Nestačí počúvať iba ušami

Niekedy sa zdá, že slová, ktoré nepočujeme, nás netrápia. Z pohľadu zdravotne znevýhodnených jedincov s poruchami sluchu nastáva v našich chrámoch situácia, keď sa cítia, akoby stáli na vedľajšej koľaji. Majú túžbu priblížiť sa veriacej komunite, ale potrebujú duchovnú autoritu, ktorá im bude rozumieť.

Je na škodu, že posunkovému jazyku sa v príprave na pastoráciu nevenuje zvýšená pozornosť. V roku 2009 sa uskutočnilo stretnutie nepočujúcich so Svätým Otcom Benediktom XVI. Na základe neho vzniklo odporúčanie, ktoré je viac-menej výzvou, aby v každej diecéze bol kňaz, ktorý sa venuje nepočujúcim.

Aktuálna situácia
Momentálne máme na Slovensku piatich aktívne pôsobiacich kňazov, ktorí sa venujú práve nepočujúcim. Páter Silvester Michal Poliak OFM (32) je jedným z nich. Novokňaz, ktorý už niekoľko rokov obracia svoju pozornosť na špecifickú službu pastorácie.

Pochádza z hlboko veriacej rodiny. A práve kresťanská výchova sa stala prostriedkom nato, aby si ho Boh neskôr povolal do zasväteného života.

Po procese rozlišovania povolania v roku 2008 vstúpil do Rehole menších bratov – františkánov. Radosť zo zasvätenia z neho žiari:

„Nič krajšie som vo svojom živote nemohol urobiť, ako sa plne odovzdať do Božích rúk; a to aj ako jeho nástroj v bratskej a kňazskej službe nepočujúcim na Slovensku.“ Rovnako často zanietene opakuje: „Nepočujúci sú hlboko zakorenení v mojom srdci a majú tam stále miesto.“

Primičná svätá omša tlmočená v posunkovom jazyku.
Keď sa pýtame na jeho primície, mladý páter nám vysvetľuje výnimočnosť situácie. „Prepáčte, trochu vás poopravím. Do posunkového jazyka nebola tlmočená len primičná svätá omša, ale aj celá kňazská vysviacka.

Ak k tomu počítam aj diakonskú vysviacku, tak k niečomu takému na Slovensku došlo vôbec po druhýkrát, keď nepočujúci boli prítomní na vysviacke, ktorej prostredníctvom tlmočenia do slovenského posunkového jazyka aj plne rozumeli.“

Bol to skutočne veľmi hlboký a dojemný moment tak pre nich, ako aj pre neho samotného. Ten ešte umocnil aj značný počet nepočujúcich, ktorí sa zúčastnili na oboch slávnostiach. A to nielen zo Slovenska, ale aj z Českej republiky.

Cesta k pastorácii nepočujúcich
V bratislavskom františkánskom kostole prebieha pastorácia nepočujúcich už viac ako 28 rokov. „V čase môjho príchodu do bratislavskej komunity v roku 2010 sa nepočujúcim venoval páter Félix Mária Žiška OFM.

V rámci pravidelnej miništrantskej služby som sa zúčastňoval aj na nedeľnej svätej omši pre nepočujúcich.“ Tie sa konajú každú nedeľu o 16.30 v Kaplnke svätej Rozálie, ktorá je súčasťou kostola.

Tu zažil úplne iný rozmer slávenia Eucharistie. „Cez posunky som ju mohol vnímať plne aj po vizuálnej stránke. Sprítomňovanie a prežívanie obety Ježiša Krista na oltári sa vďaka posunkom stávali môjmu srdcu oveľa viditeľnejšími a akosi uchopiteľnejšími. Aj preto som postupne začal opakovať niektoré posunky odpovedí ľudu.“

A práve tento moment sa stal pre neho impulzom naučiť sa posunkový jazyk. Keď nesmelé posunky registrovali nepočujúci, vzali si ho pod patronát a sami začali učiť najprv modlitby, potom žalmy, prosby. „To ma motivovalo učiť sa posunkový jazyk viac, aby som nepočujúcim dokázal rozumieť a prinášať poznanie Boha.“

Dnes už ako kňaz je schopný v posunkovom jazyku vysluhovať sviatosti, viesť prípravy, katechézy a podobne. Skromne dodáva: „Uvedomujem si, že kvalita mojej znalosti posunkového jazyka je slabá v porovnaní s tým, aká by mohla byť. Je vždy náročné prepnúť myseľ do režimu posunkovania.“

Krátky lingvistický exkurz
Slovenský jazyk a slovenský posunkový jazyk sú po gramatickej stránke úplne odlišné. Hoci posunkový jazyk čerpá svoju slovnú zásobu zo slovenčiny, usporiadanie slov radí podľa svojho gramatického systému.

Pre počujúcich sú slová vo vetách tak neprirodzene poprehadzované, niektoré úplne vynechané či nahradené špecifickým slovne nevypovedateľným posunkom. Samozrejme, celá táto skutočnosť má aj vplyv na schopnosť nepočujúcich porozumieť bežnému textu napísanému podľa gramatiky spisovného slovenského jazyka.

