O slobodu treba bojovať neustále

Na slávnosť Zvestovania Pána 25. marca 1988 sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave uskutočnila prevratná akcia, ktorú zorganizovali členovia tajnej Cirkvi.

Išlo o pokojnú manifestáciu občanov za splnenie troch požiadaviek: slobodného vymenovania biskupov, plnej náboženskej slobody a úplného dodržiavania občianskych práv.

František Mikloško 10. marca oficiálnou cestou oznámil úradom úmysel zvolať pokojné zhromaždenie občanov, aby zapálením sviečky vyjadrili podporu svojim požiadavkám.

S odstupom rokov svoje odvážne rozhodnutie hodnotí takto: „Bolo to pravé slovo vyslovené v pravú chvíľu. V  slovenskej spoločnosti, biblicky povedané, nastala plnosť časov pre takúto udalosť. Po vypočutí jedného-dvoch oznámení na Hlase Ameriky alebo na Vatikánskom rádiu prišli ľudia z celého Slovenska a na Hviezdoslavovom námestí ich boli tisíce.“

NENÁSILNÝ ODPOR

Po pamätnej púti na Velehrade v roku 1985 a v čase prebiehajúcej podpisovej akcie moravskych katolíkov, ktorú podpísalo 300 000 Slovákov, boli v marci 1988 predstavitelia komunistického režimu odhodlaní rázne zakročiť proti formujúcej sa sile v podobe bezbranných ľudí so sviečkami.

„Po tridsiatich minútach, počas ktorých policajné autá, obušky, psy a vodné delá napádali modliacich sa ľudí, boli morálnymi víťazmi práve oni – vzbudili obdiv celého sveta.“

Sviečková manifestácia dala podľa Františka Mikloška o rok tón novembrovým námestiam, keď ľudia volali: Nechceme násilie. „Priebeh a výsledok sviečkovej manifestácie odhalil najsilnejšiu charizmu Slovenska – nenásilný odpor.“

SLOBODA V SPOLOČNOSTI

Skutočnosť, že na proteste sa okrem katolíkov zúčastnili aj príslušníci iných cirkví a aj sekulárni ľudia, podčiarkuje význam tejto udalosti a potvrdzuje potrebu pripomínať si ju. Zvlášť teraz, keď je spoločnosť silne polarizovaná.

„Obhajoba náboženských a ľudských práv sa ukázala ako univerzálny program, pri ktorom sa nemožno ideologicky zmýliť. Komunizmus v Európe padol na potláčaní ľudských práv,“ konštatuje Mikloško.

„V prvej línii pamätných udalostí v ‚zázračnom roku‘ 1989 stáli v Európe práve obhajcovia ľudských práv. Z toho pohľadu nemám najmenší problém zorientovať sa v dnešnej dramatickej a hroznej vojne na Ukrajine. Rusko napadlo Ukrajinu, Rusko zabíja vojakov i civilistov, unáša deti, zrovnáva mestá i obce so zemou, porušuje ľudské práva na Ukrajine a ja viem, koho mám obraňovať.“

Je pritom tragédia, že v tejto hroznej vojne zomierajú nezmyselne aj desaťtisíce mladých Rusov. „Program obhajoby ľudských práv nerozdeľuje ľudí, naopak, zjednocuje ich.“

Sviečková manifestácia podľa Františka Mikloška akoby predznamenala aj dnešné výzvy Svätého Otca: Vyjdite zo svojich ulít, choďte na perifériu.

„Veriaci vtedy prvýkrát vyšli z kostolov na civilné námestie, aby obhajovali práva všetkých ľudí. Toto je program kresťanov aj do neistej, možno i hrozivej budúcnosti. Nezostať len v náboženských priestoroch, vyjsť do ulíc a brániť ľudskosť a slušnosť.“

SLOBODA V CIRKVI

Podzemná Cirkev a veriaci občania boli hybnou silou sviečkovej manifestácie. Ich túžba po slobode sa v novembri 1989 naplnila. Bola Cirkev pripravená uniesť bremeno slobody? Na túto otázku nám odpovedal Jozef Konc, OFMCap, tajne vysvätený kňaz a priamy účastník sviečkovej manifestácie.

