Nepriateľ ušetril jeho život

Druhá svetová vojna priniesla mnoho ľudského utrpenia a nepochopiteľnej brutality. V temnote krutých bojov však viackrát zasvietila aj iskra ľudskosti a pochopenia. Jednou z nich bol príbeh letcov Charlesa Browna a Franza Stiglera.

Štyri dni pred Vianocami v roku 1943 sa uskutočnil spojenecký nálet na leteckú továreň v nemeckých Brémach. Súčasťou letky amerických bombardérov B-17 bol aj stroj, ktorý pilotoval Charles Brown. Pre mladého, iba 21-ročného letca zo Západnej Virgínie to bola prvá útočná misia.

Napriek chýbajúcim skúsenostiam sa posádke jeho lietadla podarilo zostreliť i skúsených harcovníkov. Zásah však dostal aj Charlesov stroj. Stratil dva motory, niekoľko zbraní i komunikačný systém.

Posádka bola na tom ešte horšie – jeden nemohol chodiť, ďalší mal zranenú ruku, tretiemu amputovalo nohu a zadný strelec bol mŕtvy. Jedine Charles a kopilot Spencer Luke boli schopní nejakej akcie.

Poškodené lietadlo nestíhalo s ostatnou letkou a zakrátko sa na nebi nad nacistickým Nemeckom ocitlo osamotené.

Keď sa zdalo, že situácia nemôže byť horšia, objavila sa na pravom boku bombardéra B-17 nemecká stíhačka Messerschmitt. Tú pilotoval Franz Stigler, stíhacie eso so skúsenosťami z leteckých bojov nad Európou a severnou Afrikou.

Nemohol vystreliť

Keď sa Charles Brown snažil so svojím lietadlom dostať do bezpečia, prelietal okolo základne, kde v tom čase oddychoval Franz Stigler. Čakal, kým mu mechanici prezbroja a dotankujú jeho stíhačku. Krátko predtým sa totiž vrátil práve z bitky nad Brémami, pri ktorej zostrelil dve B-17.

Ako si zapálil cigaretu, začul zvuk motorov amerického bombardéra. Ten letel veľmi nízko, približne vo výške 600 metrov. Franz si myslel, že lietadlo plánuje pristáť. Neváhal, naskočil do kabíny svojej stíhačky a vydal sa prenasledovať nepriateľský stroj.

Ako sa k nemu približoval, čudoval sa, že Američania nezačali obrannú paľbu. Keď bol vzdialený už iba pár metrov od svojho cieľa, všimol si, že lietadlu chýba polovica chvosta a posádka je úplne zdecimovaná.

Keď Franz videl, že americký bombardér nemá žiadnu možnosť obrany a bol by ľahkým terčom, rozhodol sa ho nezostreliť. „Bolo by to ako strieľať na parašutistu. To som nemohol spraviť,“ uviedol neskôr Franz Stigler.

„Tá B-17 bola to najpoškodenejšie lietadlo, ktoré som kedy vo vzduchu videl. Keby som vystrelil, bola by to vražda,“ dodal nemecký pilot.

Záchranný plán

Členovia posádky amerického bombardéra očakávali to najhoršie, pretože proti nepriateľovi sa nemali ako brániť. „Stále som bol v šoku z boja, keď som vtom zbadal na pravom boku nemeckú stíhačku. Zavrel som oči, myslel som, že je to nočná mora.

Dúfal som, že keď znova otvorím oči, už tam nebude. Ale ona tam stále letela,“ spomínal Charles na situáciu z roku 1943. O to viac bol prekvapený, keď zbadal, že nemecký pilot na nich neútočí, ale snaží sa s nimi spolupracovať.

Franz totiž namiesto zostrelenia vymyslel plán, ako poškodený bombardér dostať do bezpečia. Jeho posádke kývol na znamenie a letel s ňou vo formácii, aby nemecký pozemný protilietadlový systém pomaly sa pohybujúce americké lietadlo nezostrelil.

Aj Nemci mali totiž vo svojej letke stroje B-17 – boli to zostrelené a následne zrekonštruované americké lietadlá, ktoré sa využívali na tajné misie.

Franzovi sa podarilo lietadlo vedené Charlesom Brownom eskortovať nad Severné more, odkiaľ už americká posádka smerovala na spojenecké územie. Franz svojich náprotivkov pozdravil a vrátil sa na základňu. Podľa vlastných slov im vtedy v duchu poslal odkaz: „Teraz ste už v Božích rukách.“

„Zasalutoval a odletel preč. Začali sme sa rozhodovať, čo urobiť. Povedal som posádke, že kto chce, môže vyskočiť s padákom. Ja som sa snažil s lietadlom dostať do Anglicka. Všetci ostali na palube. Nakoniec sa nám podarilo dostať na zem,“ priblížil Charles záver misie.

