Krásna, oslobodzujúca, nepredvídateľná

Nasledujúce príbehy ukazujú, že spoveď je krásna, oslobodzujúca a často nepredvídateľná udalosť v našom živote. Nebojme sa jej prostredníctvom opäť s dôverou navrátiť do náruče Otca.

LÁSKAVOSŤ A HUMOR

Marína má rada príbeh mnícha a pustovníka Serafima Sarovského, vyhľadávaného spovedníka. Keď ležal na smrteľnej posteli, mladý kňaz sa ho spýtal, aké odporučenie by mu pre jeho kňazský život dal. Odpoveď mnícha s povesťou svätosti bola jednoduchá: „Buď milosrdný pri spovedi.“

Marína sama hovorí, že jej život zakaždým zmenili tie spovede, pri ktorých bol k nej kňaz láskavý, a to aj napriek tomu, „že som mu vyznala veci, na ktoré som vôbec nebola hrdá. Keď ma povzbudil: Neboj sa, nepovieš nič, čo som na tomto mieste ešte nepočul.

Alebo keď mi povedal: A teraz to v sebe navždy uzavri, Boh ti odpustil, neobzeraj sa späť“. Z jednej spovede však Marína odchádzala nielen so slzami v očiach, ale aj s úsmevom na tvári a s radosťou v srdci.

„Keď som sa počas spovede rozplakala, kňaz, ktorý bol pre mňa stelesnením spovedníka podobného Serafimovi, povedal: Neplačte, Boh vám odpustil. A keď som neprestala plakať, dodal: Prosím vás, neplačte, pokazíte mi imidž.“

V ZDRAVÍ I V CHOROBE

Keď sme zdraví, len ťažko si vieme predstaviť, ako veľmi túžia po sviatosti zmierenia a Eucharistii ľudia pripútaní na lôžko. Možno podobne ako Anna ľutujú, že k nim nepristupovali tak často, ako mohli.

„Myslievam na slová Pátra Pia, že Boh je dobrý Otec a všetkým odpúšťa. Napriek tomu je tu jeden hriech, ktorý odpúšťa ťažko: nevďačnosť človeka. Ale on vie, ako čakať.“ Anna, hoci nechcela byť nevďačná, sa týmito slovami cíti zahanbená.

„To, že ma Ježiš vždy čakával v chráme vo sviatosti zmierenia a v Eucharistii, sa mi teraz, keď som vážne ochorela, mnohonásobne vrátilo.“ Lebo teraz ona čaká na neho.

„Veľmi po ňom túžim vo sviatosti zmierenia a v Oltárnej sviatosti, ktorú prináša kňaz! Som vďačná a modlím sa za každého kňaza, ktorý takto prináša úľavu pre chorých doma alebo v nemocnici.“

BOJ SO ZLOM

„Asi pred osemnástimi rokmi som v jeden deň pristúpila k sviatosti zmierenia hneď dvakrát. V mojom vnútri sa odohrával veľký boj, ktorému som vtedy nerozumela. Bol to boj so zlom,“ delí sa s nami o náročnú skúsenosť Alica.

„Po vyznaní hriechov mi kňaz povedal, že mi praje, aby sa raz moje deti ku mne správali rovnako zle ako ja k svojim rodičom. Myslím, že som rozhrešenie ani nedostala, lebo som odskočila a ušla.“ Napriek tomu asi o 30 minút pristúpila k spovedi znovu vo svojom farskom kostole.

„Bolo zvláštne, že v spovednici bol kňaz, ktorého som nikdy predtým ani potom nevidela. Mala som veľký strach, ale zbytočne, odchádzala som šťastná a tak je to dodnes. Nepristupujem k sviatosti zmierenia preto, lebo sa to patrí, ale preto, lebo túžim po ďalšom budovaní svojho vzťahu s nebeským Otcom.“

GENERÁLNA SPOVEĎ

Obdobia „boja so zlom“ mávame všetci. Svojou skúsenosťou to potvrdzuje aj Mária. „Pred dvomi rokmi som mala ťažké obdobie, vnímala som okolo seba veľa zla, bola som vyčerpaná. Môj duchovný otec mi navrhol generálnu spoveď. Na prípravu mi dal mesiac. Bolo to veľmi zaujímavé.“

Máriou lomcovali rôzne pocity a vždy, keď sa chcela venovať príprave, prišla na ňu migréna. Dokonca uvažovala, že spoveď zruší, mala z nej veľké obavy.

„Tie pomaly opadávali, keď sme sa začali zhovárať a potom pristúpili k sviatosti zmierenia a modlitbám oslobodenia, ktoré boli veľmi potrebné, lebo v rodine som sa stretávala aj s okultizmom.“

Po generálnej spovedi bola Mária vyčerpaná, ale aj veľmi šťastná. „Odvtedy viem rozpoznať správny čas na stretnutie s Ježišom v spovedi a zakaždým prežívam nádherný pocit zo zmierenia s ním.“

SPOVEĎ Z TRUCU

„Na svoju prvú spoveď som išla z trucu. Predtým som bola neveriaca a teraz som chcela sama sebe dokázať, že spoveď je zbytočná,“ začína svoje rozprávanie Gabriela. „Bola som úplne neznalá. Až tak, že som si za deň svojej prvej spovede nevedomky vybrala Veľký piatok.“

Dnes v tom jasne vidí Božiu prozreteľnosť. Ako aj v tom, ktorý kostol si vybrala. Bratislavský kapucínsky, známy dlhými radmi na spoveď. „Vošla som do chrámu a zostala užasnutá stáť. Rad čakajúcich sa ťahal od vstupných dverí, dolu schodiskom cez celý kostol až do oddeleného priestoru so spovednicami.“

Čakala tri hodiny a s každou minútou jej suverenita upadala. „Zmocňoval sa ma strach. Keď som napokon pokľakla pred kňazom, jediné, na čo som sa zmohla, bol srdcervúci plač.“

Kňaz s ňou mal aj napriek hodinám v spovednici trpezlivosť a snažil sa ju utíšiť. A to viackrát, pretože plakala opakovane, najmä keď sa jej opýtal, čo ju vlastne na prvú spoveď priviedlo. V jasnom záblesku si totiž uvedomila, že vlastná pýcha.

„Pri niektorých mojich hriechoch sa kňaz jemne, láskavo zasmial. Bolo to pre mňa veľmi upokojujúce a oslobodzujúce. A potom nasledovala prvá skutočná Veľká noc v mojom živote. Po všetky dni som sa vznášala, šťastná a vedomá si svojej žiarivej čistoty.“

PREBRAL SA K SPOVEDI

Toto svedectvo nám porozprával kňaz s vďačnosťou za Božiu prozreteľnosť. „Raz za mnou prišla istá pani a prosila ma, či by som neprišiel dať pomazanie chorých jej už veľmi starému dedovi, ktorý je v kóme.“

Dedo bol kedysi organistom, ale po tom, čo sa povadil s farárom, nebol 60 rokov na spovedi. „V momente, keď som za ním prišiel, po ôsmich alebo deviatich mesiacoch sa prebral a vyspovedal.“

Dostal všetky sviatosti na cestu a plakal: Pán Boh na mňa nezabudol, Pán Boh na mňa nezabudol. „Bola tam aj jeho dcéra, ktorá povedala, že otca v živote nevidela plakať. Keď som odišiel, dedo do desiatich minút umrel.“