinami a frustrácia. 

Zvládol vnútorný konflikt

V 12. storočí sa sv. Tomáš Becket dostal do sporu s kráľom Henrichom II. Arcibiskup z Canterbury, metropolita Anglicka, zdôrazňoval, že ani pápež, ani anglický episkopát nemôžu podliehať kráľovskej moci. Hoci ho Henrich II. vymenoval za nového canterburského arcibiskupa, urobil to najmä zo zištných dôvodov. Chcel v jeho osobe spojiť funkciu verného kancelára a zároveň poddajného arcibiskupa.

Tomáš – tým, že zastával dva najvyššie úrady v Anglicku – svetský aj cirkevný, musel vyriešiť vlastný vnútorný konflikt a rozhodnúť sa, či bude viac politikom alebo cirkevným hodnostárom. Rozhodol sa zostať verný Cirkvi a pápežovi. Vzdal sa funkcie kancelára, svoje príjmy rozdelil chudobným a začal viesť prísny asketický život, čo kráľa šokovalo. Bohom zverenú zodpovednosť svätec nepresunul na komplikovanú dobu či rozhodnutie kráľa a neospravedlnil si ju.

Zaplatil za to životom, keď ho najatí vrahovia priamo pri oltári zabili v canterburskej katedrále v roku 1170. Interpersonálny konflikt s kráľom nebol preňho taký dôležitý ako konflikt intrapersonálny. Vnútorný konflikt svojho svedomia s Božími pravidlami a princípmi.   
 

Ľudská krehkosť produkuje konflikty

Okrem spomínaných konfliktov poznáme aj ďalšie,  ktoré vznikajú na základe určitých nedokonalostí – či už v komunikácii alebo poznaní. Na základe čiastočných, neúplných informácií vznikajú rozdielne názory, ktoré sú zdrojom kognitívnych konfliktov. Konflikty motivačno–afektívne vznikajú z rozdielnej motivácie a vzťahu k určitej skutočnosti, osobám, myšlienkam a podobne. 

Najdôležitejšou osobou v konflikte sme však my sami. Konflikt sa totiž začína vtedy, keď ho sami pripustíme. Ak dovolíme, aby doň prerástla konkrétna situácia. Životná múdrosť naznačuje, že nik nás nemôže uraziť bez nášho zvolenia. To znamená, že vstúpiť do konfliktu nás nemôže nik prinútiť (Čakrt, Konflikty v řízení a řízení konfliktů, 2000).

Pokiaľ vyrobíme konflikt konfliktom, predchádzajú mu vnútorné rozpory, problémy, napätie, strach. To všetko sa prenáša do prežívania. Vlastný vnútorný svet a nezvládnutá zodpovednosť za zlyhania sú podhubím pre vyprofilovanie konfliktnej situácie. Môže sa stať, že hnev nad sebou samým, nad situáciou, keď cítime, že nás niekto podviedol, využil či emocionálne zranil, presúvame do vytvárania konfliktov s inými.  

Okrem toho si môžeme všimnúť, ako nás ovplyvňujú  typy konfliktov. Konflikt pozitívnych hodnôt vzniká na základe ponuky dvoch pre nás zaujímavých a lákavých podnetov; keď sa nemôžeme rozhodnúť, pretože obe ponuky sú pre nás prospešné. 

Konflikt negatívnych hodnôt nastáva, keď človek má na výber; buď zvládne nepríjemnú situáciu, alebo prijme sankciu za nesplnenie. Pred nami sa akosi prirodzene vynára teda otázka: Ako riešiť konflikt? Najideálnejším scenárom je konflikt nepripustiť. To však nie je vždy v ľudských silách.

Ak to nezvládneme, vhodné je chytiť sa racionalizácie konfliktu. Je nevyhnutné si uvedomiť nielen podstatu a príčinu vzniku konfliktu, ale aj zmenu citového či intelektuálneho postoja, ktorý sprevádza obrat v správaní. Princíp Nemo summus fit repente (náhle sa nič nestáva veľmi dobrým alebo veľmi zlým) vystihuje vznik konfliktu. Pre nás platí: Nevyhovárajme sa na iných, zodpovednosť za rozvoj konfliktu často nesieme aj my.