Nad Tatrami sa blýskalo i svitalo

Počiatky Spišskej diecézy súvi sia podľa cirkevného historika Ľuboslava Hromjáka s jednýmz najstarších cirkevných sídel na Slovensku – Spišskou Kapitulou, ktorá bola sídlom Spišského prepoštstva.

„Rozprestieralo sa na území celého Spiša (teda aj dolného Spiša, ktorý je dnes súčasťou Rožňavskej diecézy) a zasahovalo aj na územie Šariša v okolí Lipian, kde boli farnosti združené v toryskom dekanáte.“

Nejasnosti okolo vzniku

Hoci diecéza oficiálne vznikla až za čias Márie Terézie pápežskou bulou Pia VI. Romanus Pontifex 13. marca 1776, história Spišského prepoštstva sa pravdepodobne datuje do stáročí skôr.

„Prvá hypotéza predpokladá, že je veľkomoravského pôvodu a vzniklo z pôvodného biskupstva, ktoré po zániku Veľkej Moravy aintegrácii Spiša do Uhorského kráľovstva v druhej polovici 12. storočia prežilo v nižšej forme – prepoštstva.

Druhá hypotéza hovorí, že vzniklo za čias uhorského kráľa Imricha v roku 1198. Tretia sa opiera o listinu uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209, v ktorej sa hovorí o prvom známom spišskom prepoštovi Adolfovi, avšak nemožno ju považovať za zakladaciu listinu prepoštstva, keďže sa hovorí už o existujúcom prepoštstve, bez náznaku o vzniku prepoštstva v nejakom blízkom čase,“ vysvetľuje historik.

Povýšenie zprepoštstva na biskupstvo sa znovu konalo až v 18. storočí a „diecéza, ktorú tvoril Spiš, Orava a Liptov, mala v tom čase 119 fár a 21 kaplánok. Prvým spišským biskupom sa v roku 1776 stal pomocný vacovský biskup Karol Salbeck“.

Časté zmeny diecéze nepomohli

Ľuboslav Hromják hovorí, že po prvej svetovej vojne a rozpade monarchie sa nenávisť voči nej preniesla aj do nenávisti voči Katolíckej cirkvi. Popredné politické kruhy ju totiž vnímali ako komplica monarchie.

„Proticirkevný charakter republiky, šírenie schizmatického hnutia v podobe novovznikajúcej československej cirkvi a apostáza, politické rozdelenie katolíkov na monarchistov a republikánov spôsobovali čoraz väčší chaos a ten sa odrazil aj vo vnútrocirkevných kruhoch. Záujem o kňazské povolanie bol počas vojny slabý, počet kňazov klesal, mnoho fár bolo neobsadených.“

K situácii neprispela ani opakujúca sa výmena vedenia diecézy. Vtedajší spišský biskup Alexander Párvy, ktorý po vzniku ČSR z politických dôvodov nemohol zastávať biskupský úrad, zomrel 24. marca 1919.

Po jeho smrti sa stal o pár dní spišským kapitulným vikárom Martin Kheberich. Toho však neakceptovala československá vláda a donútila ho abdikovať.

V apríli 1919 sa tak volilo opäť a na čelo diecézy sa dostal staručký bojovník za práva a slobodu slovenského národa Štefan Mišík, ktorý o tri mesiace zomrel. Po ňom úrad zastával Marián Blaha.

Za biskupa Vojtaššáka nastalo duchovné obrodenie

Vo februári 1921 nastúpil do vedenia Spišskej diecézy biskup Ján Vojtaššák. Podľa profesora Františka Dlugoša síce privítal vznik prvej ČSR, ale vnímal aj problémy vyplývajúce z nového štátneho zväzku s Čechmi.

„Veľká časť kléru bola ešte v prvých rokoch predmníchovskej ČSR silno pomaďarčená a národ ani kňazstvo v tomto období vlastne ani nemali biskupov arcipastierov, ktorí by bedlili nad cirkevnou disciplínou.“

Nový biskup sa od začiatku sústredil na duchovné obrodenie veriacich svojej diecézy. Prvým dielom bolo zvolanie diecéznej synody v roku 1925.

„Z nej vyšli ustanovenia pre duchovný život kňazov, bohoslužby, seminár, školy. Príjmy z majetkov Spišského biskupstva využil najmä na budovanie a udržiavanie cirkevného školstva, na charitatívne ciele, štipendiá pre bohoslovcov a chudobných študentov,“ menuje profesor František Dlugoš.

Počiatočné nasadenie nevyprchalo ani v ďalšom období a vďaka nemu vzniklo mnoho kostolov iškôl. „Roku 1926 zvolal prvý eucharistický kongres pre celú diecézu v Levoči. V tridsiatych rokoch sa pričinil o výstavbu učiteľského ústavu a internátu pre chlapcov v Spišskej Kapitule a malého seminára v Levoči.

Usiloval sa o zrovnoprávnenie štátneho a cirkevného školstva. Prebudoval 9 kláštorov, založil tlačiareň a nakladateľstvo Lev v Ružomberku. Postavil charitný dom v Dolnom Smokovci, štedro prispieval na budovu Ústrednej charity a vysokoškolského internátu Svoradov v Bratislave. Založil detský domov v Mokradi na Orave, podporoval sirotince v Spišských Vlachoch a v Ružomberku,“ dopĺňa František Dlugoš.

Po vykonštruovaných udalostiach v roku 1950 sa biskup Ján Vojtaššák dostal do väzenia a po prepustení na amnestiu v roku 1963 žil dva roky do svojej smrti v Říčanoch, vo vyhnanstve mimo svojho domova.

Tma aj svitanie nad Tatrami

„Diecézu po ňom spravoval prorežimný spišský kapitulný vikár Andrej Scheffer, rodák z Bobrovca, ktorého Spišská Kapitula 26. októbra 1950 zvolila do tohto úradu ešte v čase hateného spišského biskupského stolca,“ približuje cirkevný historik Ľuboslav Hromják.

Po Andrejovi Schefferovi sa do vedenia dostal 14. novembra 1968 Jozef Ligoš. „Výrazne sa pričinil o to, aby pomerne veľké množstvo kňazov Spišskej diecézy, ktorí podľa vzoru biskupa odmietli spoluprácu s komunistickým režimom a zvolili si radšej väzenie, získalo potrebný štátny súhlas na vykonávanie pastoračnej činnosti.

Došlo k oživeniu duchovnej činnosti v diecéze a uvažovalo sa tiež o obnovení činnosti kňazského seminára v Spišskom Podhradí.“ Za nevyjasnených okolností náhle v septembri 1973 zomrel a jeho post zaujal na nátlak štátnej moci Štefan Garaj.

Historik objasňuje, že bol pre štát ako člen Pacem in terris akceptovateľný. Z hnutia však v roku 1982 vystúpil a kritizoval komunistický režim.

„V tejto úlohe zotrval až do biskupskej konsekrácie spišského biskupa Františka Tondru 9. septembra 1989, počas ktorej kardinál Jozef Tomko v homílii prorocky vyslovil slová: ‚Nad Tatrami svitá‘ o nových pomeroch pre Cirkev. Už v októbri 1990 došlo k obnoveniu činnosti seminára, ktorý v novodobých dejinách predstavuje najväčší seminár na Slovensku,“ dodáva Ľuboslav Hromják.