Pavol VI. bol odvážnym pápežom

Pápež Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini, sa narodil 26. septembra 1897 v talianskej provincii Brescia. Za kňaza bol vysvätený ako 23-ročný a väčšinu svojho kňazského života pracoval v diplomatických službách Svätej stolice.

Pápež Pius XII. ho v novembri 1954 vymenoval za arcibiskupa Milánskej diecézy; v decembri 1958 ho už pápež Ján XXIII. vymenoval za kardinála. V roku 1963 bol Giovanni Battista Montini zvolený za pápeža a hneď na začiatku vyhlásil, že chce pokračovať v Druhom vatikánskom koncile.

Počas svojho pôsobenia napísal sedem encyklík, absolvoval deväť apoštolských ciest mimo územia Talianska a rozvíjal ekumenické vzťahy s Anglikánskou a Pravoslávnou cirkvou. Zomrel v Castel Gandolfe 6. augusta 1978. Toľko veľmi stručne z jeho oficiálneho životopisu.

Kto bol skutočne Pavol VI.?
Dnešný človek si skôr pamätá svätého Jána Pavla II. alebo svätého Jána XXIII. Pápež Pavol VI. akoby stál v ich tieni a niektorí ho označujú dokonca za „zabudnutého“ pápeža.

Nechajme však Pavla VI., aby predstavil sám seba vlastnými slovami: „Je dobré, aby som sa predstavil. Kto som? Som malým a slabým človekom ako všetci a možno viac ako ostatní. Majte súcit s mojou nepatrnosťou.

S odvahou sa vám ale dnes predstavujem z dvojitého dôvodu. Jeden je môj osobný a je ním láska, ktorou vás milujem; a druhý nie je môj, bol mi prepožičaný a kvôli nemu pokorne i odvážne prichádzam medzi vás.

Je to dôvod, ktorý poznáte, a to, že som pápež, čo znamená otec. Zdedil som ho po svätom Petrovi, ktorého som nehodný, ale skutočný nástupca.“ To sú slová pápeža Pavla VI., ktoré predniesol počas svojej zahraničnej cesty do africkej Ugandy v roku 1969.

Stačí týchto pár viet, aby sme mohli Pavla VI. označiť za pokorného človeka, ktorý si bol zároveň jasne vedomý svojho poslania, ktoré mu bolo zverené.

Odvážny pápež
Osud Pavla VI. bol zvláštny. Najprv bol kritizovaný, potom ho napádali a nakoniec na neho jednoducho zabudli.

Bol bez veľkých rečí odstavený a označený štipľavými definíciami ako „Pápež pochybnosti“, „Hamlet“, „Pavol Smutný“. Keď sa však pozrieme na jeho osobu s historickou prísnosťou, ukazuje sa, že Pavol VI. bol niekým úplne iným.

Ako prvý pápež 20. storočia prekročil talianske hranice. Dokázal, že sa Peter po 2000 rokoch vrátil do Svätej zeme. Navštívil Afriku, Ameriku, Oceániu a Austráliu, Áziu a prišiel skoro až k bránam Číny.

Bol prvým pápežom, ktorý vystúpil s príhovorom na pôde Organizácie Spojených národov v New Yorku. Bolo to 4. októbra 1965 a z jeho úst zaznela jasná výzva: „Nikdy viac vojnu!“

Giovanni Battista Montini bol dokonca prvým pápežom, ktorý sa stal obeťou atentátu, a to v priamom televíznom prenose.

Stalo sa to vo filipínskej Manile v novembri 1970. Na Pavla VI. vtedy nožom zaútočil bolívijský maliar Benjamin Mendoza, ktorý pápeža vďaka rýchlej reakcii jeho sekretára Pasquala Macchiho iba poranil.

Pápež života
Pavol VI. viedol Cirkev vychádzajúcu z koncilu do sveta. Viedol dialóg s modernosťou a neutekal pred ňou, alebo ju a priori neodmietal. Medzi jeho najvýznamnejšie encykliky patrí Humanae vitae o odovzdávaní ľudského života.

Pavol VI. sa v nej zaoberá manželskou láskou a zodpovedným rodičovstvom, ale aj používaním antikoncepcie. Rozhodnutie v tejto otázke však bolo na pleciach Pavla VI.

Ako neskôr sám prezradil, bolo za tým veľa hodín modlitby a načúvania vlastnému svedomiu. Nebolo to jednoduché rozhodnutie a pápež Pavol VI. sa pri tom cítil veľmi osamotený.

Encyklika vyvolala búrlivé reakcie po celom svete, aj medzi katolíkmi, pretože odmieta používanie antikoncepcie a ponúka využívanie prirodzených metód plánovania rodičovstva. A tento nesúhlas trvá dodnes.

No kto nasledoval pápežské učenie a naučil sa využívať prirodzené metódy bez použitia chémie, hovorí o prorockej hodnote tejto encykliky.