Manželia z Oravy oslávili platinovú svadbu

V dobrom aj v zlom, v šťastní aj nešťastí, v zdraví aj v chorobe – svoj manželský sľub žijú Anna a Jozef Šuvadovci už 70 rokov

Mária Bilá 28.09.2018
Manželia z Oravy oslávili platinovú svadbu

Jozef a Anna sú aj v jeseni života čiperní, komunikatívni a zohraní. Snímka: Jozef Šuvada ml.

Privítajú nás pekne oblečení a so srdečnými úsmevmi.

Hoci má pani Anna 87 rokov, hlboký pohľad detsky veľkých očí a široký nežný úsmev napovedajú, že v mladosti musela byť vychýrená krásavica. Z pána Jozefa zas doteraz vyžaruje mužská autorita. Má 96 rokov, ale keď pri spomínaní na staré časy napodobní, ako zvýšil hlas na synov, budí to rešpekt.

Zároveň však z tohto pána, podobne ako z jeho manželky, cítiť veľkú pokoru. Pri rozprávaní sa striedajú, dopĺňajú, chvíľami kladú otázky oni. Vidíme sa prvýkrát, živo ich však zaujímajú detaily z nášho života. Ešte nestratili záujem o svet okolo seba.

Celý čas z nich sála prirodzená dobrota, priateľskosť a určitá zohranosť. A keď po niekoľkých hodinách odchádzame, lúčia sa s nami, akoby sme boli súčasťou ich rodiny.

Anna a Jozef Šuvadovci môžu inšpirovať nielen ako dvojica, ale aj ako ľudia.

Chcela byť rehoľníčkou
Hoci sú svoji už 70 rokov, nemuselo to tak byť. Ako dievča totiž Anna túžila po rehoľnom živote. Jej manžel Jozef dnes na to spomína takto: „Od mala sa rada modlievala. A naostatok mame hovorí, že by rada šla za sestričku. Mama sa rozplakala a hovorí: ‚To ma tu samu necháš? ’“

Anna totiž bola jedináčka, jej mama navyše bola dlhodobo invalidná. A to už od čias, keď bola Anna dieťaťom.

„Mama dostala reumu a vodnatieľku. Keď bola veľmi chorá, len som pri nej sedela. Bála som sa, že mi umrie. Prišla taká staršia pani a hovorí mi: ‚Vieš čo, budeš mať mladú mamu.’ Ja hovorím: ‚Nechcem mladú mamu, chcem svoju! ’ A tak som mrzko pozerala na ňu. Na tú ženu som ani nemohla pozerať, keď k nám prišla.“ Vtedy osemročnému dievčaťu dokonca ukazovali čiernu šatku, ktorú mame dajú, keď zomrie.

Ono však nestratilo nádej: „Prosila som: ‚Svätý Jozefku, ty máš Ježiška na rukách, pros ho, aby mi mamu nezobral.’ A on prosil.“ Na sviatok svätého Jozefa prestala jej mame tiecť voda z nôh.

Odvtedy patrí svätý Jozef k najobľúbenejším Anniným svätcom. Asi nie je náhoda, že sa tak volá aj jej manžel, jeden zo synov a štyria vnuci.

S budúcim manželom pochádzali z tej istej obce, Suchej Hory. Onedlho potom, čo Anna počúvla matkinu prosbu a potlačila v sebe túžbu stať sa rehoľníčkou, zúčastnila sa tancovačky, na ktorej si ju všimol aj Jozef – a pozval ju do tanca.

Šestnásťročnú dievčinu dokonca pochválil, že dobre tancuje. Anna však o deväť rokov staršieho mladíka považovala podľa dobovej obyčaje za starého mládenca. Preto bolo pre ňu prekvapenie, že mu padla do oka.

„Niekto búchal na dvere. Hovorím: ‚Tato, choďte otvoriť, lebo ja sa bojím.’ A vidím toho starého mládenca, čo so mnou tancoval. Rodičia ho privítali, a ja som len počúvala.“

Annin otec a matka sa s budúcim zaťom dohadovali aj o majetkových pomeroch, ako vtedy bolo zvykom, až slovo dalo slovo – a bola svadba.

Žijú pri vymodlenej dcére
Manželia mali postupne troch synov: Jána, Jozefa a Stanislava. Po nich ich Boh požehnal aj dcérou, po ktorej Anna veľmi túžila.

„Mala som 34 rokov, keď som mala Marienku. Keď prišli chlapci zo školy, porozprávali mi, akú známku dostali, ako sa učili. Ale videla som, že susedu jej dievčatko aj objíma, a to mi chýbalo. Tak som sa modlila: ‚Pane Ježišu, Otec nebeský, ja by som tak chcela dcérku! ’ Predstavte si, tri razy som sa pomodlila deviatnik, aby som mala dievčatko a aby bolo dobré k Bohu aj ku mne.“

Práve u dcéry Márie už dvanásť rokov dvojica žije.

