Mužské pohlavie mi bolo vždy cudzie

Odmalička som bol iný, ale nie kvôli inej sexualite. Cítil som sa medzi chlapcami cudzo, bez mamy som bol stratený a úzkostný aj v prvom či druhom ročníku základnej školy. Otca som vnímal akoby cez sklo – vídaval som ho každý deň, ale bol mi vzdialený. A presne tak som v detstve vnímal aj rovnaké pohlavie.

Je to, akoby ste sa necítili celistvý, akoby ste boli bez zážitkov „potvrdzovania“ vo svojej chlapčenskej, neskôr mužskej identite, a šikanovanie od starších chlapcov tento naštrbený sebaobraz napokon rozbil. Ako prázdna nádoba som obdivoval chlapcov, z ktorých vyžarovala sila a sebavedomie.

Nie však sexuálne. Uvedomenie si svojej sexuality a jej prijímanie sa začalo až po mojej dvadsiatke. A nebolo prekvapivé, že v čase dospievania sa moja túžba – popri deficite mužskej pozornosti a zbožšťovaní iných mužov dôsledkom negatívneho sebaobrazu – erotizovala.

V detstve som vďaka rodičom uviazol v ženskom svete a mama ma z neho odmietala pustiť, ako ňou sformovanú kópiu v mužskej verzii, fixovanú na ňu. Pri mne si asi prvýkrát užila takú mužskú lásku, akú nikdy nemala.

VPLYV RODINNEJ DYNAMIKY

Aj v čísle KN 37 bolo spomenuté, že sexualita má svoj vývin. Tento psychosexuálny vývin formuje predovšetkým prostredie. To neznamená, že minoritná sexualita je voľba alebo že niekto vychová z dieťaťa homosexuála.

To znamená, že práve ja som bol taký vnímavý na vplyvy prostredia a mal som takú narušenú rodinnú dynamiku, že to nemohlo nezasiahnuť môj psychosexuálny vývin. Môže to znieť, akoby som bol chorý. Mnohých ale prekvapím tým, že som za tento vývin vlastne vďačný.

Milujem svojich rodičov a aj teraz sa mi tisnú slzy do očí, keď si spomeniem, že ma – aj so sestrou – milovali najviac, ako vedeli a mohli, a ako mnohí iní rodičia by za nás položili život.

Ak o tom teraz píšem, robím to z jediného dôvodu – aby sa iní rodičia viac zamýšľali nad tým, ako pôsobia na seba navzájom pred deťmi i voči deťom, z ktorých každé je úplne iné, jedinečné.

Je nemálo podstatné, či ich (ne)pôsobenie zasiahne dieťa v sexualite alebo v inej oblasti života. Na svojom príbehu chápem, že je lepšie, chrániace psychiku človeka, ak takúto podstatnú inakosť v sexualite všetci vnímame ako prirodzenú, vrodenú.

ZDÔVERENIE SA NIEKOMU

O svojej homosexualite som dlho nerozprával a aj teraz svojou anonymitou chránim hlavne svojich blízkych pred ľuďmi s  rôznymi neliečenými psychiatrickými diagnózami s prejavmi škodiť, napádať, konfabulovať a ničiť. Bol som už pár rokov dospelý, keď som o tom začal pred niekým hovoriť.

Prvá bola mama, potom sestra a potom som sa sporadicky niekomu otvoril. Je mi ľúto, že som nevyhľadal odbornú pomoc, ale vedel som, že nebudem pochopený tak, ako to potrebujem.

Zažíval som názorové extrémy a nikto z oboch táborov nechápal, čo naozaj prežívam, čo mi naozaj je, nerozumel homosexualite tak, ako som jej začal rozumieť ja.

Prial by som si aj v Cirkvi viac odborníkov, ktorí sexualitu človeka vnímajú komplexne, triezvo a hlavne bez konzervatívneho či liberálneho extrémizmu. Viac kňazov, nielen jednu organizáciu, ktorí by sa venovali sprevádzaniu spolu s odborníkmi a terapeutickým riešením problémov.

Moja minulosť určite bola a je na psychoterapiu, avšak nie pri niekom, kto mi povie, že homosexualita je problém, ktorý sa dá zmeniť, alebo že je to prirodzená genetická variácia sexuality, ktorú mám oslavovať. Jedno ani druhé nie je pravda.

Ani moja mama nerozumela tomu, čo jej vlastne chcem povedať, a o homosexualite nepočula nič od niekoho fundovaného. V mysli jej zrejme rezonovali slová ako choroba alebo zlo... Myslím si, že ani neverila tomu, že je to realita. Dnes to rešpektuje, ale hlbšie to nerozoberáme.

Pomohlo mi, keď som jej dal prečítať svoj príbeh so všetkým, čím ma od detstva rodičia ranili. To čítanie muselo byť pre ňu ranou, no nebolo mojím cieľom niekoho raniť, len dať to zo seba von. S otcom som sa o tom nikdy nerozprával. Homosexualitu si spája s výsmechom, hanbou, nedostatočnosťou, negatívnymi hodnoteniami.

HĽADANIE ODPOVEDE A POMOCI

Boh je úžasný v tom, že často mlčí, veľa vezme, ale začne vám pomaly dávať oveľa viac, často nečakane. A  nepustí vás ku dnu samého. Nepýtal som sa ho, prečo mi dal niečo, čo je v živote komplikovanejšie, lebo ma to súčasne formuje, robí otvorenejším, chápavejším, vďačnejším a milujúcejším.

