Nikoho neodmietol a Boh ho nikdy neopustil

Narodil sa 30. marca 1921 v Uňatíne, neďaleko Krupiny. Pochádzal z 8 detí a od rodičov dostal príklad živej viery. Cesta za kňazstvom nebola priamočiara. V roku 1941 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Z obáv pred blížiacim sa frontom zmaturoval vo februári 1945 v Trnave. Filozofiu absolvoval v Česku a teológiu sa vrátil študovať do Trnavy. V Jezuitskom kolégiu v noci z 13 na 14. apríla 1950 ho zatkli a odviezli do sústreďovacieho tábora v Jasove a neskôr do Podolínca. Vyjednával s Bohom a žiadal o odslúženie aspoň jednej svätej omše. Pán Boh ho vzal za slovo a doprial mu viac. Na základe administratívneho omylu ho povolali na vojenský výcvik. Využil to a pred nástupom odcestoval do Rožňavy.

Lekárska prehliadka ako zámienka

Pri tajnej vysviacke v Rožňavskej nemocnici biskupom Róbertom Pobožným mal potrebnú dokumentáciu v podrážke topánky. Róbert Letz (51), ktorý sa venuje cirkevným dejinám 20. storočia na Slovensku hovorí: „Situácia bola veľmi dramatická a tiesnivá. Riskovali obaja. Kňazská vysviacka sa konala na sviatok svätého Michala, archanjela, 29. septembra 1950, pričom Pavol Hnilica v tom videl potvrdenie nastúpenej cesty. Mohla sa uskutočniť aj preto, že sa rehoľnej sestre podarilo odpútať pozornosť strážcov, ktorí sprevádzali biskupa do nemocnice. Zložité bolo aj biskupské svätenie, ktoré mu po dlhej úvahe biskup Pobožný udelil v zatemnenom byte kaplána v Rožňave 2. januára 1951.

Tajné vysviacky sa konali z poverenia zástupcu provinciála jezuitov Mateja Marka. Štátna moc poľovala na Katolícku cirkev, usilovala sa ju úplne kontrolovať, zatýkala a väznila tých, ktorých považovala za nepohodlných.“ Čo by pravdepodobne nasledovalo, ak by sa vec prezradila bolo jasné. Historik dodáva: „Keby pátra Hnilicu chytili ako tajne vysväteného kňaza a odsúdili za vykonávanie kňazskej a biskupskej činnosti bez štátneho súhlasu, mohol dostať tri až päť rokov väzenia. Určite by mu prirátali aj inú ,trestnú činnosť', ako vlastizradu a vyzvedačstvo, takže výška trestu by sa pohybovala od 10 do 20 rokov väzenia.“  

Silná osobnosť

Spomedzi vlastností, ktoré vystihujú túto jedinečnú osobnosť vybral profesor Letz nesmiernu húževnatosť a činorodosť. „Biskup Hnilica vďaka tomu dokázal pracovať s veľkým nasadením. Za najdôležitejšiu aktivitu biskupa Pavla Hnilicu považujem skutočnosť, že bol dôležitou osobou pôsobiacou v Ríme, ktorá zbierala informácie o útlaku katolíkov v Československu, ale aj v iných krajinách bývalého Sovietskeho bloku.

Tie sprostredkoval pre Svätú stolicu a stál za iniciatívou Pro fratribus, vďaka ktorej vychádzal rovnomenný bulletin vo viacerých svetových jazykoch o perzekúcii Cirkvi. Za osobitne dôležitú považujem podporu svätej Matky Terezy, a to v časoch, keď ešte jej aktivity nemali takú jednoznačnú cirkevnú podporu. V exile pomohol veľkému množstvu utečencov, ktorí museli hľadať nový domov na Západe.“

Život v emigrácii

Útek do Rakúska sa mu vydaril a v decembri v roku 1951 zaklopal na bránu jezuitského kláštora v Innsbrucku. Tu zostal a doplnil si teologické vzdelanie. Neskôr sa chcel vrátiť do Československa, ale sám pápež Pius XII. mu to nedovolil z obavy o jeho bezpečnosť. Na zasadnutí Druhého vatikánskeho koncilu 26. septembra 1965 upozornil na trpiacu Cirkev pod útlakom ateizmu, ktorej sa nevenuje primeraná pozornosť, začo si doma vyslúžil titul zradca ľudu.

Róbert Letz zdôrazňuje: „Hnilicov hlas sa šíril do priestoru, ktorý bol plný očakávaní z dialógu medzi Katolíckou cirkvou a marxizmom. Bol to dôležitý varovný hlas, aby sa obeťou dialógu nestali prenasledovaní kresťania v krajinách východného bloku. Slovenský biskup vystupoval ako hovorca prenasledovaných a komunizmus chápal ako jeden z najnebezpečnejších bludov“.  