„Jedny Vianoce som šla k nim a vidím – otec schudnutý, zbiednutý, s karcinómom prostaty. K tomu mal aj zápal žalúdka. Povedali nám, že bude žiť rok-dva. Mamka zas mala vysoký tlak a vážne problémy s očami. Tak sme sa s manželom dohodli, že ich vezmeme k sebe. Keď som to povedala rodičom, vyzeralo to, akoby čakali len na to. Už aj boli pobalení,“ približuje Mária okolnosti, pre ktoré dnes Jozef a Anna žijú v Liptovskej Štiavnici.

V rodinnom dome majú nielen vlastnú spálňu, ale aj obývačku. Dcéra veľmi dobre pozná ich chúťky aj zvyky, vďaka tomu sa dvojica na nič nesťažuje.

Obidvaja si radi dlhšie pospia, raňajkovať zvyknú okolo deviatej, spať chodia v neskorších večerných hodinách.

Tvrdý život ich nezlomil
Jozef pracoval ako samostatne hospodáriaci roľník, v zimnom období chodieval do bane na Ostravsko. Anna sa starala najmä o domácnosť, pomáhala mužovi s gazdovstvom a doopatrovala svojich rodičov. Mali štrnásť hektárov polí, vlastné hospodárstvo, roboty teda vždy bolo dosť.

Syn Jozef na to spomína takto: „Na Orave bol tvrdý život. Už ako päťročný chlapec som začínal pomáhať rodičom. Cez prázdniny sme pásli kravy na salaši. To boli naše prázdniny, ktoré sme prežívali v podstate s radosťou, ale už aj s povinnosťami.

Bolo treba vstať pred piatou, podojiť 12 kráv, o šiestej ísť na pašu, na obed ich zatvoriť, znova podojiť, nejakú hodinku poobede sme šantili s chlapcami, poobede sme znova vyhnali kravy, potom znova do košiara, znova podojiť, a o desiatej sa išlo spať.

Keď sme chodili do školy a prišiel som domov, mal som na lístočku napísané: Jožko, pouč sa, napíš si úlohy a príď za nami tam a tam. Bolo treba sušiť seno, kopať zemiaky, vyvážať a rozhadzovať hnoj...

Brali sme to ako súčasť života, nemohli sme povedať, že sa nám nechce. Navykol som si tak na prácu a zodpovednosť.“

O otcovi syn Jozef tvrdí, že mal veľkú autoritu. „Mama – chudera, tá nás zbila aj varechou, ale stačilo, aby povedala, že požaluje otcovi, ako sme vystrájali. Pred otcom sme mali ohromný rešpekt, brali sme vážne jeho otcovskú autoritu. V živote som však od otca nedostal výprask, ani najstarší brat nie, jedine najmladší, ktorý bol otcov miláčik, ráz áno,“ smeje sa syn Jozef.

Matka ho zas naučila zbožnosti: „Pravidelne sme chodievali do kostola, modlili sme sa ráno aj večer a pamätám si, že mama vždy prízvukovala, že sa treba báť hriechu. Keď sme spolu pracovali, často ma poučovala o rôznych veciach. O rodine, o vzťahoch a o veciach, o ktorých by som sa ako chlapec nenazdal, že budeme spolu hovoriť. Robil som si tak vlastný názor, ako niektoré veci vnímajú oni; ako by to malo byť, ako by to byť nemalo.“

Vedia sa aj zasmiať
Hoci v živote zažili kadečo, snažia sa pred nami spomínať najmä na tie veselšie chvíle.

„Keď bol syn ešte malý a nepoznal čísla, pýtal sa ma raz, keď som ho poslal pásť kravy: ‚A kedy mám prísť? ’ Ukazujem mu na hodinách – ‚keď bude ručička tam a tam, vtedy sa vrátiš’. Ale prišla búrka. Všetko sa hrnie domov.

Ľudia volajú – chlapče, poď! A on: ‚Mne doma povedali, že mám prísť až keď bude ručička tam a tam! ’ A ľudia k nám prišli a hovoria: ‚Počujte, choďte po toho chlapca. Všetky kravy sú preč, a on pozerá na rúčku, ’“ smeje sa Jozef.

Manželia tiež vedeli, ako pôsobiť na deti. Napríklad pred Vianocami otec každému jednému zo synov povedal: „Ty sa naučíš Litánie k Ježišovmu Srdcu. Jožko, ty Litánie k svätému Jozefovi. Budem vás skúšať, a keď budete vedieť, Ježiško niečo donesie.“ Tak boli chlapci motivovaní učiť sa.

