Lepšie, ako bolo, už vraj nebude

Každá doba má svetlejšie aj tienistejšie stránky. To, prečo ju po čase vidíme v lepšom svetle, je podľa psychológa a kňaza Leopolda Slaninku, SJ, do istej miery paradox.

„Vychádza z túžby človeka žiť plnohodnotný, tvorivý život i v náročných životných okolnostiach. Dokonca aj počas vojny alebo obmedzenia vonkajšej či vnútornej slobody totalitným komunistickým režimom.“

Súvisí to aj s naším vekom. V detstve či mladosti máme prirodzene pozitívne a optimistické videnie sveta, sme plní nádejí a očakávaní. „Tento pocit v nás s pribúdajúcim vekom ostáva ako príjemná spomienka. Nostalgia zatieni aj drsnú realitu, ktorú máme tendenciu vytesniť alebo prehliadať.“

NEĽAHKÁ CESTA K SLOBODE

Ľudia si na socialistických časoch pochvaľovali lepšie medziľudské vzťahy, súdržnejšiu spoločnosť, dostupné bývanie a prácu či kvalitnejšie a lacnejšie potraviny.

Prehliadajú však prázdne obchody, dlhé rady na tovar, podpultový predaj či podplácanie obchodníkov kvôli lepším kúskom, teda každodennú korupciu. O neslobode a obmedzovaní ľudských práv nehovoriac. Podobne to zažíval aj vyvolený židovský ľud, keď ho Boh cez Mojžiša vyvádzal z otroctva.

„Počas putovania na púšti sa pri prvých problémoch sťažujú a hnevajú na Boha, prečo ich nenechal v ich domnelých istotách, keď mali čo jesť, mali strechu nad hlavou. Zrazu akoby začali prehliadať daň otroctva, ktorú ich to stálo.“ Vidíme to aj dnes.

RAFINOVANÁ PROPAGANDA

Ideologické totalitné režimy sa vyznačujú troma charakteristikami.

Opísal ich François Rouleau: dávajú definitívne odpovede; majú ambíciu uchopiť celú skutočnosť; tvrdia, že ich odpovede majú vedecký charakter. Pedagóg a teológ z Gréckokatolíckej teologickej fakulty v Prešove Radovan Šoltés k nim pridáva aj štvrtý bod.

„Človek ako jednotlivec sa v každom totalitnom režime stáva štatistickým číslom. Jeho hodnota sa odvodzuje od lojálnosti a využitia pre daný režim. Preto je priepasť medzi kresťanstvom a každým ideologickým režimom neprekonateľná.“

Propaganda je v totalitnom režime zameraná na oslovovanie emócií „na podvedomej úrovni a na snahe ovplyvniť postoj ľudí k stotožneniu s ideologickým pohľadom na svet“.

Využíva sa pritom „zjednodušené vysvetľovanie reality; hodnotiace pojmy dobro – zlo v duchu, kto nie je za nás, je proti nám; aktivovanie emócií spájaných s predkladanými informáciami, kritikou oponentov a navrhnutými riešeniami“.

A  nakoniec neustále opakovanie, ktoré je podľa Radovana Šoltésa veľmi efektívne. „Aj keď nemusí človeka hneď presvedčiť, má moc v ňom nakoniec vyvolať minimálne pochybnosti a  takto pomaly ovplyvňovať jeho postoj.“

POSTOJ PÁPEŽOV

Už pápež Lev XIII. píše v encyklike Rerum novarum o klame socializmu, keď „na vyliečenie neporiadkov (vytvorených dravou formou kapitalizmu – poznamenáva Radovan Šoltés) sa socialisti, rozdúchavajúc v chudobných nenávisť voči bohatým, dožadujú zrušiť vlastníctvo..., čo okrem toho, že nerieši problém, len poškodzuje samotných robotníkov.

Navyše je v mnohom nespravodlivý... a rozvracia celý spoločenský poriadok“ (čl. 3). V sociálnych encyklikách pápežov sa podľa teológa stretávame s jednoznačným odsúdením komunizmu.

V aktuálnej dobe aj nacizmu – encyklika Pia XI. Mit brennender sorge – až do pádu režimu, ktorý zhodnotil Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus.

