Narodil sa na sv. Valentína

„Keďže mama už viac detí mať nemohla, vyrastal som ako jediné dieťa. Rodičia boli úradníci. Otca však v 50. rokoch vyhodili z banky a skončil pri stavebných prácach. Mama v rámci ,kajúcnosti‘ pracovala nejaký čas na Stavbe mládeže. Žili sme v dvojdome s babkou, prababkou a dvomi pratetami v Bratislave.

Prevaha žien bola dobrá príprava na prácu v zdravotníctve,“ usmieva sa Viliam Dobiáš. K viere ho rodičia viedli skôr prakticky ako teoreticky. „Počas základnej školy (1956 – 1962) som takmer každý deň chodieval miništrovať.

Bývali sme na Kramároch a do školy Na Kalvárii som chodieval peši cez záhrady. Po vyučovaní sme sa bicyklovali a hrávali na lúkach i v okolitých záhradách. Detstvo bolo harmonické, možno zo súčasného pohľadu emocionálne chladné.

Je železnou košeľou prenášať skúsenosti do dospelosti. Počúval som v detstve: nešuchci sa pri jedle, nerozprávaj... Dnes zase počúvam opačné slová: Hovor niečo, nejedz tak rýchlo...“

Najlepšie sú príklady

Nezriedka sa stáva, že si osvojíme vlastnosti našich rodičov a aplikujeme vo vlastnej rodine: „Som hrdý na starých rodičov, ktorí za ukrývanie židovského dievčaťa počas vojny dostali od inštitútu Jad Vašem ocenenie Spravodliví medzi národmi in memoriam.

Keďže boli veľmi skromní, dozvedel som sa to až na prahu dospelosti. Tiež som nikdy nepočul sťažovať sa otca na pracovnú perzekúciu, keď banku musel vymeniť za manuálnu prácu s lopatou. Za pätnásť rokov sa vypracoval na vedúceho pracovníka.

Rodičia ma vychovali k láske k čomukoľvek, čo človek robí, k optimizmu a k schopnosti nepodľahnúť problémom. Rozvod rodičov bol varovný príklad pre môj rodinný život. Trochu ma mrzí, že ma nenaučili vedieť viac prejaviť lásku aj slovami, doteraz mám s tým problém. Som zástanca skôr činov.“

Viliam Dobiáš je lekár záchranár a obľúbený pedagóg. Snímka: Erika Litváková

Láska kvitne v každom čase

Na tvrdenie, že v minulosti bol manželský život povedzme nekomplikovanejší, Viliam Dobiáš má jasný názor: „Celý spôsob života bol iný. Nebolo toľko príležitostí, výber bol jednoduchší a život viac ,nalinkovaný‘.

Nedalo sa kamkoľvek cestovať, niektorí nemohli ani študovať na vybranej škole. Viac sa však rešpektovali rodičia, ktorí boli primárnou autoritou. Neexistovalo také časté hľadanie sa, napríklad vo výbere zamerania štúdia na viacerých univerzitách po sebe.

Nebola taká mobilita a chlapci i dievčatá mali v blízkom okolí menší výber na zoznámenie. Na druhej strane však nebolo ani také množstvo zábavných aktivít, teda mladí mali viac času na zoznamovanie sa.“

Viliam Dobiáš zdôrazňuje, že socialistická uniformita znamenala – po vysokej škole rok vojenčiny, potom zamestnanie, založenie rodiny, príchod detí. Podľa jeho slov to bolo pre niektorých asi vhodnejšie ako súčasné nekonečné alternatívy vzdelávania, cestovania či zábavy.

„Pri veľkom výbere správne sa rozhodovať zvládnu len tí najprispôsobivejší, nie automaticky najvzdelanejší. Častejšie striedame zamestnania, oblečenie, dovolenky a nejako sa to presunulo aj do frekventovanejších a neopodstatnených výmen partnerov,“ upozorňuje Viliam Dobiáš.

Majú to na svedomí mamy

Viliam Dobiáš promoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave v roku 1974. „S budúcou manželkou sme sa zoznámili v roku 1972 na podnikovom plese na chate Tehliar pri Pezinku, na ktorý ani jeden z nás nechcel ísť. Naše mamy boli spolupracovníčky a ,pritlačili‘ nás. Vďaka Bohu.

Už v prvý večer pri tancoch sme našli spoločné témy, ako literatúra, hudba či umenie, spojil nás podobný zmysel pre humor. Manželka študovala na konzervatóriu. Po mesačnej známosti som bol čestným hosťom na absolventskom koncerte.

V tomto roku oslavujeme 50. výročie nášho zoznámenia a 48. výročie svadby. Prvé dieťa prišlo po troch rokoch, druhé po piatich, tretie po osemnástich rokoch manželstva.“

Keď sa lekára urgentnej medicíny pýtame, či má niečo špeciálne pripravené pre manželku na sviatok sv. Valentína, priznáva: „Manželku som naň upozornil ešte za slobodna, keď to v socializme neoslavoval takmer nik, a bodoval som s tým.

Tradične dávam kvety, ale chcel by som, aby cítila, že sviatok sv. Valentína, sviatok zamilovaných, máme 365 dní v roku.“

Svadobná fotografia manželov Dobiášovcov. Snímka: archív Viliama Dobiáša

Lekár, záchranár a otec

O pracovnej vyťaženosti lekára, ktorý je manžel a otec rodiny, Viliam Dobiáš hovorí: „Nemám pocit, že by som potreboval mimoriadnu silu na bežný rodinný a pracovný život. Viera je dar, ale jej ukotvenie sa získava postupne a potom už sprevádza životom.

