Na Veľkonočnú nedeľu požehnané jedlo

„Požehnanie veľkonočných pokrmov je starobylá tradícia, ktorá siaha minimálne do 12. storočia a zachováva sa najmä v krajinách strednej a východnej Európy, a to tak v rímskokatolíckom, ako aj v gréckokatolíckom a pravoslávnom prostredí,“ vysvetľuje liturgista Štefan Fábry.

„Zaujímavé je sledovať, ako sa tento zvyk rozšíril aj do Ameriky, prípadne Anglicka, Írska, Švédska alebo iných krajín, kde sa nepraktizoval, ale priniesli ho tam najmä poľskí kresťania, ktorí sa do týchto krajín presťahovali,“ dodáva.

V rámci Slovenska sa jedlá požehnávajú väčšinou na Veľkonočnú nedeľu skoro ráno, aby rodiny mohli pri spoločných raňajkách požívať už z týchto pokrmov, čo pripomína, že spoločenstvo so zmŕtvychvstalým Kristom pri eucharistickom stole má pokračovať aj doma v hostine lásky – agapé.

„Občas sa môžeme stretnúť aj so zvykom požehnávať pokrmy už na Bielu sobotu popoludní, zrejme preto, aby sa mohli požívať už po skončení Veľkonočnej vigílie vo svätej noci.“

UTIEREŇ

Podľa gréckokatolíckych obradov požehnáva kňaz jedlo až po svätej liturgii v Nedeľu Paschy. Je to znak toho, že Kristus vstal z mŕtvych až na tretí deň.

„Predtým ešte medzi treťou a štvrtou hodinou nadránom slávime utiereň. Je to ranná jeruzalemská modlitba Vzkriesenia Krista,“ opisuje obrad Alžbeta, obyvateľka spišskej obce Závadka.

Počas požehnania kňaz prednáša modlitby jednotlivých pokrmov – požehnanie mäsových výrobkov, požehnanie vajíčok a mliečnych výrobkov, požehnanie chleba (pasky).

POĎAKOVANIE BOHU

Tradícia požehnávania jedál, ktorú kresťania prebrali zo židovského prostredia, spájala v sebe dve skutočnosti. Prvou z nich je tzv. birkat- -ha-mazon, čo znamená vzdávanie vďaky Bohu za dary, ktoré sme prijali.

„Vyjadruje vieru v to, že všetko stvoril Boh, on je pôvodcom aj jedla, aj nápoja, vône a krásy kvetov a prírody, a preto človek, ktorý sa teší z týchto vecí, je povinný poďakovať za ne Bohu.“

Druhou skutočnosťou je, že židia svoje jedlo a nápoje požehnávaním zasväcovali Bohu, a tým ich očisťovali, čo vyjadruje aj známy pojem kóšer – ktorý označuje to, čo je rituálne čisté.

NOVÝ POKRM

Pri symbolike požehnania jedál zohráva dôležitú úlohu aj čas. „Príprava na slávenie Veľkej noci – Pôstne obdobie – bola od počiatku spojená aj so zdržiavaním sa jedla a niektorých nápojov.

Kým v latinskej tradícii poznáme len pôst od mäsa, odporúčaný najmä v piatky počas roka, no v prísnej podobe na začiatku a konci Veľkého pôstu, teda na Popolcovú stredu a Veľký piatok, východná tradícia pozná aj pôst od mlieka a vajec a výrobkov z nich, a to v prvý deň Štyridsiatnice a na Veľký piatok.“

A preto zvyk prinášať na požehnanie pokrmy, ktoré sú súčasťou našich slávnostných veľkonočných stolov, vyjadruje požehnanie prvotín, nového pokrmu, ktorý sa počas predchádzajúcich štyridsiatich dní nepožíval, objasňuje Štefan Fábry.

Zároveň však dodáva, že „zaujímavé je aj symbolické vysvetlenie niektorých stredovekých cirkevných spisovateľov, ktorí hovoria, že ako sa diabol odvážil pokúšať Ježiša po skončení štyridsaťdňového pôstu, keď vyhladol (porov. Mt 4, 2 – 3), tak aj kresťania môžu byť po skončení pôstu pokúšaní v  nestriedmosti a prejedaní sa, a toto požehnanie im dáva silu odolať a zachovať si primeranosť v jedle i pití.“

POŽEHNÁVANIE DOMA

Jedlá si každý prinesie v košíku, ktorý naplní obradnými veľkonočnými jedlami a zakryje vyšívaným či tkaným obrúskom. Košík obsahuje známe potraviny – „pasku, šunku, nepárny počet vajíčok, maslo s krížikom navrchu, klobásy, slaninu, soľ, pŕhľavu, zápalky,“ vymenúva obsah košíka Alžbeta.

Počas pandémie, keď bolo slávenie veľkonočných obradov obmedzené, si veriaci mohli predniesť modlitbu vďakyvzdania za jedlo a prosby o jeho požehnanie sami doma.

V tomto prípade hlava rodiny požehnáva jedlo modlitbou a pokropí ho požehnanou vodou, kým ostatná rodina spieva paschálny tropár, ktorý sa spieva počas obradu požehnania u  východných kresťanov.

Zaujímavou otázkou je, čo urobiť v prípade, ak sa všetko požehnané jedlo neskonzumuje. Štefan Fábry to vystihol veľmi dobre: „Ideálne je nájsť mieru v nakupovaní, aby sme to, čo považujeme za Boží dar, zbytočne nevyhadzovali.“ Navyše sa nemôže len tak vyhodiť, požehnané jedlo sa má spáliť.