„Bola to manifestácia kresťanov, ktorí nasadili život za slobodu nielen pre seba, ale pre všetkých, bez ohľadu na náboženské vyznanie, rasu, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, národnosť, rod... Čo je vlastne sloboda? Starozákonné dejiny sú plné intervencií Boha, ktorý zasahuje, aby oslobodil svoj ľud. Novozákonná sloboda Božích detí je Kristov dar. Preto Cirkev v časoch vonkajšej nepriazne dokázala obstáť, a to nielen sama pre seba, ale stala sa majákom pre mnohých. A po revolúcii sa tešila vysokej kredibilite aj u nečlenov.“

Paradox je, že v súčasnosti mnohí vnímajú Cirkev ako inštitúciu, ktorá stavia človeka do rozporu so slobodou.

„Cirkev čelí tlaku konzumu, ideológií, vojny. Počúvam hlasy, že nerobíme nič alebo len málo. Stále však máme príklady našich blahoslavených – sestru Zdenku, Titusa Zemana, ktorí svojimi životmi potvrdili, akú cenu má v Božích očiach sloboda,“ hovorí Jozef Konc a dodáva: „Dnes máme aj Vlada Jukla, Silva a Vlada Krčméryho, Veroniku Ráckovú, Máriu Sládkovičovú, Antona Srholca, Petra Murdzu, Štefana Turanského, Jozefa Kyselicu a ďalších. Už nie desiatky, ale stovky osobností laikov, rehoľníkov a kňazov, ktorí nám môžu slúžiť ako vzor.“

Aj ťažko vybojovaná sloboda je len príležitosť a je na každom z nás, čím ju naplníme. Stojí za to dať sa inšpirovať osobnosťami, ktoré dar slobody naplnili krásnym obsahom.

Na Námestí SNP v Bratislave sa v novembri 1989 dovŕšil boj o slobodu nenásilnou cestou. Snímka: TASR/Vlastimír Andor

SLOBODA V UMENÍ

Svoj zápas o  slobodu si pred 35 rokmi museli vybojovať aj umelci. Kto sa nezaradil a pri svojej tvorbe nepoužíval metódu socialistického realizmu, mal problém. Každé dielo, každá výstava podliehali schváleniu ideologickej nezávadnosti.

O  fungovaní umeleckej obce v podmienkach neslobody hovorí Daniela Čarná, historička umenia: „Umelci sa stretávali v súkromných bytoch a ateliéroch, organizovali výstavy v rôznych alternatívnych priestoroch. Niekoľko výstav zorganizoval aj František Mikloško, v osobe ktorého sa prepájal kresťanský a občiansky disent. Kvôli svojim aktivitám ich často vypočúvala ŠtB. O cestu k nežnej revolúcii sa zásadne zaslúžila sviečková manifestácia (1988) a svoj podiel na páde režimu mala aj umelecká komunita.“

Sloboda po roku 1989 dávala umelcom na jednej strane široký priestor na slobodnú tvorbu a možnosť konfrontovať sa s umením za hranicami, na druhej strane ale tiež priniesla nové problémy vyplývajúce z konzumného smerovania spoločnosti – nezáujem o umenie, finančné nedocenenie kultúry a podobne.

„Po roku 1989 boli autori dovtedy neoficiálnej scény zastúpení na mnohých domácich a zahraničných výstavách a v ťažiskových publikáciách. Dnes môžeme povedať, že ich tvorba obstála v čase a svedectvo ich umeleckých a občianskych postojov zásadne formovalo a formuje naše kultúrne prostredie.“

Nové generácie výtvarníkov, ktorí študovali v slobodných podmienkach (s  výnimkou ich ohrozenia počas mečiarizmu), aj tí, ktorí si život pred rokom 1989 nepamätajú, majú dnes odlišný okruh problémov a hľadania vlastnej cesty.

Svedectvá autorov „prednovembrových“ generácií, z ktorých viacerí, žiaľ, už nie sú medzi nami, hovoria o paradoxe doby, v ktorej ich reštrikcie nezlomili, ale zomkli. Napriek sťaženým podmienkam nerezignovali a ich tvorba bola autentická.

„Táto jednota sa po roku 1989 vytratila, aj keď priniesla nové výzvy a otvorila nové možnosti aj vo svete umenia,“ konštatuje Daniela Čarná.