Osočovanie je cesta do pekla

„Dobré meno a fyzický život sú najvyššie z časných hodnôt, ktoré človek má,“ hovorí morálny teológ Ivan Šulík. Súvisí s dôverou, na ktorej sú založené vzťahy v spoločnosti. „Dôvera sa buduje práve tým, že sa rešpektuje dobré meno človeka.“

Stavia na dvoch základoch. „Na jednej strane je to pravdovravnosť. To, čo si myslím, tlmočím aj do svojho verbálneho prejavu. Čiže ak sa ma niekto pýta na môj názor, nezavádzam ho.“

Zároveň je dôležitá i diskrétnosť. „Nie všetko, čo viem, musím a môžem povedať verejne.“ Nie každý má totiž právo na nejakú informáciu. „Napríklad ja ako kňaz nemôžem vyzradiť spovedné tajomstvo. Na skutky zo spovede nemá právo žiadna iná osoba, ani najbližší príbuzní.“

ŠKODIA DOBRÉMU MENU

Útoky v online prostredí či v médiách však silno útočia na dobré meno. „Podsúvajú sa falošné výpovede, lži, osočovania s úmyslom očierniť človeka, aby sme ho dostali do optiky iných ľudí ako niekoho, koho si netreba vážiť, a získali z toho vlastný profit.“ Zároveň sa tak stráca aj dôvera ľudí v spoločnosti. „Nedávno som zachytil štatistiky, že slovenská spoločnosť je jedna z tých, kde je najnižšia dôveryhodnosť ľudí voči sebe navzájom,“ konštatuje Ivan Šulík.

Urážlivé a nenávistné komentáre na internete sú zároveň v rozpore s učením Katolíckej cirkvi. „Nikto nemôže byť dobrým kresťanom, ak nie je najprv dobrým človekom.“ Podľa cirkevného právnika Jána Dudu sa kresťan katolík „nesmie uchyľovať k takýmto komentárom, lebo tým poškodzuje, dobrú povesť a dobré meno iného‘“. Zároveň takéto správanie viac svedčí o jeho autorovi než o jeho adresátovi.

Nehovoriac o tom, že ubližuje aj nášmu dobrému menu a vypovedá tiež o našej viere. O primeraných sankciách hovorí v kánonoch 1390 – 1391 i platné trestné kánonické právo. „Ide o trestný čin nepravdy, ktorým sa chráni dobré meno sviatosti zmierenia i dobré meno spovedníka, ako aj nepravdivé či osočujúce tvrdenia cirkevnému predstavenému, čo poškodzuje dobrú povesť iného, a výroba falzifikátov a zneužitie verejných cirkevných dokumentov,“ vymenúva profesor kánonického práva.

ZASTAŤ SA

Agresia na internete dnes vo veľkom prekvitá, nevynímajúc cirkevné prostredie. A hoci platný Kódex kánonického práva nepozná slovo internet, v kánonoch 822 – 832 hovorí o spoločenských oznamovacích prostriedkoch. „Týkajú sa najmä ochrany katolíckej viery a mravov, cirkevného magistéria, ale aj cirkevnej disciplíny.“ Vývoj sociálnych sietí však veľmi rýchlo napreduje a podľa Jána Dudu nie všetky predpisy platného kánonického práva udržiavajú krok s vývojom sociálnych sietí.

Upozorňuje na takzvané nálepkovanie ako dezolát či fašista, ktorému by sa mal katolík vyhýbať. „Na druhej strane, ak niekto takto onálepkuje katolíka za presadzovanie katolíckych postojov, katolíci a vôbec slušní ľudia by sa ho mali zastať aj na sociálnych sieťach.“

ZÁKLADOM JE ÚCTA

Aj keď máme na rôzne veci či ľudí iné názory, musíme ich podľa morálneho teológa odprezentovať s úctou k oponentovi, v pravde a láske. „Nikdy nie invektívami či útočením na človeka, aj keď s jeho názormi nesúhlasíme. A tobôž nie vyťahovať intímnosť, súkromie druhých a ich rodinných príslušníkov, aby sme získali nejaké svoje body – či už politické, alebo cestu k úspechu.“

Podstatou je úcta a rešpekt voči každému človeku. „Aj keď má iné názory, presvedčenie, politickú, sexuálnu či náboženskú orientáciu, nemôže byť môj nepriateľ.“

SPOVEĎ NESTAČÍ

Keďže sa urážajúce, nenávistné alebo nálepkujúce komentáre nedokazujú na cirkevnom fóre ľahko, ide o viac než len právnu otázku. „Právo nedokáže vyriešiť všetky spoločenské ani cirkevné problémy. Preto sa tu otvára široké miesto pôsobenia teológii a osobitne morálnej teológii,“ vníma Ján Duda.

Morálna teológia o očierňovaní či osočovaní hovorí ako o previnení voči láske k blížnemu, ale aj voči spravodlivosti. „A to sú najťažšie a najvážnejšie previnenia, ktoré poznáme. Nestačí sa z nich iba vyspovedať, ale urobiť aj nápravu,“ upozorňuje Ivan Šulík.

Rovnako ako pri krádeži, keď ukradnutú vec musíme aj vrátiť. „Nestačí sa vyspovedať, že sme niekoho osočili, ale musíme sa verejne ospravedlniť a očistiť dobré meno toho človeka.“ No ak sa niečo pustí do éteru, v ľuďoch to vyvoláva dojem, či to naozaj nie je pravda. „Čiže môžem človeka osočiť a na druhý deň povedať, že to nebola pravda, ale koľkí ľudia zachytia aj to moje ospravedlnenie?“ zamýšľa sa na záver morálny teológ.