Preto je takmer nemožné, aby si nepočujúci vzal do rúk Sväté písmo a porozumel úplne jeho textom. Bez prekladu do posunkového jazyka a jeho gramatiky to ide veľmi ťažko.

To sa, samozrejme, týka aj liturgických kníh. Kňazi sa však musia držať predpisov o zachovaní textovej podoby modlitieb, nemôžu ich svojvoľne prekladať do slovenského posunkového jazyka, ale len do tzv. posunkovanej slovenčiny.

Tá dodržiava gramatiku slovenského jazyka, pričom k jednotlivým slovám priraďuje posunky. „Takto vedená liturgia je síce nepočujúcim bližšia, ale stále nie úplne zrozumiteľná. Oni rozumejú daným posunkom, ale nevedia si ich vzájomne zmysluplne prepojiť,“ dodáva brat Silvester.

Aj preto sa rozhodol, že diplomovú prácu venuje problematike prekladu liturgických textov. Konkrétne textu eucharistickej modlitby, ako centra celej liturgie.

„Verím, že zrealizovaný výstup tejto práce, ktorý predstavuje návrh prekladu eucharistickej modlitby do slovenského posunkového jazyka, bude raz pre nepočujúcich schválený a uvedený do užívania.“

Až uskutočňovaním prekladov Svätého písma, ako aj liturgických kníh sa nepočujúci budú môcť plnohodnotne zúčastňovať na slávení liturgie.

Nezabúdajme na túto skupinu veriacich
V prvom rade nám to pripomína sám Ježiš, keď v evanjeliu čítame, ako svojím uzdravujúcim konaním a láskavým slovom ,Effeta' (otvor sa) vracia sluch a reč hluchonemému (porov. Mk 7, 31 - 37).

Aj jemu chcel umožniť, aby počul radostnú zvesť evanjelia. „Tento jedinečný Kristov prístup k nepočujúcim máme uskutočňovať aj v Cirkvi. Veď nepočujúci chcú opätovne počuť, lepšie povedané vidieť Ježišove ,Effeta', ktoré otvára ich srdcia pre Kristovo pôsobenie“, zamýšľa sa františkán.

K tomu je potrebné, aby sa sama Cirkev otvorila pre potreby nepočujúcich, a to tým, že sa bude snažiť s nimi komunikovať prostredníctvom ich primárneho materinského jazyka, ktorým je posunkový jazyk.

Bez takto realizovanej komunikácie sa nepočujúci cítia v Cirkvi nie ako domáci, ale ako cudzí. Aj z tohto dôvodu je dôležité, aby sa urobili preklady liturgických a náboženských textov do posunkového jazyka, formovali sa kňazi, zasvätené osoby či laici, ktorí sa budú osobitne venovať pastorácii nepočujúcich.

Hlavnou úlohou je, aby sa nepočujúcim v posunkovom jazyku sprostredkovalo duchovné bohatstvo, sviatosti a evanjelium, ktoré je nám počujúcim ľahko dostupné.

Usmievavý páter dodáva: „Okrem svätých omší máme pred veľkými sviatkami vždy duchovnú obnovu, každú prvú nedeľu po svätej omši je krátka adorácia, vo štvrtok sú neformálne kluby, stretnutia, absolvujeme spoločné výlety, púte.“

Kňaz pre nepočujúcich je most
Z pohľadu Silvestra Poliaka OFM ovládanie posunkov  mu pomáha priblížiť sa k nepočujúcim pri vysluhovaní sviatostí a hlásaní evanjelia. Kňaz ovládajúci posunkový jazyk je totiž často jediným kontaktným bodom uprostred Cirkvi, na ktorý sa vedia obrátiť.

Každá sviatosť si vyžaduje osobnú prítomnosť vysluhovateľa a prijímateľa sviatosti. V pastorácii nepočujúcich na Slovensku je práve oblasť vysluhovania sviatostí nepočujúcim pre kňazov náročná.

Uvádza príklad. „Ak chce nepočujúci z Prešova sviatosť zmierenia u posunkujúceho kňaza, ktorému dôkladne rozumie, musí za ním vycestovať, prípadne takýto kňaz musí navštíviť nepočujúceho. Veľakrát ide o značné vzdialenosti.

Najbližšie kontaktné miesto s posunkujúcim kňazom má nepočujúci z Prešova v Kremnici. Tento príklad poukazuje na náročnosť, ktorú si práve táto pastorácia vyžaduje.

Františkáni majú k tejto službe blízko
Brat Silvester potvrdzuje: „Áno je to tak, ale nie sme to len my františkáni, ktorí sa venujeme nepočujúcim na Slovensku.“ Do samotnej pastorácie nepočujúcich patria aj traja diecézni kňazi. Konkrétne sú to Róbert Colotka, pôsobiaci v Kremnici, František Bartoš, ktorý slúži na Lešti a Peter Gula, kňaz z Majcichova pri Trnave.