Anna vraj bola úžasná kuchárka. Syn Jozef doteraz spomína na jej kuchyňu – a všetci jeho spolužiaci tiež. „Vieš, ako si kamaráti spomínajú na tvoju polievku?“ otáča sa k matke.

„Veľmi dobrú mäsovú polievku varila. Veľmi mi chutili aj jej šišky s lekvárom. Najväčšia slávnosť bola, keď mama piekla koláče. Jeden bol s makom, druhý so slivkovým lekvárom, ďalší bol kakaový, potom tvarohový... Všetko bolo pekne naukladané a my chlapci sme si z každého trošku ukrájali - a to bola najväčšia hostina,“ usmieva sa ešte aj dnes syn Jozef.

„Musela som veľa variť, lebo som mala chlapcov. A chceli len sladkosti. Aj ja som naučená na sladké. Dvakrát mi merali cukor, chvalabohu ho mám dobrý. Po obede mi dcéra vždy dá nejaký cukríček, dobrotku. Dobre pečie, aj moja vnučka je výborná pekárka,“ konštatuje Anna, ktorá tiež vedela šiť, vyšívať či štrikovať.

Smrti sa neboja
Anna má nadštandardne rozvinutý duchovný život.

„Mama sa modlí za každého syna a dcéru, za každú nevestu, za každé vnúča, za každé pravnúča. Má 15 vnúčat a 12 pravnúčat. Za všetkých sa modlí menovite. A to je jej ešte málo, modliť sa len podľa mena.

Má zapísané aj to, aké má každý z nich birmovné meno. Do kalendára si zapisuje aj to, kedy sa kto narodil. Každý večer si mama zapisuje charakteristiku dňa, ktorý prežila. Poznačí si aj to, aké bolo počasie, kto bol na návšteve,“ približuje syn Jozef, podľa ktorého sa rodičia modlia viac hodín denne a každý deň aj počúvajú svätú omšu z rádia.

V nedeľu im pán farár alebo pán kaplán donesie sväté prijímanie. Radi tiež vzývajú obľúbených svätých, napríklad svätého Antona, ktorý im celý život pomáha hľadať stratené veci, či svätú Otíliu, ku ktorej sa Anna každý deň modlí za dobrý zrak. O jej živote nám rozpráva tak farbisto a zapálene, ako by to bola jej blízka priateľka.

Jozef každý deň obetuje Bohu svoje bolesti: „Keď ideme spať, pozerám na kríž. A vravím si: Nelamentuj! Kristus mal 5 rán a vydržal 3 hodiny, a teba len teraz začalo bolieť – vydrž!“ prízvukuje Jozef, ktorý nám medzi štyrmi očami prezradil ešte jednu zaujímavosť: keďže mu bolo ľúto, ako ťažko znáša fyzickú bolesť jeho žena, ponúkol Bohu, že chce trpieť za ňu.

Počas oslavy výročia mu manželka odsunula stoličku tak nešťastne, že spadol a poranil si chrbticu. Potom si však spomenul, že to bol vlastne on, kto dal Bohu túto ponuku, a bolesť sa mu hneď znášala ľahšie, keďže vedel, že trpí za Annu.

Ešte aj vo svojom veku Jozef veľmi rád lúšti osemsmerovky a každé číslo KN prečíta od prvej po poslednú stranu.

Šuvadovci berú život aj smrť realisticky. Počítajú s tým, že hocikedy môžu odísť. Aj preto každý večer líhajú do postele s tým, že sa nemusia zobudiť, a svoj život odovzdávajú Bohu. Je pre nich samozrejmé oľutovať svoje hriechy a dať si na čelo krížik svätenou vodou.

„Nemám rada, ak ľudia majú postoj ‚božechráň zomrieť’. Veď sme veriaci ľudia. Je tu čas života a je tu čas prípravy na odchod. My žijeme so smrťou. Rodičia ma učia pozerať na smrť ako na súčasť života. Je tu predsa večnosť, milujúci Otec, náručie.

Život smeruje k tomu. Vnímam však u rodičov istú bázeň. Ich generácia prežívala Boha ako veľmi spravodlivého a trestajúceho. Aj oni občas viac vnímajú Božiu spravodlivosť ako milujúce objatie. Možno ich Pán Boh necháva žiť preto, aby dozreli a pochopili, že Boh je aj milosrdný,“ myslí si dcéra Mária.

A aké je prianie Anny? Aby s Jozefom umreli spolu. Viac ako romantiku však za tým treba hľadať pragmatickosť – Anna nechce ani po smrti zaťažovať blízkych. Ako iné veci, aj túto však necháva na Bohu.

Ešte aj keď nastupujeme do auta, stoja manželia na balkóne a kývajú nám.

Pekne, spolu.