Historik pokračuje: „V Československu sa stal nepohodlným pre otvorený odmietavý postoj ku komunizmu. Jeho tajné kontakty s domovom a schopnosť získať informácie o trpiacej Cirkvi pre režim predstavovali stále nebezpečenstvo. Komunistická vláda vyvíjala tlak na Svätú stolicu, aby Hnilica opustil Rím.“ 

Spoločnosť Ježišova bola promptná

Duchovný odkaz rehoľníka Pavla Hnilicu nám predstavil Pavol Hudáček SJ (57) riaditeľ archívu Spoločnosti Ježišovej.

Čo sa dozvedáme z archívnej databázy o živote kňaza Pavla?
O živote spolubrata v jezuitskom archíve máme správy len do jeho formácie v roku 1950. Ďalšie informácie je lepšie hľadať v archíve Kláštora Božieho milosrdenstva Rodiny Panny Márie v Nových Hradoch, kde presťahovali biskupov osobný archív aj pozostalosť. Správami o sledovaní Štátnou bezpečnosťou disponuje Ústav pamäti národa v Bratislave. 

V čom bola výnimočná osobnosť biskupa Pavla Hnilicu? 

V jezuitských dokumentoch sa členovia rehole vyzývajú, aby šli za službou blížnym na hranice, či už sociálne, kultúrne alebo geografické. Pavol Hnilica je príkladom. Už počas pôsobenia v Československu do r. 1951, ale i neskôr, keď pomáhal z Ríma. Ministerstvo vnútra Slovenskej socialistickej republiky malo veľký problém „zvládnuť“ jeho vynaliezavú činnosť, ktorú nemohli kontrolovať v zahraničí. Pomoc slovenským veriacim, osobné kontakty na Západe alebo knižná produkcia pre Československo boli nevyčísliteľné. 

Prečo sa mladý Pavol rozhodol pre Spoločnosť Ježišovu?

Myslím, že na začiatku to bola dilema aj pre neho, lebo si naraz podal prihlášku k jezuitom aj k saleziánom. Rozhodujúcou bola pohotová odpoveď jezuitov. Rehoľníkom sa však človek stáva v procese formácie. Tá ho viedla po noviciáte v Ružomberku na filozofické a teologické štúdiá.

Kľúčovou udalosťou bola likvidácia rehole v apríli 1950.  Vtedy prišiel za pátrami, ktorí boli vyučujúci s návrhom, pokračovať v prednáškach v podmienkach internácie. Tie sa rozbehli a pribúdali ďalší adepti na kňazstvo. Keď sa Pavol v septembri 1950 ocitol na slobode ako prvý vyhľadal biskupa, aby mu preukázal absolvovanie prípravy a mohol byť vysvätený. Biskup Pobožný v neľahkej situácii usúdil, že je to cesta pre budúcnosť Cirkvi v Československu.

Aký bol jeho vzťah s jezuitom Jánom Korcom? 

S Jánom Korcom ho viazalo študentské priateľstvo z formácie v Čechách. Rozhodnutie pre tajnú vysviacku Jána Korca neurobil Pavol Hnilica sám, ale v spoločnom hľadaní s pátrom Matejom Markom, ktorý zase žiadal o radu pátra Rudolfa Mikuša a českých jezuitov, s ktorými bol v kontakte. Pre neustále sledovanie zotrvanie biskupa Hnilicu v Československu už nebolo možné. Aj preto biskupská konsekrácia Jána Korca bola naliehavá. V Ríme sa zaslúžil, aby schválenie tajnej činnosti biskupa Korca garantoval aj Vatikánsky štátny sekretariát. K schváleniu vznikajúcej tajnej cirkvi došlo v Ríme v roku 1954. To Cirkev posilnilo a tak mohla v nasledujúcom období nekonečných súdnych procesov vydať najlepšie svedectvo.

Počas koncilových zasadaní naši biskupi poverili Pavla Hnilicu, aby podal správu o situácii v Československu. 

Biskupská delegácia z Československa mala veľkú dôveru k nemu a aj z dôvodu, že v Ríme bol doma. V Taliansku mal zase kredit tým, že bol prenasledovaný československými úradmi. Biskup Hnilica dobre poznal prácu na cirkevných úradoch v Ríme a zároveň vedel vo Vatikáne zdôvodniť situáciu v krajine ovládanej komunistami, čo pre cirkevných predstaviteľov v Ríme bola neznáma oblasť. Vážil si ho pápež Pavol VI. a generálny predstavený jezuitov Jean Baptiste Janssens ho pokladal za najlepšie pripraveného pre zápas s komunizmom v slobodnom západnom svete.

