Ocenili dlhoročnú poctivú a cieľavedomú prácu
Michal Tinák (vpravo) pri preberaní ocenenia z rúk Martina Maceka, OH. Snímka: archív –OH–
Rehoľa milosrdných bratov v Českej republike už jedenásť rokov udeľuje Cenu Celestýna Opitza trom osobnostiam spomedzi mnohých mien, ktoré dostane od verejnosti.
Keďže sa vlani pre pandémiu udeľovanie ocenení nemohlo uskutočniť, tento rok 22. októbra si prevzalo ocenenie v pražskom Kostole sv. Šimona a Júdu až šesť osobností.
Okrem Michala Tináka sa stali laureátmi významného morálneho a spoločenského ocenenia tieto osobnosti: rehoľná sestra Pavla Martinková z Kongregácie sv. Vincenta de Paul – osobitne za službu chorým v kroměřížskej nemocnici; Radka Šafářová z Nemocnice Milosrdných sestier sv. Karola Boromejského – za obetavú prácu lekárky, najmä pri chorých v posledných štádiách života; Bohuslava Nunvářová – za dobrovoľnícku službu chorým a seniorom; Markéta Lorencová, ktorá sa príkladne ujala malej Sáry, poskytla jej náhradný domov, „darovala naviac“ štyri roky života a zároveň prispela k vzniku paliatívneho tímu pri motolskej nemocnici v Prahe; Rastislav Maďar za rozvoj medicíny a vysoko profesionálne pôsobenie v tíme rezortu zdravotníctva Českej republiky pri boji s covidom.
Nikdy nikoho neodmietol
Martin Macek, OH, ktorý je predstaveným rehole milosrdných bratov v Českej republike a na Slovensku, sa poďakoval Michalovi Tinákovi za príkladné vedenie a správu projektov milosrdných bratov na Slovensku, najmä nemocnice s poliklinikou v Bratislave i Domova sv. Jána z Boha, ktorý poskytuje útočisko pre ľudí bez domova.
„V deväťdesiatych rokoch sa Európa začala meniť. S týmito zmenami prichádzali nové príležitosti a nové nádeje. Náš laureát mal v tom čase okolo tridsať rokov. Jeho profesia mu dávala šancu dobrého zárobku a veľmi slušného postavenia. Stretol sa však s človekom, ktorý bol v dôchodkovom veku.
Nemal nič. Jediné, čo mal, bolo rehoľné spoločenstvo, ktoré mohol začať zas budovať. Elán a vízia starého rehoľníka oslovili nášho laureáta, ktorý sa pripojil k rehoľníkovi a začal mu pri návrate rehoľného spoločenstva v modernej dobe pomáhať.
V období po nežnej revolúcii sa stretávali s nebezpečenstvom v podobe mafiánskych štruktúr, ale aj s nepochopením, so závisťou, zlobou. Neraz im išlo takmer o život. Viera v Boha im však dávala silu pokračovať. Spoločenstvo a jeho zázemie postupne silneli,“ uviedol Martin Macek,
OH. Podľa jeho slov Michal Tinák práve pre svoje veľké odborné schopnosti prevzal riadenie zdravotníckeho zariadenia v centre Bratislavy. „Takmer z popola dokázal prevádzku zariadenia priviesť medzi najlepšie prosperujúce firmy svojho druhu v krajine.
Pritom vždy kládol dôraz na medziľudské vzťahy. Pred každým rozhodnutím prosil Pannu Máriu o ochranu. Mnoho ľudí sa naňho obracalo o pomoc či radu. Nikdy nikoho neodmietol. Napriek pracovnému vyťaženiu má na každého čas,“ zdôraznil Martin Macek, OH.
Ocenený JUDr. MIchal Tinák medzi ďalšími ocenenými a organizátormi podujatia - tretí sprava. Snímka: archív –OH–
Otvorené srdce a milosrdenstvo
A čo povedal Michal Tinák na margo ocenenia? „Ocenenie beriem s veľkou vážnosťou o to zvlášť, že je z neho už tradícia. Isteže, medzi dosiaľ ocenenými boli ľudia, ktorí veľa dosiahli, ale to nie je kritériom Ceny Celestýna Opitza. Tým je prístup k druhému: mať otvorené srdce a niesť v sebe milosrdenstvo.
