Pästiarsky elegán od života vždy prijal výzvu

Ján Zachara je veľmi príjemný spoločník. Bez akéhokoľvek premýšľania súhlasil, aby sme sa stretli a porozprávali  o jeho živote a ceste na športový Olymp.

Nestihli sme ani zazvoniť a na adrese v Novej Dubnici sa otvorili dvere rodinného domu, v ktorých nás privítal skromný olympionik. Náš jubilant sa narodil 27. augusta 1928 v Kubrej, časť Podsokolice.

„Boli tam domčeky, ktoré patrili k píle a tá zas dávala prácu môjmu otcovi.“ Okrem neho sa rodičia tešili ešte z dvoch dievčat. Mladšia sestra pána Zacharu žije v Piešťanoch.

Počas detstva sa často sťahovali. Otec sa zastával pracujúcich, podporoval počas stávok  ich požiadavky a bol preto považovaný za rebela. A aj z tohto dôvodu nemal stále zamestnanie. Pracoval napríklad aj v tzv. „kvasnicovej“ fabrike. Tu sa vyrábal lieh a tiež jedlé tuky.

Viera v rodine
Čo sa týka viery, vždy bola súčasťou rodiny Zacharovcov. „Ako deti sme prijali sviatosti, nik sa nezamýšľal nad tým, prečo by to malo byť inak.“ Účasť na vyučovaní náboženstva v škole, sviatostné manželstvo v kostole, to všetko bolo prirodzenou výbavou katolíka z Kubrej. „Trend zbožnosti mal bezpochyby na nás pozitívny vplyv.“

Zaujímavosťou je aj skutočnosť, že v tejto obci vyrastal so starými rodičmi katolícky kňaz Štefan Hlaváč, známy svojou pútavou autobiografickou črtou Po priamych cestách.

„Náboženské rozdiely medzi evanjelikmi a katolíkmi sme vôbec nepociťovali. Je to podobné ako v športe. Človek musí v niečo veriť. Niečo vám dáva vnútornú silu, posúva vás dopredu. Mne sestra priniesla z púte zo Skalky pri Trenčíne medailónik svätého Antona a ten som mal zašitý v boxerských trenírkach.

Žiaľ, prišiel som o ne, keď som vyhral olympiádu. Pri sprchovaní som si ich v šatni odložil a niektorý športovec mi trenírky aj s tričkom vzal. Bol to pre neho asi cenný suvenír.“

Box nebol na začiatku
„Začínal som futbalom, hrali sme s malou tenisovou loptičkou. Chodievali sme na staré futbalové ihrisko v Trenčíne a blízko neho boli tenisové kurty. Keď preletela loptička za oplotenie, už bola naša.“ Z času na čas chlapci chodievali robiť zberačov tenisových loptičiek  pri zápasoch, začo dostali drobný obnos, ktorému sa potešili.

Nemali prostriedky na veľkú futbalovú loptu a niekedy bola tráva taká vysoká, že pátrať po loptičke bola detektívka. Stalo sa, že parcelu, kde hrávali, vyznačili kovovými kolíkmi pre stavbu. Jeden z náruživých futbalistov v domnienke, že vidí loptu vyslal futbalový projektil a pritom si zlomil palec. Mama aj preto vždy protestovala. Pri futbale dral topánky a pri boxe prišiel občas s monoklom. Ale otec ho podporil: Nechaj ho, bude z neho niečo!

Tréner mu veril
Boxovať začal v Trenčíne, kde sa vyučil za strojného zámočníka. V učňovskej škole sa zoznámil aj so svojou manželkou. Ona sa učila za krajčírku. V čase, keď chodil do školy, sa v meste konal zápas, na ktorý sa zo zvedavosti išiel pozrieť.  Tak sa mu to zapáčilo, že v tej chvíli si pomyslel, či by to nemohol skúsiť

„Tréner Podhradský, vojak z povolania, niečo asi na mne zbadal a začal som trénovať.“ V sokolovni bol betónový parket, na ktorom sa tancovalo. Nádejní boxeri na ňom cvičili so švihadlami. Žiadna príjemná drevená podlaha v telocvični.