„Základný omyl socializmu má antropologický charakter. Jednotlivca totiž pokladá len za molekulu sociálneho organizmu tak, že dobro jednotlivca je celkom podriadené fungovaniu sociálneho a ekonomického mechanizmu“ (čl. 13).

STÁLE SA VRACAJÚ

Komunizmus ľudia vnímajú ako záruku istoty a bezpečnosti aj kvôli absencii organizovaného zločinu. „Akákoľvek forma totalitného ideologického režimu neznesie mafiu, ktorá jej konkuruje v boji o moc, a rovnako neznesie náboženstvo, ktoré dokáže človeka urobiť imúnnym voči ideologickej manipulácii,“ konštatuje Radovan Šoltés.

Hovorí, že „kde bol ideologický a totalitný režim, tam nebola mafia, prípadne len v obmedzenej miere, a sprevádzalo ho potláčanie náboženskej slobody nezávisle od toho, či išlo o ľavicové alebo pravicové režimy“.

No keďže človek rýchlo zabúda na zlé, ideologické režimy mali v dejinách úspech a stále sa vracajú. „To, že sme prežili komunizmus, neznamená, že sme vyriešili ideológiu. Veď ďalšia, tentoraz z neoliberálnej dielne, nám opäť klope na dvere.“

KAŽDÁ DOBA MÁ ÚSKALIA

Riziko spomienkového optimizmu či zotrvávania v minulosti je podľa jezuitu Leopolda Slaninku rezignácia, stagnácia. „Uzavretosť pred realitou môže byť úskalím, pretože naše miesto je vo svete, kde máme prinášať svedectvo aj v  časoch, ktoré nie sú ideálne. Môžeme ich možno nebadane, ale predsa zásadne pretvárať.“

A hoci má každá doba aj svoje horšie chvíle, psychológ a kňaz nás pozýva pozrieť sa na život dnešných dní očami Božej perspektívy. Hovorí nám o tom aj pápež František v katechéze Kríž, prameň nádeje.

„Máme pocit, že minulé časy boli lepšie a že vo svete, možno aj v Cirkvi, nie sú veci také, ako boli kedysi. A kde je tvoja nádej? Máš živú nádej, alebo ju máš zapečatenú, v zásuvke, len ako spomienku? Poháňa ťa tvoja nádej ďalej, alebo je to len romantická spomienka?“

Zároveň je to aj otázka pre nás, „v hĺbke srdca sa pýtať na skutočný autentický zdroj našej nádeje, podstatu našej viery a prijať poslanie odvážne, aj napriek úskaliam, vykročiť do života“, povzbudzuje Leopold Slaninka, SJ.

VRÁŤME ĽUDSKOSŤ

Radovan Šoltés pripomína, že kým sa ako kresťania nevrátime „k spirituálnemu porozumeniu toho, čo je naším vnútorným princípom bytia a aké zadanie nám dáva Kristus tým, že nás tvorí (porov. Jn 1, 3), teda, čo je naším prirodzeným a v podstate aj nadprirodzeným cieľom, budeme sa rozhodovať z pozície ega, ktoré sa riadi stratégiou moci, kontroly, úspechu a zisku“.

A tak bude vyzerať aj naša spoločnosť a naše vzťahy. „Ak budeme všetko merať len ekonomickými kritériami, ktoré kladú zisk a  úspech nad hodnotu človeka, vytratí sa z našej spoločnosti to, čo nás robí ľudskými.“

NEROBME KROK VEDĽA

Spoločnému dobru podľa Radovana Šoltésa napomáha politicko-hospodársky systém založený na rešpektovaní morálnych pravidiel, ktorý sa neobmedzuje iba na zisk za každú cenu. „Na súčasný kapitalistický, ale aj neoľavicový systém sa to vzťahuje čoraz menej.“

Sme generácia, ktorá „nadobúda presvedčenie, že naše deti sa nebudú mať lepšie a možno nedosiahnu ani tú úroveň, akú máme my. Strácame vieru, že budúcnosť prinesie viac stability, a preto sa na ňu pozeráme s obavami a podozrievavo.“ Radovan Šoltés však upozorňuje, že „návrat k poriadku, ktorý sľubuje akákoľvek ideológia, je isté šliapnutie vedľa“.