S pastoráciou pomáha aj viacero laických dobrovoľníkov. História pastoračnej služby nepočujúcim na Slovensku zo strany františkánov je dosť dlhá. Už v roku 1932 začal v Kremnici vyučovať náboženstvo a pastoračne viesť nepočujúcich páter Baptista Jozef Chládecký OFM, ktorý túto službu konal 50 rokov až do svojej smrti. Po niekoľkých rokoch od jeho smrti sa táto pastorácia obnovila.

V Bratislave sa konala 13. januára 1990 prvá svätá omša, ktorá bola tlmočená do posunkového jazyka. Tlmočníkmi boli najskôr počujúci členovia rodín nepočujúcich a neskôr už aj samotní kňazi.

Tento dátum sa zároveň neoficiálne pokladá aj za deň vzniku Kresťanského centra nepočujúcich v Bratislave. „Ak dobre počítam, do pastorácie nepočujúcich bolo zapojených spolu šesť františkánskych kňazov.“

Príprava a databáza duchovných
„Pokiaľ mám aktuálne informácie, v žiadnom kňazskom seminári na Slovensku neprebieha exaktná príprava na takúto pastoráciu ani samotní bohoslovci nenavštevujú kurz posunkového jazyka.

Ak môžem povedať sám za seba, veľmi ma to mrzí, že sa v kňazských seminároch nevenuje aspoň nejaká prednáška k tejto forme pastorácie.“

Starší nepočujúci spomínajú, že v 90. rokoch bohoslovci z bratislavského seminára chodili k nepočujúcim na kurz posunkového jazyka. Niektorí ho vraj ovládali na veľmi slušnej úrovni.

Žiaľ, po vysviacke, keďže boli umiestnení na rôzne miesta diecézy, prestali sa stretávať s nepočujúcimi a posunkový jazyk zabudli. Čo sa týka databázy kontaktov na posunkujúcich kňazov, tie sú, samozrejme, dostupné na internete. Ako je už zrejmé z vyššie uvedených slov, realizácia osobného stretnutia s kňazom ovládajúcim posunkový jazyk je náročná záležitosť, najmä z hľadiska času a vzdialenosti.

Viera je tu pre každého
Na otázku, ako sluchovo znevýhodnený človek vníma vieru, Silvester Poliak OFM odpovedá: „Keďže ja sám nie som nepočujúci, neviem sa úplne vcítiť do vnútorného prežívania vzťahu takéhoto človeka a viery.

Môžem predložiť len poznanie, ktoré som nadobudol pri osobných stretnutiach s nepočujúcimi.“ Sluchové znevýhodnenie má, samozrejme, značne negatívny vplyv na sociálno-kultúrny status.

Veď už len samotná komunikácia je úplne iná. Aj kultúrne zvyklosti komunity nepočujúcich sú vo viacerých oblastiach rozdielne oproti tým, ktoré majú počujúci. Tieto faktory sa podpísali pod to, že nepočujúci sa radšej združujú do svojich skupín, kde sa cítia oveľa prirodzenejšie.

Hlásanie evanjelia a rozvíjanie viery by sa preto malo uskutočňovať v ich prirodzenom prostredí za pomoci posunkového jazyka a v kontexte zvykov komunity nepočujúcich. Takáto evanjelizácia nepočujúcich má šancu na úspech.

Čo sa týka širšieho chápania prínosu viery pre nepočujúcich, tak ten je značne pozitívny. „Ako od samotných nepočujúcich viem, práve viera v Boha im pomáha pochopiť, že ich sluchové postihnutie nie je trestom, ktorý im Boh dal.

Dokonca som sa stretol s názorom nepočujúcej, ktorá svoju stratu sluchu prijíma vo viere ako dar. Hoci nepočuje sluchom, ale je schopná počuť srdcom a byť oveľa citlivejšia na potreby iných. Práve túto skutočnosť vníma ako dar, ktorý by zrejme ako počujúca nemala.“

Viera teda nepočujúcim ukazuje, že Boh ich pozýva rozvíjať mnohé talenty, ktoré majú, ale tiež byť súčasťou evanjelizácie uprostred komunity nepočujúcich.

Nemôžeme ich prehliadať
Jedinec so sluchovým znevýhodnením si váži už moment, keď sa mu kňaz venuje a je mu ochotný v posunkovom jazyku poslúžiť vo veciach, ktoré od neho žiada. Nepočujúci sa totiž často v Cirkvi stretávajú s tým, že nie sú vždy objektívne prijímaní a pochopení zo strany kňazov.

„Ukazuje sa to najmä pri sviatosti zmierenia. Nie každý kňaz akceptuje, že mu nepočujúci napíše hriechy na papier. Očakáva, že kňaz mu svoje poučenie rovnako trpezlivo napíše.

Preto si myslím, že v očiach nepočujúceho je asi najvzácnejší osobný prístup, keď sa mu kňaz venuje rovnako ako každému inému veriacemu.“ K tomu vo veľkej miere dopomáha aj to, ak kňaz s ním vie komunikovať prostredníctvom posunkového jazyka.