Aký bol jeho rehoľný život? Jezuita Pavol Hnilica bol charizmatický človek. Viac ako na štrukturálnu stránku cirkevnej inštitúcie kládol dôraz na jej charizmatickú povahu. Vďaka tomu uprednostňoval potreby praktickej pastorácie pred potrebami štruktúr, ktoré pred Druhým vatikánskym koncilom mali veľkú váhu. Cirkev na Slovensku mu je vďačná za vydanie dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu.

Človek po biskupskej vysviacke už nepatrí reholi, ale všeobecnej Cirkvi. Biskup Pavol Hnilica od koncilových rokov už nebýval pod jezuitskou strechou, ale mal samostatný byt na Via Monte Santo v Ríme. Odtiaľ pomáhal Slovákom v zahraničí, neskôr vejár pomoci rozvinul na hnutie Fokoláre, na sestry Matky Terezy, na dielo pátrov Johannesa Leppicha a Werenfrída van Stratena, či utečencov z východnej Európy, ale aj na novozaloženú komunitu zasväteného spoločenstva Rodiny Panny Márie.


Spomienky, ktoré nevybledli

Osobnú skúsenosť s biskupom Pavlom Hnilicom mal jeho bývalý tajomník v rokoch 2003 až 2006 Ľubomír Welnitz (41). Dnes pôsobí v službách Najvyššieho penitenciára kardinála Maura Piacenzu na Tribunáli Apoštolskej penitenciárie . 

Hoci na sklonku života fyzické sily biskupa Hnilicu postupne opúšťali a nemohol toľko cestovať a kázať o Fatimskom posolstve, tak ako to robil predtým, bol duchom stále mladý a ochotný bojovať za víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. O to viac bol misionárom modlitby a odriekania podobne ako svätá Terézia z Lisieux. Pozorne sledoval, čo sa deje vo svete a v Cirkvi a to sa stávalo úmyslami jeho modlitieb a obiet. Mimoriadnym spôsobom ťažkosti spájané s vlastnou starobou obetoval za pápežov. Takto sprevádzal posledné týždne a dni pontifikátu Jána Pavla II. a začiatok pontifikátu Benedikta XVI. Počas posledných bolestných týždňov svojho života sa viackrát na mňa obrátil s prosbou: „Povedzte Svätému Otcovi Benediktovi, že všetko utrpenie obetujem za neho.“

Život v Ríme prežíval ako poslanie, ktoré mu zverila Božia prozreteľnosť na dobro celej Cirkvi v službe nástupcovi svätého Petra. Tam, kde bol plnil Božiu vôľu a záväzky, ktoré sľúbil pri svojej biskupskej vysviacke. Osobitne ten, ktorý sa týkal pomoci ľuďom v núdzi. V Ríme chodilo za ním veľa ľudí s rôznymi ťažkosťami. Všetkých prijímal a každý sa cítil pochopený, keď od neho odchádzal s pomocou, ktorú práve potreboval. Počas tajnej vysviacky mu biskup Róbert Pobožný povedal: „Tvoja diecéza sa bude  rozprestierať od Berlína cez Moskvu až po Peking“ a práve táto univerzálnosť poslania ho charakterizovala. Láskavosťou a pokorným prístupom bol schopný dorozumieť sa so všetkými, aj keď nerozumeli jeho jazyku, rozumeli reči jeho otcovského kňazského srdca. Chodili za ním ľudia jednoduchí, chudobní, ale aj vzdelaní a majetní.

Fatimské posolstvo a odkaz Božieho milosrdenstva zverené svätej Faustíne boli jeho srdcovou záležitosťou. O tomto posolstve nielen rozprával, ale sám ho aj žil. Každodenná modlitba svätého ruženca, prvé soboty a zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie bol jeho životný a zároveň každodenný program. Denníček svätej Faustíny mal ustavične pri sebe a viackrát za deň v ňom hľadal inšpiráciu, útechu a povzbudenie. Novénu k Božiemu milosrdenstvu sa modlil neustále. Viackrát som od neho počul, že človek nemôže padnúť hlbšie ako do Božieho milosrdenstva. Pričinil sa o to, aby svätý Otec vyhlásil sviatok Božieho milosrdenstva a zasvätil svet a Rusko Panne Márii. Mal veľmi blízky vzťah k pápežom Pavlovi VI., ale rovnako aj k Jánovi Pavlovi II. Chodil za nimi, podporoval ich a oni podporovali jeho. Čas prežitý s otcom biskupom zostane mimoriadnym mílnikom v mojom kňazskom živote a som za to Pánu Bohu a Panne Marii hlboko vďačný.