S poškodeným strojom úspešne pristáli na základni v britskom Norfolku. Charles v hlásení povedal o všetkom, čo sa počas nevšedného letu stalo. Nadriadení mu však zakázali tento príbeh rozširovať, pretože nechceli, aby na verejnosť prenikli nejaké prejavy sympatie so znepriatelenou stranou.

„Niekto rozhodol, že nemôžete byť človek a zároveň sedieť v nemeckom kokpite,“ skonštatoval Charles pri jednom z rozhovorov.

Bojoval za brata

Franz Stigler týmto aktom milosrdenstva veľa riskoval. Ak by sa o tom dozvedel niekto z jeho veliteľov, čelil by súdnemu procesu a pravdepodobne trestu smrti. Preto dlhé roky o tom nikomu nepovedal.

Zostrelením mohol navyše aj veľa získať. K dosiahnutiu Rytierskeho kríža, najvyššieho nemeckého vyznamenania za chrabrosť, mu chýbal už iba jeden zostrel.

Kto vlastne bol tento milosrdný letec? Pochádzal z antinacistickej rodiny. Bol katolíkom a istý čas študoval aj v seminári. Pilotom sa stal už pred vojnou, keď lietal pre Lufthansu.

„Pilotný preukaz som si robil ešte ako súkromná osoba. Mal som neobmedzenú licenciu. V tej dobe však bolo málo pracovných príležitostí, takže som nakoniec, podobne ako mnoho ostatných komerčných pilotov, skončil v ozbrojených silách,“ vysvetlil Franz v rozhovore s americkým zberateľom Michaelom Fullerom, ktorý sa s ním stretol v roku 2003.

Bývalý nemecký letec vtedy už niekoľko desaťročí žil v kanadskom Vancouveri, kam sa presťahoval po vojne v roku 1953.

Pôvodne sa neplánoval pridať k bojovým jednotkám Luftwaffe. Ako pilot v leteckej spoločnosti chcel iba vypomáhať pri tréningu letcov. Po smrti jeho milovaného brata Augusta, ktorý ako letec zahynul počas vojny, sa však Stigler pod vplyvom hnevu nakoniec rozhodol, že i on pôjde na front.

„Požiadal som, aby ma zaradili k stíhačom. Inak by bol zo mňa asi transportný pilot, čo však nebolo nič pre mňa. Môj brat August bol stíhačom skôr ako ja. No padol vo Francúzsku. Preto som sa i ja chcel stať stíhačom,“ ozrejmil začiatok svojej bojovej kariéry.

Spolu s bratom boli už od detských čias členmi plachtárskeho klubu. Franz mal vtedy 12, jeho súrodenec 16 rokov. Už v tomto veku absolvoval svoj prvý let na vetroni. Lásku k lietaniu Franz zdedil po svojom otcovi, ktorý bol pilotom v prvej svetovej vojne. Inšpiroval ho aj jeho učiteľ v piatej triede, ktorý takisto slúžil ako bojový pilot.

Napriek hnevu a smútku zo straty brata Franzovo srdce nezatvrdlo. V deň, keď narazil na americkú B-17 s Charlesom Brownom za kormidlom, sa v ňom ozval vnútorný hlas. Aj keď bol letcom nacistickej Luftwaffe, vyznával princípy vojenskej morálky, ktoré niektorí nazývajú kódex bojovníka: „Je niečo oveľa horšie ako smrť – ak stratíte ľudskosť.“

Neodviedol svoju prácu

Pri otázke Michaela Fullera, čo je jeho najmilšia spomienka z vojny, sa Franz vrátil k momentu, keď ľudský princíp povýšil nad ten vojenský. „Raz som nezostrelil jedného chlapíka. Bol to Charlie Brown, ktorý letel s B-17. Nechal som ho tak.“

Americký zberateľ sa pilota spýtal, či nebolo nezákonné nezostreliť nepriateľské lietadlo. „Áno. Neodviedol som vtedy svoju prácu, keď som ho mal zostreliť. Aj by som to spravil, keby som nezahliadol Charlieho v kabíne. Priblížil som sa k nemu, vzlietol som ponad neho a chystal sa ho doraziť.

Za normálnych okolností by som ho zozadu rozstrieľal, no keď som sa priblížil a čakal, že zadný strelec otočí na mňa zbrane, hlavne viseli dolu. Vôbec sa ich nepokúšal zdvihnúť. Ako som letel čoraz bližšie – bol som už od lietadla možno sedem metrov –, zbadal som, že strelec leží mŕtvy v kaluži krvi. Nemohol som strieľať. Zdvihol som svoj stroj nad pravú stranu amerického bombardéra.