Ako šikanovanému dieťaťu mi tiež nebolo všetko jedno, ale dnes viem, že ma to malo urobiť silnejším, zocelilo ma to. Najhoršia je sebaľútosť a živenie krivdy, hnevu. Na počkanie o tom ale nerozprávam.

Ľudia sa na vás začnú dívať inak, hoci sa snažia tváriť rovnako. Ustojí to len vzťah, v ktorom sa to už tušilo, ak nie vedelo a nič sa nezmenilo. Chápeme sa asi najviac my, ktorí sme rovnako sexuálne orientovaní, ale aj my často po sebe dokážeme šliapať a ubližovať si. V Cirkvi je to chápanie a  prijímanie skôr povrchné alebo s cieľom „obrátiť na správnu cestu“, zmeniť toho človeka, dávať mu podmienky či ponúkať správne návody na život.

BYŤ ZRELÝ A VYROVNANÝ

Byť inak cítiaci je náročné aj v tom, že štandardom v  spoločnosti a v Cirkvi zvlášť je vziať sa s opačným pohlavím a mať deti. Pritom toto nie je najvyššia méta v živote. Najvyššou métou by malo byť, a pre mňa aj je, byť zrelým a vyrovnaným človekom.

To ale z nikoho neurobí ani život ako z katalógu, ani homosexuálny partnerský vzťah. Je ale pravda, že v cirkvách sa málo myslí na ľudí bez životného partnera a málo sa pre nich robí – ak si odmyslím cieľ organizátorov nájsť si niekoho na kresťanskom „stretku“.

Všetci inak orientovaní máme tak trochu iné videnie sveta. V nás mužoch sa pečať matky, jej reakcie a videnie sveta akoby odtlačili viac. Otca som ako veľmi malý nemal rád, chcel som byť ako mama.

Zrejme som z jej správania odčítal, že otec je slabý, zbytočný, nechápajúci, že je hrozba. Mužské pohlavie mi bolo veľmi cudzie, hoci som nikdy nechcel byť ženou. Obdobne cudzie býva opačné pohlavie dovtedy, kým nezačne priťahovať.

MÔJ ŽIVOT DNES

Zo všetkých mojich známych veriacich som ostal jediný, kto nemal sex s mužom alebo nemal homosexuálny partnerský vzťah. Čoraz viac si uvedomujem, že láska je o niečom inom a hlavne, že zdravá láska a prirodzené prijatie medzi mužmi vyzerá inak, ako sa v LGBTI prezentuje.

Prial by som si zažiť, aby ma muž miloval, prijímal, rešpektoval a učil tak, ako sa to nikdy nepodarilo môjmu otcovi ani bratovi (lebo som ho nikdy nemal) a ani inému homosexuálovi.

Vedomie toho, že nemusím mať partnera a môžem sa plne venovať sebe a svojim malým traumám ma činí slobodným, možno na rozdiel od iných homosexuálnych veriacich, ktorých vedomie toho, že nemôžu mať partnera, činí spútanými.

Rovnako ich ruší to, že Cirkev nevníma homosexuálne skutky ako prirodzené. Mňa to neruší. Rozumiem aj tomu, že zlosť a hnev ľudí na iných ľudí pre niečo, za čo nemôžu, je len prejav ich vlastného osobného zlyhania či duševnej poruchy.

Rozumiem tomu, že v prírode homosexualita neexistuje a  podobné správanie zvierat znamená niečo úplne iné. Rovnako rešpektujem prezentáciu Boha ako zvrchovanej bytosti, ktorá považuje homosexuálny sex za protiprirodzený – či už z lásky, alebo bez nej.

Sám viem, čo všetko vyústilo do môjho duševného nastavenia, a nepotrebujem to potvrdzovať homosexuálnym sexom. Rovnako viem, čo je skutočná láska a že sex je pri nej len slabý odvar intimity – no samota, hlad po láske, dotyku, objatí, ako aj pudovosť vedia urobiť svoje.

Úsmevné alebo skôr dojímavé je, ak heterosexuálny kresťan, ktorý nevydržal v sexuálnej abstinencii ani týždeň a bez partnerky ani rok, odporúča homosexuálom žiť doživotne v „čistote“ a svätosti, alebo ak sa nezačnú správať heterosexuálne, posiela ich rovno do pekla.

NEVIEM SA CÍTIŤ HETEROSEXUÁLNE

Homosexualita sa v povedomí ľudí automaticky rovná spávaniu s rovnakým pohlavím a hriechu. Neviem sa cítiť heterosexuálne. Mal som relatívne prísnu náboženskú výchovu. Výčitky z odmietania stereotypov ma privádzali k obsesiám, iných zasa k samovražedným myšlienkam.

V Cirkvi som bol postupne menej a menej aktívny, pustil som svoju snahu edukovať, bojovať za niečo. Myslím si však, že v každom kraji by mal existovať aspoň jeden kňaz vyčlenený na prácu s inak orientovanými ľuďmi v spolupráci so psychológom alebo psychiatrom.

A mal by byť aj dostatočne činný, aby najmä mladí ľudia vedeli, že ak chcú byť kvalitne duchovne vedení aj s touto, v Cirkvi kontroverznou problematikou, takáto možnosť tu je.

Nemá to byť jedna organizácia, ale majú to byť viacerí dostupní zrelí a fundovaní duchovní. Začať sa môže v kňazských seminároch – kvôli formovaniu zrelých a znalých sprievodcov životom a pretože i tam je tento problém a nie vždy sa celibát či iná sexualita zvláda v samotnom kňazstve.

Redakcia rešpektuje, že si autor praje byť v anonymite. Celé svedectvo si môžete prečítať aj na stránke citlivetemy.sk.