Prvý zápas, ktorý mal absolvovať v ringu, však nedopadol podľa jeho predstáv. „Keď som išiel po schodíkoch, dostal som neuveriteľný strach, ani neviem z čoho. Tak som sa otočil a odišiel som bez vysvetlenia.“ Prestal chodiť na tréningy, blok bol silný.

Po niekoľkých dňoch na námesti pred kinom spozoroval trénera. Stretli sa a ten bez výčitiek prečo utiekol sa ho spýtal, kedy príde do telocvične. „Bol dobrý psychológ, vedel, že druhýkrát už asi neutečiem. Vrátil som sa a po niekoľkých týždňoch na nováčikovských majstrovstvách v Dubnici som získal tretie miesto. Pomaličky som si začal veriť.“ Bolo prirodzené, že chlapci, ktorým sa darilo, zostávali, niektorí však po prvotnom neúspechu zutekali.

Podceňovanie sa nevypláca
„Aj keď som bol už borec, vždy som, samozrejme, čosi utŕžil. Najmä vtedy, ak som podcenil súpera. Keď som bol tréner, vždy som to zverencom zdôrazňoval: Tak ako v živote, rovnako v športe podceniť protivníka alebo situáciu znamená riziko.“

Naučila ho to aj vlastná skúsenosť s pästiarom z Karlových Varov. „Dve kolá sa ma ani nedotkol, tretie kolo som ho podcenil a prišiel úder. Vďaka rozhodcovi, ktorý zápas prerušil a odpočítal ma, nedopadol som horšie.“ Bolo to avízo pre väčšiu sústredenosť na obranu. Nepripustiť  súpera na takú vzdialenosť, aby  mohol úder okamžite vrátiť.

Ján Zachara nebol ten, ktorý mal silný úder, musel viac ťažiť z obratnosti, práce nôh a schopnosti uhýbať sa. Do nejakých veľkých bitiek sa nikdy nepúšťal. „Dnes, keď trénujem s mladými, najskôr sa bavíme, rozprávame až potom boxujeme. Zdôrazňujem rýchlosť, pestrý pohyb, nik nesmie stáť ako buchta a čakať na údery.“

Je to dobrá životná filozofia. Predchádzať, vyvarovať sa silným úderom. Niektorým sa nedá vyhnúť, ale niekedy postačí uhnúť sa len o kúsok a už ten úder bolí menej, stráca na svojej razancii. Sila dopadu sa stráca, ak ide len o šuchnutie. Deti sa potrebujú o tom porozprávať. A určite to pochopia.

Olympijské príbehy
Už v roku 1946 obliekol reprezentačný dres na Všeslovanských majstrovstvách v Prahe, kde získal zlatú medailu. V rokoch 1947 a 1948 si priniesol zlaté medaily z  majstrovstiev Slovenska. Z Trenčína prestúpil do Baťovian – dnešné Partizánske a tu sa športovo zdokonaľoval pod vedením olympijského víťaza z roku 1948 Júliusa Tormu.

V roku 1948 ho vybrali na olympiádu do Londýna, ale našli sa chyby a necestoval i keď už bol v tréningovom tábore. Nakoniec nešiel športovec, ale funkcionár, ktorý sa už naspäť nevrátil.

Nedal sa zlomiť. „V roku 1952 som bol opäť vo forme a v prípravnom kempe. Ale znovu začali mať námietky: je síce technický, ale chýba mu sila v úderoch.“ Zastal sa ho práve Július Torma, ktorý už vtedy bol pästiarska hviezda. Dal podmienku: buď pôjde Zachara, alebo nepôjde ani on. A zverenec domov priniesol zlato.  

