Na obrátenie nikdy nie je neskoro

Možno sme často na míle vzdialení od dokonalosti a kresťanskej zrelosti. Znova a znova padáme do hriechov. Netreba sa však znechucovať.

„Dobrotivý a milosrdný Pán Ježiš nás vo sviatosti zmierenia stále trpezlivo pozýva k permanentnému obráteniu a k znovuobnoveniu jeho milosti v našej duši,“ povzbudzuje kňaz a psychológ Ján Kulan z Arcidiecézneho centra pre mládež (ACM) v Košiciach.

KAŽDODENNÉ ÁNO

Obrátenie nanovo môže zažívať každý z nás, aj keď je veriaci. Silné momenty duchovného obrátenia či skôr hlbšieho uvedomenia si svojej viery a Pánovej bezhraničnej lásky zakúsil aj košický kňaz, hoci vyrastal v klasickej veriacej rodine.

„Bol to napríklad silný moment prvej generálnej svätej spovede v mojom živote, keď som mal 16 rokov, počas ľudových misií v našej farnosti.“ Odvtedy začal intenzívne uvažovať o kňazskom povolaní. Po troch rokoch v kňazskom seminári prišiel počas pastoračného roka ďalší silný zážitok.

„V Univerzitnom pastoračnom centre (UPeCe) sv. Jozefa Freinademetza v Bratislave som zažil dôležitú skúšku rozlišovania povolania a cez Božie slovo i múdre rady kňazov ma Boh očistil, usmernil, povzbudil a dal odvahu kráčať ďalej za Pánom Ježišom na ceste ku kňazstvu.“

Uvedomil si, že sa k Bohu treba obracať nanovo každý deň.

STRETNUTIE S KRISTOM

„Na obrátení je úžasné, najkrajšie a zároveň najdôležitejšie to, že je vždy prekvapivé, spontánne a riadené zhora Bohom a jeho milosťou,“ hovorí moderátor ACM v Košiciach.

„Tak Boh v týchto výnimočných momentoch života ukáže človekovi svoje svetlo a nekonečné milosrdenstvo.“ Svetlo vzkrieseného Krista oslepilo aj svätého Pavla. V časoch, keď kresťanmi pohŕdal. Nasledoval pád na zem, volajúci hlas, opadnutie lupín z očí. Takto opisoval svoju obnovu.

Stal sa apoštolom národov, svedkom vzkriesenia a ohlasovateľom evanjelia. „Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21) – opiera sa o rezonujúcu Pavlovu vetu kňaz a psychológ Ján Kulan.

Volá nás, „aby sme aj my dokázali naplno i radostne žiť Kristovo evanjelium v dnešných časoch a boli tak živým obrazom Ježiša Krista vo svete“.

VIERA AKO POSLANIE

Pánovo volanie poslúchol aj zakladateľ hnutia Modlitby za kňazov Samuel Brečka (54). Cesta k viere však bola dlhšia. V rodine ju nepraktizovali. „Dokonca ani starí rodičia. Ani v okruhu našich priateľov nikto nežil vieru v Boha. Ak áno, tak som o tom nevedel, nehovorilo sa o tom.“ 

Boha začal spoznávať až v dospelosti. „Ešte v čase, keď sme s manželkou Jankou boli vysokoškoláci, priatelia nás požiadali , či by sme boli ochotní stať sa krstnými rodičmi ich dcérky. Zostali sme tým zaskočení, lebo do kostola sme nechodili. A navyše ja som bol pokrstený ako evanjelik.“

Už vtedy sa však zamýšľali nad zmyslom života. „Ovplyvňovali nás rôzne veci, ktoré sme žili, napríklad kniha Život po živote, kde sa opisovali zážitky ľudí z klinickej smrti.“ Boh sa manželov dotkol prostredníctvom kňaza Augustína Dršku.

„Dôležité bolo, že sme nemali žiadne predsudky voči Cirkvi a všetko o Bohu sme s nadšením hltali, čo zrejme vycítil kňaz Augustín, ktorý sa podujal pripraviť nás na cirkevný sobáš.“ Začali s Bohom žiť. A keď im Pán požehnal deti, pozývali ho do výchovy. No túžili Boha odovzdávať aj ďalším ľuďom v okolí.

„Ako keď človek nájde liek na nevyliečiteľnú chorobu a túži ho odovzdať ostatným.“ Dnes je Samuel Brečka známy ako dlhoročný iniciátor a propagátor modlitieb za kňazov. „Čerstvo po obrátení v roku 1992 som si myslel, že kňazi, Boží služobníci, musia byť automaticky svätí.“

No realita, ktorú začal vnímať, bola iná. „Postupne som spoznával kňazov a vlastne Cirkev takú, aká je. Ako božsko-ľudskú ustanovizeň. Teda svätú aj hriešnu zároveň. A všímal som si, že na hriechy, chyby, starosti kňazov my laici nie vždy reagujeme správne.“

Asi od roku 2006 cítil silnejšiu túžbu modliť sa práve za kňazov. O dva roky neskôr oslovil priateľov s ponukou stretávať sa na modlitbách a šesť mesiacov po vzniku spoločenstva Modlitby za kňazov vyhlásil vtedajší pápež Benedikt XVI. Rok kňazov. „Veľmi nás to povzbudilo a potvrdilo správnosť cesty.“

Kňaz Andrej Ondrejka v istom momente pocítil, akoby sa vrátil jeho najlepší priateľ. Snímka: archív –AO–

CESTA KU KŇAZSTVU

Možno práve modlitby za kňazov nasmerovali na správny smer aj dnes už kňaza Andreja Ondrejku (28). Jeho príbeh je skôr o prinavrátení k Bohu. „Viera sa mi jednoducho zdala nudná a skôr som ju vnímal ako ťarchu.“ Priznáva, že vieru a Cirkev chápal nesprávne.