U milosrdných bratov je to zakódované v motte: ,Robte dobro a robte ho dobre.‘ Keď hodnotím roky strávené v spoločenstve milosrdných bratov, od mojich začiatkov spojených so vzácnym mužom tejto rehole – frátrom Fabiánom Mačejom, OH, je pre mňa ocenenie aj istým ľudským zadosťučinením.
Bral som to vždy ako vážne spoločenstvo pre môj život. Ale ocenenie patrí aj všetkým spolupracovníkom z rehole a nemocnice – od zdravotníkov, lekárov cez ošetrovateľov, kuchárov, upratovačky, ekonómov, ľudí, ktorí robia štatistiku a spravujú informačné technológie, i ďalších –, lebo spoločne nesieme zodpovednosť za tie státisíce vykonaných vyšetrení a tisíce hospitalizácií ročne.
Všetci sme sa stali rovnými, aby sme toto veľké dielo udržali v chode. Títo ľudia, aj zasvätené osoby, ktoré tam slúžia, sa stávajú soľou, ktorú ťažko nahradiť.
Mal som Boží dar, že som sa mohol učiť od ľudí, ktorí tam pracujú. Pre mňa to bola škola života,“ vysvetlil Michal Tinák, ktorý sa pred niekoľkými rokmi stal čestným členom rehole milosrdných bratov.
Záber z kultúrneho programu. Snímka: archív –OH–
Spolupracovníci potvrdzujú morálne i odborné kvality
Ako vnímajú ocenenie Michala Tináka jeho každodenní spolupracovníci? Zdenka Telgárska Ďuricová, riaditeľka Domova sv. Jána z Boha v Bratislave, tvrdí, že „je to jeden z mála ľudí, ktorý je veľmi priamy, čestný, ústretový, dobroprajný; charakterizuje ho rozhľad, múdrosť, profesionalita a nad všetkým jeho dobré, statočné srdce“.
Viera Christová, ktorá vedie sekretariát majetkovej správy rehole, o Michalovi Tinákovi povedala: „Myslím si, že jeho rodina mu vždy dávala potrebné zázemie. Vie dlhodobo a dobre riadiť široký okruh ľudí – spolupracovníkov v reholi, nemocnici.
Mnohým pomáhal v náročných životných situáciách ako priateľ, hoci im bol riaditeľom. Skrátka, pán riaditeľ je aj veľká človečina, aj kvalitná ,šéfovina‘.“ Zaujímal nás aj pohľad súčasného riaditeľa nemocnice milosrdných bratov Mária Miklošiho.
„Michal Tinák dostal ocenenie za dlhoročnú poctivú a cieľavedomú prácu, ktorú vykonával v prospech nemocnice a rehole. Pre nás jeho spolupracovníkov i pre mňa – jeho nasledovníka – je to niečo, čo nás zaväzuje aj do budúcnosti.
Ocenenie iba potvrdilo, že jeho doterajšia práca bola vynikajúca,“ uviedol Mário Mikloši.
Primárka oddelenia fyzioterapie a rehabilitácie, ktorá v nemocnici milosrdných bratov pracuje už 42 rokov, Halka Ležovičová dodala výstižné slová: „Michal Tinák mal kontakt s nemocnicou úplne od začiatku jej budovania po páde režimu. Nič nebolo ľahké, najmä začiatky a vybojovanie si miesta zariadenia v systéme.
Každý riaditeľ, ktorý príde po ňom, bude mať ťažkú úlohu, lebo ešte dlho ho budeme porovnávať s naším pánom riaditeľom Michalom Tinákom.“
CELESTÝN OPITZ, OH (1810 – 1866), po ktorom je pomenované prestížne ocenenie, vošiel do dejín medicíny tým, že ako jeden z prvých lekárov v Európe v roku 1847 použil narkózu počas operácie, aby odstránil bolesť pacienta pri zákroku.