Neodsudzujme zranených, ale pomôžme im

Nie všetky tehotné ženy sa z príchodu nového života tešia. V mnohých prípadoch totiž riešia zlú sociálnu a rodinnú situáciu či zdravotné komplikácie seba alebo svojho počatého dieťaťa. Mnohé sa aj na nátlak okolia rozhodnú povedať novému životu nie. 

Každý život má zmysel

„Otec dieťaťa ma opustil“, „ďalšie dieťa by sme nezvládli“ či „teraz sa mi to nehodí“ sú možno dôvody, ktoré súdni ľudia neospravedlnia.

Čo však, ak je dieťa ťažko postihnuté a lekári mu nedávajú šancu žiť? Odpoveď väčšiny zdravotných pracovníkov je: „Vráťte sa kratšou cestou. Netrápte seba ani dieťa.“ 
Mnohé ženy „dobre“ mieneným radám podľahnú; tie, ktoré sa odradiť nedajú, často nenájdu pochopenie ani u najbližších.

Kto má však chrániť a milovať svoje dieťa (aj keď nespĺňa tabuľkové hodnoty dokonalosti), ak nie jeho vlastná matka? Najmenší ľudský život totiž nie je len súčasťou nášho vlastníctva, ktorého sa môžeme kedykoľvek zbaviť.

O hodnote malej ľudskej bytosti nám hovorí aj 18. kapitola Matúšovho evanjelia: „Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 18, 10).

Ospravedlnenie neexistuje

Sv. Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae napísal: „Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny. Niekedy prichádza obava, že počaté dieťa bude musieť žiť v takých zlých podmienkach, že sa stane lepšie, ak sa nenarodí. Ale všetky tieto a im podobné dôvody, akokoľvek sú vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti“ (EV 58).

Nesúďme, ale povzbuďme

Hoci je interrupcia pre Cirkev neprípustná, ženy, ktoré ju podstúpili alebo ju zvažujú, netreba odsudzovať, ale snažiť sa ich povzbudiť a pomôcť im. 

V encyklike Evangelium vitae sv. Ján Pavol II. ženám po potrate odkázal: „Cirkev vie, koľko činiteľov mohlo ovplyvniť vaše rozhodnutie, a nepochybuje, že v mnohých prípadoch to bolo bolestné, možno dokonca dramatické rozhodnutie. Pravdepodobne sa rana vo vašich srdciach ešte nezahojila. Veď to, čo sa stalo, bolo a je veľké zlo. Neznechucujte sa však a nestrácajte nádej. Snažte sa skôr túto skúsenosť pochopiť a pravdivo ju interpretovať. S pokorou a dôverou sa otvorte - ak ste tak ešte neurobili - pokániu: Otec každého milosrdenstva čaká na vás, aby vám udelil svoje odpustenie a pokoj vo sviatosti pokánia. Spoznáte, že nič ešte nie je stratené. A budete môcť poprosiť o odpustenie aj svoje dieťa: ono teraz žije v Bohu“ (EV 99).

Pomáhajú ženám aj deťom

Keď pomocnú ruku nepodajú najbližší, podajú ju organizácie, ktoré sa zraneným ženám (a ich rodinným príslušníkom) venujú. Hoci sa o nich veľa nehovorí, existujú aj na Slovensku.

Ráchelina vinica, Poradňa Alexis, Zachráňme životy alebo Áno pre život už roky pomáhajú anonymne ženám, ktoré zvažujú umelý potrat alebo ktoré o dieťa (akoukoľvek formou) prišli. 

Pomoc nájdu aj rodičia postihnutých či nevyliečiteľne chorých detí – združenia Nezábudka, Naše motýliky alebo Plamienok sú len jednými z mnohých. 

Nehovoriac o hniezdach záchrany, utajenom pôrode či adopciách, vďaka ktorým sa z nechcených detí časom stávajú chcené.