Zbadal som, že to lietadlo bolo ťažko poškodené. Prekvapilo ma, že ešte dokáže vôbec letieť. Povedal som si, že mu dám šancu dostať sa na zem. Nikdy som totiž nevidel také rozstrieľané lietadlo. Letel som vedľa neho dlhé minúty, kým sme sa dostali k moru. Potom som odletel naspäť domov.“

Na otázku, prečo s Charlesom letel tak dlho, Franz odpovedal: „Nechcel som, aby ho zostrelil niekto iný.“

Nemal strach, že sa o jeho čine niekto dozvie? „Nepovedal som o tom živej duši. Nemohol som o tom nikomu povedať. Išiel by som za to pred vojenský súd.“

Stretnutie po vyše 40 rokoch

Zdalo sa, že tento príbeh našiel svoj šťastný koniec onoho 20. decembra 1943. Charlesovi Brownovi sa podarilo pristáť a zachrániť preživšiu posádku. O čine Franza Stiglera sa nikto z jeho nadriadených nedozvedel a jemu tak nehrozil žiaden trest. Príbeh však mal svoje pokračovanie.

Po vojne si každý žil svojím životom, obaja si založili rodiny a moment netradičného stretnutia z vojny im ostal v spomienkach. Charlesovi to však nedalo a aj po rokoch stále myslel na nemeckého pilota, ktorý mu daroval život.

Po vyše štyridsiatich rokoch začal v roku 1987 po milosrdnom letcovi z Messerschmittu pátrať. Keď sa mu ho nedarilo nájsť prostredníctvom vojenských archívov ani zdieľaním príbehu na stretnutiach veteránov, vyskúšal inú taktiku.

V nemeckom magazíne pre pamätníkov vojny si zaplatil reklamu, v ktorej priblížil svoj príbeh a prosbu o poskytnutie informácií o nemeckom pilotovi. Nakoniec 18. januára 1990 dostal list, ktorý začínal slovami: „Drahý Charles, celé tie roky som rozmýšľal, čo sa stalo tej B-17. Dostala sa z toho alebo nie?“

Letci si naplánovali spoločné stretnutie na Floride. A po 47 rokoch sa opäť videli. Už však za úplne iných okolností a v úplne odlišnej atmosfére. Na otázku, aké pocity mal pred tým, ako sa s Franzom po takmer 50 rokoch opäť zišli, Charles odpovedal:

„Je skoro nemožné to opísať. Strávili sme niekoľko hodín rozhovormi po telefóne. Cítil som, že máme niečo spoločné, na prvom mieste lásku k lietaniu. Bolo to ako stretnutie člena rodiny. Brata, ktorého som nevidel vyše 40 rokov.“

A čo cítil Franz pri stretnutím s Charlesom? „Bol som šťastný, že sme sa stretli. Chytil som ho a objal. Nebolo to jednoduché. Ľúbim ťa, Charlie,“ povedal Franz a so slzami v očiach sa obrátil na Charlesa.

Druhá svetová vojna nemeckému pilotovi zobrala brata, no o takmer 50 rokov neskôr vďaka svojmu milosrdnému činu našiel druhého.

Priatelia do smrti

Z Franza a Charlesa sa stali blízki priatelia. Chodili na ryby, navštevovali sa a cestovali po školách a stretnutiach veteránov, kde sa delili o svoj výnimočný príbeh. V kontakte boli minimálne raz za týždeň, keď sa po telefóne obaja zaujímali o to, ako sa tomu druhému darí. Aj ich manželky sa zblížili.

Priateľstvo bývalých letcov trvalo 18 rokov. V roku 2008 obaja v priebehu pár mesiacov odišli na druhý svet. Franz zomrel v marci ako 92-ročný, Charles v novembri ako 87-ročný.

Dvaja historici Adam Makos a Larry Alexander sa však rozhodli, že príbeh Franza Stiglera a Charlesa Browna by sa nemal stratiť v dejinách. Napísali preto o ňom knihu s názvom Higher Call, ktorá v češtine vyšla pod názvom Zákon cti.

Adam Makos strávil s Charlesom deň pred jeho smrťou. Vtedy si v knižnici amerického pilota všimol knihu o nemeckých bojových lietadlách, ktorú mu daroval Franz.

V knihe bol aj odkaz od nemeckého pilota: „V roku 1940 som v boji stratil svojho jediného brata. Štyri dni pred Vianocami v roku 1943 som mal šancu zachrániť od deštrukcie B-17; lietadlo, ktoré bolo natoľko zničené, že som sa čudoval, ako stále dokáže letieť. Pilot Charlie Brown je pre mňa rovnako vzácny ako môj brat. Vďaka Charlie, s pozdravom tvoj brat Franz.“