Ovocie púte dozrieva postupne

Púť je skvelá príležitosť, ako sa pohnúť v živote s Bohom ďalej. Pavlín Juraj Tirpák, OSPPE, zo Šaštína pripomína, že putovanie je vpísané v DNA kresťanstve.

„Viera je úzko spojená s pohybom, nesmie byť statická, ale dynamická. Veriaca osoba je teda neustále v pohybe, prekračuje svoje limity a rozvíja svoje možnosti.“

Všetko sa začína prvým krokom. A nielen tým doslovným. Dôležitá je aj príprava. Kaplán z pútnických Topoľčianok Peter Juan Pablo Bako hovorí, že pred každým výletom či dovolenkou pri balení myslíme i na to, aby sme nechali v batohu priestor na suveníry a darčeky.

„Vraciame sa neraz plnší, ako sme odchádzali. Analogicky dúfame, že rovnako to bude i pri púti.“

OSOBNÝ DAR

Tu však platí aj presný opak. „Sme pozvaní i čosi zanechať. Nejde len o osobné starosti, slabosti a obavy, hoci tie sú neraz prvé, čo na púti chceme Bohu odovzdať.“

Samo osebe by to však bolo trochu málo. „Takýto dar nikdy nebude osobný, pokiaľ s ním nezanecháme pri Bohu i kúsok seba – svoje srdce, ochotu, vôľu...“

Preto je vhodné sa pred samotnou púťou stíšiť a zamyslieť, čo chcem Bohu odovzdať, „v ktorých oblastiach života sa chcem ochudobniť a vyprázdniť, aby ich Boh mohol postupne napĺňať“.

DUCHOVNÝ BATOH

Aj na púť je vhodné zbaliť si základné potreby. Ako dieťa ma potešil mamin chutný „lepeňák“, horalka a čaj.

Teraz sa už zaobídem aj s vodou a sušienkami, o ktoré sa dá podeliť. Odporúča sa, aby ruksak vážil maximálne desať percent hmotnosti človeka.

Okrem neho totiž nesieme aj „duchovný batoh“, ktorý je neraz ťažší. Podľa redemptoristu z Gaboltova Petra Kvetana, CSsR, by mal byť plný prosieb, vďačnosti a chvály Boha.

„K tomu otvorené a očakávajúce srdce plné viery, že Boh je živý a koná.“ Do tohto batoha sa vmestí i nejeden človek. Ako to?

„Je mnoho starších a chorých ľudí, ktorí celý život chodili na tú-ktorú púť, no z rôznych dôvodov sa na nej už nemôžu zúčastniť. Je dobré povedať takýmto svojim rodinným príslušníkom, že ich v srdci na danú púť berieme. Sú to často práve oni, rodičia a starí rodičia, ktorí nás na púť sprevádzajú svojimi modlitbami,“ pripomína topoľčiansky kaplán Peter Bako.

Vysvetľuje, že aj tí, čo putujú v srdci, modlia sa a túžia po fyzickej účasti, no objektívne dôvody im ju neumožnili, majú reálnu účasť na putovaní, na milostiach a duchovnom ovocí.

Na púť okrem základných potrieb pribaľme aj úmysel, na ktorý ju chceme obetovať. Ilustračná snímka: Člověk a víra/ Lucia Kráľová

NA ÚMYSEL MATKY

Na púť sa zvyčajne vydávame s konkrétnym úmyslom – vyprosiť uzdravenie, zmierenie v rodine, vyriešenie problému v práci či v ťažkej finančnej situácii.

„Neraz je dokonalejšie vedieť obetovať púť nielen na osobné úmysly a ciele, ale na úmysel Panny Márie,“ hovorí Peter Bako.

Práve na mariánskych púťach sa podľa slov Jána Pavla II. mení svetový priebeh dejín. „Mária ako naša Matka vie, kto a kde akú milosť najviac potrebuje; ktorému zápasiacemu v hodine smrti aktuálne vyprosiť milosť dokonalej ľútosti alebo ktorým dušiam v očistci pripísať odpustky,“ vysvetľuje kaplán Bako.

DÔLEŽITÁ POKORA

Akákoľvek púť prináša určité obmedzenia či prekážky – strmé stúpanie, neprívetivé počasie či boľavé otlaky. Preto za azda najdôležitejšiu pri putovaní pavlín Juraj Tirpák považuje pokoru.