Sám to neviem stručne vyjadriť slovami, ale v Biblii nájdeme množstvo príkladov na dokonalý rodinný a pracovný život, na výchovu detí. Nehovorím, že som ideálny rodič či manžel, ale aspoň viem, kam smerovať.

Stačí dodržiavať Desatoro, vyhýbať sa nerestiam, pestovať skutky milosrdenstva. Modliť sa a pracovať. Milovať.“ „Neprežili sme nijaké mimoriadne zlomové chvíle. Ak áno, brali sme to s pokorou a pochopením Božej vôle, ktorá nám nechce robiť zle,“ vysvetľuje Viliam Dobiáš.

„Manželka počas druhého tehotenstva potratila, stratila prácu pre udanie nášho sobáša v kostole, dcéru operovali v cudzine a nemohli sme jej pomôcť, mňa vyhodili z dvoch zamestnaní. No Pán Boh sa postaral a po čase som sa do zamestnania vrátil vo vyššej funkcii.

Prekonal som onkologické ochorenie. Napriek všetkému žijeme krásny manželský život, v rámci profesie máme obaja svoj kredit. Boha prosím už len výnimočne, väčšinou v modlitbách ďakujem.“

Manželské vyznanie

V Knihe Sirachovcovej sa píše: „Dobrá žena je dobrý podiel dedičný, muž ju dostane ako odmenu za dobré skutky“ (Sir 26, 3). Známy lekár sa s tým stotožňuje: „Mal by som však na margo týchto slov povedať, že mám lepšiu ženu, ako sú moje skutky.

Obaja manželia by mali vedieť s pochopením a trpezlivosťou prijímať aj nedokonalosti druhého. Isté je, že dobrá manželka bytostne upevňuje manželský život.“ Manželka Viliama Dobiáša bola koncertná umelkyňa, trávila mimo domu viac času ako iné manželky a matky.

„Ja som zase mal služby a pracovné cesty. Bolo obdobie, keď sme obaja boli spolu dve poobedia v týždni. Zároveň sme chápali, že aj spokojnosť v povolaní stmeľuje manželstvo.

Obdivujem manželku, ako zvládla cvičiť, koncertovať a zároveň variť, upratovať a dobre vychovať deti. Mnohí nezvládnu z toho poriadne ani jedno. Manželka udržiavala teplo domova a mňa v pohode. Môj pracovný profil a renomé sú aj jej zásluha.“

Viliam s manželkou Maricou v tomto roku oslavujú 50. výročie zoznámenia a 48. výročie svadby. Snímka: Erika Litváková

Pozerajme dopredu

Tým, ktorí váhajú s uzavretím sviatostného manželstva, Viliam Dobiáš adresuje tieto slová: „Okrem predstavy o partnerovi – priateľovi na celý život má manželstvo aj zdravotný, psychologický a ekonomický rozmer, čím, samozrejme, nechcem sviatosť manželstva bagatelizovať.

Pre pokrsteného kresťana je to v tom najlepšom zmysle slova povinnosť, rovnako ako prijatie ďalších sviatostí. Odkladanie manželstva odďaľuje príchod detí (nie vždy), zvyšuje riziko byť pohodlnejší a mieru egoizmu voči okoliu, keď nemusím na nikoho brať ohľad.

Štatisticky vzaté, slobodní a rozvedení žijú kratšie, majú vyššiu frekvenciu depresií a samovrážd, skorší výskyt civilizačných ochorení. Spoločné hospodárenie zvyšuje finančnú efektivitu.“ Podľa názoru Viliama Dobiáša neskoré rodičovstvo vedie k prílišnému špekulovaniu, zvýšenej citlivosti a nervozite.

„Nepropagujem svadbu a rodičovstvo tesne po plnoletosti, ale odkladanie za hranicu tridsiatky, lebo ešte chceme cestovať, užívať si, tiež vytvára riziká do budúcnosti. Treba sa v živote pozerať aspoň 20 rokov dopredu.“

Oplatí sa zabojovať

Skúsený lekár záchranár Viliam Dobiáš hovorí: „Pri chorobách platí, že prevencia je jednoduchšia a  lacnejšia ako liečba. Ten istý princíp platí aj vo vzťahoch. Mladí v zaľúbenosti nerozmýšľajú strategicky vopred.

Počas zoznamovania treba prebrať dôležité témy spoločného života. Hlavne nečakať podstatné zmeny po svadbe. Poznať rodičov partnera, lebo dcéra sa s vysokou pravdepodobnosťou bude podobať neskôr na svoju matku, nielen postavou, a syn na otca.

Po svadbe je neskoro zistiť, že chlapec je násilník a neprestal piť, že sa pred kamarátmi neúctivo vyjadroval o snúbenici. A deva sa venuje viac kamarátkam, obliekaniu ako pohode doma. Som skeptický, že takéto manželstvo sa dá zachrániť.

Ale nestrácajme nádej, skúsiť to treba možno aj podľa princípu ,trikrát a dosť‘. Ako lekár zachraňujem bez vzdávania sa aj beznádejné prípady. Ale tiež ako človek, ktorý v každej službe chodí do rodín, vidím márne snaženia i utrpenie partnerov a hlavne detí.“