Odstráňme zbytočné bariéry

Martin Padovani SVD v Hojení zranených vzťahov (2008) píše: „Rodičia udávajú tón rodinnej komunikácie, krv života, ktorá preteká telom tak, aby ho zachovala a dala mu život. Komunikácia prináša prepojenosť a uvedomenie si rodiny. Musí zahŕňať všetky situácie a skutočnosti. Musí byť priama a jasná, otvorená a úprimná. Pomáha členom rodiny deliť sa o to, čo vnímajú, čo si myslia a cítia, vyjadrovať potreby, ktoré by mohli mať.“ 

Viacero prejavov neverbálnej komunikácie odrážajúcich sa v živom výraze tváre, sústredenosťou, neuhýbajúcim pohľadom do očí, pokojom, uvoľnením či odvážnosťou výrazu je signálom na rozvoj dialógu.

Dokonca už spôsob podávania rúk – celou rukou: vecnosť, priamosť, ráznosť; len prsty – nesmelosť, neistota; živé podanie rúk – srdečnosť, účasť; mechanické podanie ruky – ľahostajnosť (porov. Okruhlicová – Zelina, Základy psychológie, 1997), nabáda pokračovať, alebo ukončiť komunikačný vzťah. 

Čomu sa treba vyhnúť

Samotné bariéry, čiže prekážky v komunikácii, si niekedy človek vytvára sám. Stretávame sa s takzvanou komunikačnou interferenciou. Najčastejšie nastáva vtedy, ak je rozhovor narúšaný vonkajšími vplyvmi. Sme „vyrušovaní“ neustálym sledovaním aplikácií v mobile, správami či hovorom. Interferenčný vplyv pôsobí aj prostredníctvom nevhodného prostredia, v ktorom sa vedie rozhovor. Príliš veľa ľudí naokolo, vyššia teplota alebo ťažký vzduch v miestnosti, zvuky prichádzajúce z vonkajšieho prostredia.

Vyhnime sa dôležitým rozhovorom v časovej tiesni. Prekážkou môže byť aj nekomunikabilita jedinca, v extrémnej rovine autizmus. Tu sa vyžaduje veľká dávka trpezlivosti.  Spôsob uvažovania a prevádzania myšlienok do rečovej podoby je u každého človeka odlišný. Ako bariéra môže pôsobiť aj neprispôsobenie komunikácie intelektovým schopnostiam komunikačného partnera. Nemôžeme predsa s kýmkoľvek komunikovať odborným štýlom s množstvom cudzích slov.

Problémom sú aj senzorické hendikepy, či už ide o zrak, sluch, prípadne artikuláciu rečového prejavu. Poznáte označenie „čínsky šepot“? Je to jednoduchá bariéra, ktorá vziká tak, že informácia, ktorú odovzdávame, prešla už viacerými sprostredkovateľmi a do určitej miery zmenila svoju pôvodnú verziu. Nadobudla celkom iný význam, čo veľakrát vedie k dezinformáciám.

Navyše aj my sami dokážeme čo-to pripojiť. „Zaručené informácie“ sú len ľudským produktom komunikačných procesov, pri ktorých je podstatné nepridávať, neprikrášľovať, nezveličovať, nenálepkovať a podobne. A to je niekedy veľmi náročné uplatňovať a rešpektovať v komunikácii. 

Svätý František Saleský vo Filotei (Návod na nábožný život, 1922) upozorňuje: „Chceme, aby naše slová boli vždy dobre vykladané, ale my sami sme veľmi citliví a hneď sme urazení, keď nám dakto niečo povie.“ Vypovedané slovo sa nedá vrátiť naspäť. Môže byť prekážkou na ceste dosiahnutia komunikačného súladu. Aj preto by na tomto mieste malo platiť: „Dvakrát meraj a raz strihaj.“ 

Buďme priami

Okrem bariér sa treba vyhnúť aj nepriamej komunikácii. Dochádza k nej, keď napríklad syn povie matke to, čo by mal povedať otcovi. To, samozrejme, spôsobí rozčúlenie otca. Každý potrebuje rozpoznať vlastné schopnosti komunikovať, ktorým sa naučil alebo nenaučil v svojej rodine. Potrebuje odstrániť nevhodné komunikačné návyky a zároveň rozvinúť dobré (porov. Padovani, 2008).

Mali by sme sa snažiť presne pomenovať stav, situáciu, ale zároveň byť taktní, citliví pri podávaní tejto informácie. 

Komunikačná kompetencia patrí k takzvaným „mäkkým zručnostiam“ (soft skills), ktoré nevyhnutne človek potrebuje, aby uspel. Gabriele Peters-Kühlinger a Friedel John (2007) si v svojej knihe Komunikačné a jiné měkké dovednosti všímajú 4 roviny vypovedaného. Podľa tohto modelu vypovedané slovo obsahuje vecný obsah, výzvu, vzťah a sebaprejav.

Aj v komunikácii sa navzájom líšime. Niekto je v komunikácii označený výrazom podnikavec (riadi rozhovor, dáva veľa rozkazov, poučení a inštrukcií), iný ako rozprávač (spontánne vety, veľká účasť v rozhovore), ďalší premýšľavec (komunikuje v štýle vecných faktov, pocity nehrajú veľkú rolu, svoj názor vyjadruje len vtedy, keď je to pre neho dôležité) a nakoniec označený ako „my-človek“ (vstupuje často a rád do kontaktu s inými, so svojimi názormi sa drží skôr v úzadí v prospech ostatných, rád vedie osobné rozhovory).

Aj v komunikácii platí, že úspešnný nie je ten, kto bariéru obíde, ale ten, kto ju odstráni. Podstatné je, aby sme začali od seba.