Prežívanie olypmpijských hier je niečo špecifické. Nášho olympionika fascinovala krajina, akou je Fínsko. Starostlivosť o životné prostredie, zeleň. „Všímali sme si také veci, ktoré nie sú súčasťou mentality Slovákov dodnes. Ľudia si napríklad nechávali odomknuté bicykle na ulici a tie zostali nedotknuté na svojom mieste.“

Na otázku aké myšlienky pred zápasom sprevádzajú pästiara, skromne poznamenal: „No, tento zápas by som mohol ešte vyhrať, potom aj ten ďalší.“ Náhoda? V srdci bola túžba ísť ďalej a to bolo najhlavnejšie.

Nielen športom je človek živý
Šport sa veľmi podľa neho zmenil aj preto, že okolo vrcholového športovca je množsvto ľudí, ktorých to živí. Je to jeden veľký obchod. „Ja som za zisk zlata dostal  od ministra obrany hodnosť podporučíka a kožený kabát, lebo mysleli, že zostanem v armáde. A nesmiem zabudnúť na látku na šaty z Meriny.“

Na druhej strane to však bolo podľa jeho slov dobré. „Nikto mi nemôže nič vyčítať, čo veľké mi dali. A nikomu som nebol zaviazaný.“ Napriek pokore, ktorá vyžaruje z tohto človeka, aj on sa stretol s ľudskou závisťou. „Možno aj preto, že som bol úplne obyčajný človek. A že som niečo dokázal bez nejakého tlaku a vplyvu druhých.“

Mimo športových aktivít pracoval ako majster odlievania ocele v ZTS Dubnica nad Váhom. Zdravotný stav manželky si vyžadoval, aby sa v byte neustále kúrilo.

Závod, v ktorom pracoval, mal zásoby dreva. Odporučili mu, aby išiel na závodnú radu a požiadal o možnosť odkúpenia. Slová, ktoré nečakal, ho zaboleli: „Súdruh, a ty myslíš, že keď si olympionik, budeme okolo teba skákať?“ Ale nakoniec predsa len drevo doviezli. „Pocítil som na vlastnej koži známe ľudská sláva, poľná tráva.“

Mal trénera, ktorý ho vždy vedel vrátiť do reality. Aj preto nikdy nemal od tľapkania ošúchané plecia. Nepotrpel si na piedestál. Možno aj preto, že pochádzal zo skromnejších pomerov a úspech si musel získať len vlastnými  rukami a rýchlymi nohami. „Dnes, keď športovec niečo dosiahne, hneď sa pýta čo za to,“ dodáva.

Nikdy ho nelákalo zostať v zahraničí i keď ponuky boli. Dokonca pri návrate z olympiády v Austrálii v roku 1956 aj pod vplyvom politických udalostí sa domov nevrátila veľká časť maďarskej výpravy. On však miloval svoju rodnú krajinu a doma sa vždy cítil najlepšie.

Svieži jubilant
Aj dnes stále prízvukuje, že pohyb v akomokoľvek veku a stave je dôležitý. „Každý deň chodím na cintorín, 105 schodov za mojou manželkou, človek sa musí hýbať. Sťahovanie ľudského organizmu najmä vo vyššom veku  je veľmi rýchle.“

Okrem toho navštevuje trikrát do týždňa telocvičňu v Ilave. Odovzdáva skúsenosti a chlapci prichádzajú až z Považskej Bystrice. Zdôrazňuje im: „Žiadny alkohol, drogy, ak je možné bez cigariet.“ Vo svojom živote by nemenil nič. Je vďačný svojim rodičom, ako ho vychovali.

Pokora k výzvam života sa skrýva aj v jeho dôležitom odkaze nielen našim čitateľom: „Ak nemôžeš pomôcť, neublíž človeku, žiadnym spôsobom.“ A jedným dychom dodáva, že dnešnej dobe by nezaškodilo viac skromnosti.  „Myslenie ľudí je také, že ten, kto má moc a má veľa, chce mať ešte viac.“ A to nie je pre férový životný zápas dobré.