„Človek by mal byť ochotný prijať aj náročné podmienky. Mal by mať ochotu počúvať a dať sa osloviť tým, čo sa na púti deje.“

Peter Kvetan odporúča, aby sme sa na púti zamerali na Pána Boha, nie na seba samých. „Poprípade na príklad života konkrétneho svätca, ktorý nám pomôže poodhaliť o niečo viac dobrotu, lásku a vernosť Boha.“

OVOCIE MUSÍ DOZRIEŤ

Záhradkári a gazdinky zrejme dajú za pravdu, že túto sezónu dozrievajú plody o čosi pomalšie a neskôr. Dlhá zimná a mokrá jar spôsobila oneskorený zber.

Možno nie všetko vzišlo a urodilo sa podľa našich predstáv. Spomeňme si na tento príklad, keď budeme na púti. Aj tu platí niečo obdobné. Svetská logika je iná ako tá Božia.

„Ak pristupujeme k púti či k akejkoľvek náboženskej odhodlanosti s nárokom okamžite vidieť výsledky, ľahko by sme mohli byť sklamaní,“ upozorňuje Peter Bako.

„Ak prosíme o nejakú konkrétnu milosť pre seba či pre druhých, neznamená to, že sa okamžite zrealizuje tak, ako nám to diktuje náš rozum.“ Ovocie púte dozrieva postupne a nedá sa odvážiť ani zmerať.

ZOSTUPUJÚCA MILOSŤ

„To podstatné na púti sa tak trochu podobá na slávenie Eucharistie. Vonkajšie okolnosti týkajúce sa chleba – výzor, farba, chuť – zostávajú nezmenené, no do jej vnútra zostupuje tichá Božia prítomnosť a účinkuje jeho milosť.“

Našou túžbou by malo byť umocnenie viery. „Viera musí predchádzať rozum.“ Inšpiráciou nám je praotec Abrahám, ktorý „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4, 18).

Najskôr uveril, vydal sa na púť do zasľúbenej krajiny, „až postupne táto viera dorástla do pochopenia Božích zámerov“.

Kaplán Bako to ilustruje na príklade zo života. Keď sme chorí a lekár nám predpíše lieky, veríme, že nám chce pomôcť. Neskúmame zloženie lieku ani účinné látky.

Jednoducho máme dôveru, že nám chce dobre a lieky užívame. Možno až neskôr si doštudujeme ich detailné zloženie.

OSLAVA BOHA

Po covidovom období sa s podujatiami, akciami a oslavami roztrhlo vrece. Aj „každá púť je oslava trojjediného Boha a jeho všemohúcej lásky k človeku“, hovorí redemptorista Peter Kvetan, ktorý pobáda putovať s úprimným srdcom.

Každého pútnika si Boh privinie viac k sebe. Pavlín Juraj Tirpák z vlastnej skúsenosti odporúča putovanie každému, komu to zdravie a okolnosti dovoľujú.

Osobne sa niekoľkokrát zúčastnil na pešej púti z baziliky vo Vranove nad Topľou do Čenstochovej v Poľsku. Čo mu to dalo? „Aj vďaka pešiemu putovaniu som odkryl povolanie k  zasvätenému životu a kňazstvu.“

ROZMER SPOLOČENSTVA

V neposlednom rade si na púťach plnšie uvedomíme rozmer spoločenstva, vzťahov, jedného stáda, kde každá ovečka je jedinečná, ale všetky spája jedna vlastnosť: ak sa ovečka zatúla a ostane sama, nevie sa vrátiť do košiara.

Dnešok často nálepkujeme pojmom individualizmus, „ja“. „Akoby každý mal žiť len sám pre seba, čo má neraz dopad aj na prežívanie viery jednotlivcov.

Náboženskosť sa čoraz viac vytláča do súkromnej sféry,“ konštatuje kaplán Peter Bako. Lenže „ja“ nie je jediná ovečka.

„Krásne to vychádza do popredia na mariánskych púťach. Tam sa dávame viesť Pannou Máriou, ktorej zasväcujeme svoj život, aby nás bezpečne viedla k Bohu.“