Nebola to len dobrovoľnícka služba

Keď sa Pavel Prokopovič dozvedel, že pápež František príde do Prešova, zaspomínal si na 2. júl 1995. Vtedy bol totiž v Prešove pápež Ján Pavol II. a on túto udalosť pomáhal pripravovať ako dobrovoľník. „Keď teraz v televízii oznámili, že najstarší dobrovoľník má 76 rokov, rozhodol som sa okamžite, že aj osemdesiatnici a pamätníci musia mať zastúpenie pri návšteve pápeža Františka v Prešove.

“ Hoci ihneď po prihlásení dostal kladnú odpoveď, na školení ho v zozname nemali. „Možno nepočítali s mojimi plnohodnotnými službami, respektíve že si to na poslednú chvíľu asi rozmyslím, ja som však nerezignoval,“ rozpráva o svojom odhodlaní pamätník.

Neodradilo ho ani skoré vstávanie či dlhé hodiny na nohách. „Nebolo to nijako náročné, takže ťažko hovoriť o obete. Azda tá dlhá doba služby – najmä v noci – keď sme neboli využití. Ja som turista a v sobotu pred návštevou som absolvoval 14 kilometrov s prevýšením 540 metrov – ako rozcvičku, že budem musieť dlho stáť. Preto ma to nijako nezaťažovalo.“

Odchádzal medzi poslednými

Dostal sa do malého, asi 15-členného mediálneho kolektívu. Pomáhal novinárom v športovej hale, kde mali na poschodí vyhradené priestory a z balkóna dobrý výhľad na celé dianie. „Našou úlohou bolo nepúšťať tam bežných ľudí a byť nápomocní s informáciami pre prítomných novinárov aj v cudzích jazykoch.“

Svoje povinnosti zrejme zvládol dobre, keďže dostal aj ďalšiu úlohu: „Po obrade nás poprosili, aby sme sa zo piati (v zrelšom veku, lebo vraj budíme u ľudí slušné správanie) postavili pred pódium a zabezpečovali, aby nedošlo k poškodeniu vecí na pódiu, kde sa konala liturgia a kde bol pápež.

Ľudia si mohli brať kvety – spočiatku po jednej ružičke, potom brali aj celé kytice do kostolov a pre tých, čo sa nemohli zúčastniť na liturgii (tak sa sami vyjadrovali). Keď začali skladať plátna, tak sme ako poslední okolo 15.30 odišli preč aj my, ale ozaj ako poslední, už tam nebol skoro ani jeden návštevník.“

Bol to veľký duchovný zážitok

Prácu v mladšom kolektíve si stále duchom mladý Pavel Prokopovič užíval a pochvaľoval. „Chodím s mladými týždeň čo týždeň po horách. Aj tu ma odhadli, keď sa jedna kolegyňa spýtala, či mi môžu všetci tykať,“ na čo pohotovo a s vtipom reagoval: „Všetci od 16 do 100 rokov a tí ostatní tiež.“

Bola to podľa jeho slov výnimočná udalosť a každá takáto významná udalosť, akou návšteva pápeža určite je, zmení náš život v rozličných smeroch. „Najmä pre nás starších, ktorí sa asi ďalšej návštevy pápeža nedožijeme. Mnohé prehodnotím.

Tak ako som po návšteve Jána Pavla II. preorientoval svoju záľubu v turistike na absolvovanie pútí – na bicykli aj pešo s vtedajším farárom na sídlisku Sekčov Bartolomejom Salancim a bol som tak v určitom zmysle príkladom pre mladých, tak aj teraz iste nastane nejaká zmena v mojom živote, ktorú budem možno sám pozorovať až dodatočne. Pre také predsa len malé mesto (vo svetovom meradle), ako je Prešov, to bola nesmierna pocta a vyznamenanie.“

Pavel Prokopovič sa teší, že všetko dobre dopadlo. „Ako rodený Prešovčan-Solivarčan som tak trochu hrdý, že všetci, čo sme mali do činenia s nejakými povinnosťami v súvislosti s návštevou pápeža Františka (od nás dobrovoľníkov až po metropolitu Jána Babjaka), sme to zvládli dobre a možno aj výborne.“

Pred 26 rokmi to bolo inak

Pre Pavla Prokopoviča to bola už druhá dobrovoľnícka skúsenosť v súvislosti s návštevou pápeža.

Zaujímalo nás teda, či a v čom bola tá tohtoročná odlišná od tej v roku 1995. „Pred 26 rokmi to bola v Prešove prvá návšteva pápeža. Je to ako s prvou láskou – tá je neopakovateľná. Hoci ja som mal to životné šťastie, že so svojou nastávajúcou som sa spoznal, keď sme mali 5 rokov.

Pre jej modré oči a anjelské vlasy som sa zľakol, že som stretol anjela,“ vrátil sa do spomienok na zoznámenie, ktoré si obaja manželia pamätali aj po 54 rokoch spoločného života. Pred prešovskou návštevou Jána Pavla II. vraj ale podľa neho vládla pokojnejšia atmosféra.

„Tuším nebola ani žiadna kontrola na detektor kovov a už vôbec nie kontroly na COVID-19. Rovnako si nepamätám, že by sme tam museli stráviť celú noc. Mohol som si vybrať, kde budem pôsobiť, a tak som siahol po organizovaní obsadzovania sedadiel v prvých radoch.

Bol som teda veľmi blízko pódia, kde sa Ján Pavol II. modlil akatist k Presvätej Bohorodičke a odkiaľ sa prihováral veriacim.“ Do metropoly Šariša vtedy prišlo podľa jeho slov i mnoho Poliakov, pretože v dave zazrel transparenty v poľštine aj poľské vlajky.

„Darmo, bol to prvý slovanský pápež a tiež po veľkých zmenách v našej spoločnosti mal každý pocit voľnosti, uspokojenia, neopísateľnej radosti, že pápež prišiel do Prešova, pomodlil sa pred pamätníkom evanjelických obetí Caraffovho súdu, zastavil sa v chráme gréckokatolíkov.

Po čase náboženskej neslobody sme to asi silnejšie prežívali.“ Na záver si však 81-ročný Pavel Prokopovič neodpustí jemné slová kritiky: „Dnes všetci (aj ja ako bývalý vysokoškolský pedagóg) môžeme slobodne chodiť do kostola, ale žeby chodilo do kostola viac ľudí ako za socializmu, nedá sa povedať.“