Milodary prinášali už prví kresťania

Prvokresťanské spoločenstvá slávili Eucharistiu spočiatku v súkromných domoch a  označovali ju pojmom „lámanie chleba“, pričom je zrejmé, že na jej slávenie používali bežne dostupný chlieb a víno, ktoré poskytli buď majitelia domu, alebo ich priniesol niekto z prítomných.

Keďže spočiatku bolo slávenie Eucharistie spojené s bežným stolovaním (agapé, hody lásky), chlieb a víno ako obetné dary boli súčasťou iných darov, najmä jedla (ovocia, oleja, syra, mäsa), ktoré prítomní po skončení liturgie požívali.

Z  tohto zvyku vzniká obetný sprievod, pri ktorom sa všetky prinesené dary ukladali na bočný stolík (prothesis), postavený vedľa oltára.

Dary preberal zvyčajne diakon, ktorý potom z nich oddelil to, čo sa použilo na slávenie Eucharistie. Keďže už v neskorších storočiach nebývala Eucharistia spojená s hostinou, ostatné sa odložilo pre kňazov a chudobných.

Od naturálií po peniaze

Ďalším prvkom je „ovocie“ omše. Rozvoj teologického pohľadu na slávenie Eucharistie priniesol vedomie toho, že z každého prinesenia eucharistickej obety pramení duchovný úžitok (milosť). Nielen pre tých, ktorí sa na omši priamo zúčastňujú, a pre kňaza, ktorý ju slávi, ale aj pre celú Cirkev a svet.

No aj pre tých, za ktorých je omša obetovaná. Vnímame ju totiž ako najdôležitejšiu bohoslužbu, modlitbu, pri ktorej prosíme za všetkých. Za Cirkev i našich blízkych. Preto kresťania od najstarších čias poznali prax obetovať svätú omšu za niekoho.

Dokonca meno tých, za ktorých bola omša obetovaná, sa vkladalo do kánonu, eucharistickej modlitby. Spojením týchto dvoch skutočností vzniká prax, aby obetné dary na slávenie Eucharistie zabezpečili najmä tí, ktorí žiadali, aby bola omša slúžená na ich úmysel.

Neskôr, keď nie všetci mali možnosť zabezpečiť domáci chlieb a víno, čo súviselo najmä s rozšírením kresťanstva do krajín, ktoré neboli „vinárske“ a „obilné“, ale aj so zvykom používať namiesto bežného chleba hostie, bolo potrebné dary na slávenie omše kúpiť.

Preto sa naturálne dary na slávenie omše začali nahrádzať peňažnými.

Za živých i mŕtvych

Úmysly, na ktoré bola Eucharistia slávená, sa rozdeľovali – rovnako ako dnes – najmä na omše za zomrelých a omše za zdravie a Božie požehnanie. Samozrejme, že bolo a je možné slávením Eucharistie poďakovať za prijaté dobrodenia.

Alebo ju sláviť za viacerých. Napríklad za farské spoločenstvo. Vo všeobecnosti možno povedať, že svätá omša môže byť slúžená na akýkoľvek dobrý úmysel.

Sláviť omše za zomrelých bolo starobylým zvykom, o ktorom svedčí napríklad svätý Cyril Jeruzalemský: „Potom sa modlíme za zomrelých otcov, biskupov a všeobecne za všetkých, ktorí spomedzi nás zomreli.

Veríme totiž, že modlitba pomáha dušiam, zvlášť tým, za ktoré je tu prinášaná táto svätá a vzrušujúca obeta.“ Môžeme spomenúť tiež svätú Moniku, matku svätého Augustína, ktorá ho na sklonku života žiadala: „Prosím len o jedno: aby si na mňa pamätal pri Pánovom oltári, nech budeš kdekoľvek.“

Modlitby za zomrelých pri slávení Eucharistie nájdeme aj v eucharistickej modlitbe Hypolita Rímskeho. Ak ide o čas omší za zomrelých, najskôr sa dávala prednosť tretiemu dňu po pohrebe a výročnej spomienke, neskôr sa k tomu pridal aj siedmy a 30. deň, niekde aj 40. deň.

Za farníkov aj kňazov

Okrem toho, že jednotliví veriaci žiadajú kňaza, aby obetoval svätú omšu na ich úmysel, niekedy to určuje aj Cirkev. Napríklad každý farár musí v nedele a prikázané slávnosti obetovať omšu za veriacich, ktorí sú zverení jeho pastoračnej starostlivosti.

Alebo na Spomienku na všetkých verných zosnulých, keď každý kňaz môže sláviť tri omše, jednu môže obetovať na svoj úmysel, ale druhú za všetkých zomrelých a tretiu na úmysel Svätého Otca.

Peknú prax majú aj v Banskobystrickej (BB) a Žilinskej (ZA) diecéze. Majú stanovené, že 3. novembra (v BB) a 4. novembra (v ZA) majú všetci kňazi diecézy obetovať svätú omšu za zomrelých kňazov (v BB aj biskupov) diecézy.

Koľko úmyslov, toľko omší

To, akou formou sa nahlasovali úmysly na sväté omše, predpísané nebolo a riadilo sa miestnymi zvykmi. Rovnako ako dnes. Je však stanovené, že prijaté i odslúžené omše majú byť presne zapísané s tým, že pri každom úmysle má byť zaznačená výška milodaru, ktorý bol na jednotlivú omšu venovaný.

Stanovené je aj to, že kňaz nesmie prijať viac úmyslov, ako je schopný odslúžiť do jedného roka. Ak by to bolo potrebné, má ostatné úmysly odovzdať inému kňazovi.

Treba povedať, že kňaz je prijatím omšového milodaru viazaný a musí odslúžiť toľko svätých omší, koľko úmyslov prijal. Bez výslovného súhlasu darcov nie je možné úmysly spájať.