„Vnímal som ju ako tú, ktorá všetko zakazuje. Nemôžeš toto, nemôžeš tamto.“ Z vlažného kresťana sa stal napokon kňaz. Začal ako tradičný kresťan prípravu na sviatosť birmovania.

„Prvýkrát som sa stretol s tým, že viera nemusí byť len o príkazoch a zákazoch. Pracoval som ako čašník v jednom podniku, kam prišla skupina katolíkov, ktorých som vnímal ako bežných zákazníkov.“ Bolo vraj na nich ale niečo zvláštne. „Všetci boli veľmi milí a vyzerali šťastní.“

Spýtali sa ho, či sa môžu pomodliť. Súhlasil. „No prvýkrát som videl niekoho modliť sa tak osobne. Zdalo sa, akoby vedľa nich niekto stál, akoby to Bohu hovorili priamo do očí.

Nehovorím, že vtedy za mnou prišiel Boh a povedal: ,Ahoj, Andrej, to som ja‘, ale niečo také som prežil vo svojom vnútri. Akoby sa v tej chvíli vrátil môj najlepší priateľ.“

Hoci Boha nepoznal, vedel, že to, čo sa odohralo v jeho vnútri, je Božia zásluha. Hovorí, že sa mu život zmenil v okamihu. Povzbudil ho aj miestny kňaz. Prostredníctvom jeho vedenia videl, aká je Cirkev krásna.

„Okrem toho som začal chodiť do spoločenstva v našej farnosti, kde bolo mnoho mladých, ktorí sa mi stali rodinou, a tak som sa s ich podporou mohol posúvať vpred.“

RADOSTNE SVEDČIŤ A ŽIŤ

Modlitba nás krok po kroku posúva bližšie k Bohu. Čo tak skúsiť prosiť aj za obrátenie našich blízkych? Kňaz Ján Kulan k tomu pridáva aj ďalšie odporúčania. „Radostne svedčiť a žiť evanjelium naplno pred druhými.“

Spomína pritom na vysokoškoláčku a kamarátku Hanku, ktorá nebola pokrstená. „Vďaka dvom internátnym spolubývajúcim kamarátkam a spolužiakovi Jankovi, ktorí pravidelne chodili do UPeCe v Bratislave na sväté omše a iné akcie, postupne začala chodiť s nimi, kde videla ich živú vieru.“

Vďaka ich svedectvu sa obrátila a aj ona uverila v Pána Boha. „Ako katechumenka neskôr prijala iniciačné sviatosti – krst, birmovku a Eucharistiu.“ Pre tých, ktorí Pána stále neobjavili, kežmarský kaplán Andrej Ondrejka odkazuje, že Boh je naozaj veľká úľava do života.

„Je to, ako keď robíte vodičák. Môžete sa pýtať inštruktora na všetko. Kam ísť a čo urobiť, aby ste šli správne. Volant v rukách máte vy, pridávate, spomaľujete vy, ale stále viete, že je tam niekto, kto na to všetko dozerá a nedovolí, aby ste spravili chybu.“

A rovnako je to aj vo vzťahu s Bohom. „Viem, že ma nechá ,šoférovať‘, ale keď neviem kam ísť, keď do cesty príde prekážka, keď sa deje niečo, čo ma trápi, viem, že tam je, viem, že odpovedá a nedovolí, aby som spravil chybu.“

Hovorí, že ak nechceme byť na život sami, je tu Niekto, kto nám rád pomôže. „Len tomu musíme naozaj veriť.“

Samuel Brečka s manželkou Jankou začali s Bohom žiť až v dospelosti. Pozvali ho aj do výchovy svojich detí. Snímka: archív –SB–

NAPLNENÝ ŽIVOT

Hoci to bez skúšok a ťažších chvíľ nešlo, bez života s Bohom by si Samuel Brečka ani Andrej Ondrejka život predstaviť nevedeli. „Viera v trojjediného Boha je pre mňa to najdôležitejšie,“ vyznáva zakladateľ spoločenstva Modlitby za kňazov.

„Okrem toho, že som čerstvým členom tretieho rádu tešiteľov z Getseman, som najnovšie aj starým otcom a neviem si predstaviť, že by som v tomto veku žil bez osobného vzťahu s Bohom. Život s ním ma napĺňa veľkou radosťou, nádejou a pokojom.“

Kaplán Andrej vníma, že sa po stretnutí s Bohom začal na svet pozerať úplne inak. Ako keby mu niekto z očí zložil čierne okuliare.

„Boh ma naučil pozerať ďalej ako len po špičku môjho nosa. Ukázal mi, že tie zlé veci v mojom živote nie sú preto, aby ma zničili, ale aby ma niečo naučili. Boh ma skrze vieru naučil, že nato, aby sme boli v Božích očiach veľkí, nemusíme robiť veľké veci.“