Potrebujeme vykročiť z frustrácie

Vyzerá to, že naše deti budú pol roka bez návštevy školy. Hoci sa dištančne vzdelávajú, predsa sa mnohé cítia frustrované. Podobne aj my dospelí cítime, že takto by to asi nemalo byť a vnímame pandémiu ako prekážku pri dosahovaní vytýčených cieľov.

Čo všetko sme chceli v tomto roku urobiť, aké sme mali plány či priania a zrazu to spľaslo ako bublina. Ako sa cítite? Čo sa s nami deje? 

Frustrácia drieme v nás

Motivovaný človek sa pri dosahovaní cieľov stretáva s prekážkami. Zjednodušene naznačené, tu je dôvod vzniku zložitého psychického stavu, ktorý označujeme slovom frustrácia.

Pomaly sa roztáča ako stroj. Na začiatku jedna bariéra, potom dve–tri malé a neskôr už veľkosť prekážky, „múr“ nevieme prekonať. A tak sa začíname točiť v depresívnej nálade, špirále sklamaní a znechutení z iných a nakoniec sami zo seba.

Špecifický duševný stav vyvoláva však nielen samotná prekážka na ceste k cieľu, ale aj pocit z jeho ohrozenia, oddialenia. Inými slovami, znemožnenie dosiahnutia zámeru, respektíve vysnívanej méty.

Nemusí ísť len o nezískanie konkrétneho materiálneho prospechu či stratu spoločenského statusu, ale problémy môže spôsobovať aj chýbajúce neformálne ocenenie našich individuálnych schopností či postojov.

Človek sa začne správať tak trochu ako znudené rozmaznané dieťa. Chýba mu chuť do života, obviňuje všetkých naokolo a v žiadnom prípade nepripúšťa, že by niečo mohol pretvoriť v svojom živote. Podľa neho sa zmeniť musia najprv iní.

Môže ísť o objektívne definovanú situáciu alebo vnútorne, subjektívne prežívaný stav. 
 

Nevedia oceniť naše ego

Hoci si to neradi priznávame, často túžime po vyzdvihnutí našej osoby, našej jedinečnosti a dôležitosti v systéme vzťahov, v ktorých žijeme. Žiaľ, keď si to nevieme ani čiastočne pripustiť, klameme samých seba. 

Je veľmi dôležité, ak sme nezdolali zábranu, ktorá nám subjektívne stojí v ceste našej spokojnosti, vnútorne sa vyrovnať s pocitmi neúspechu.  
Samotná frustrácia spojená s telesnou či duševnou únavou profiluje ego-obranné frustračné mechanizmy, ktorými osobnosť reaguje na vzniknutú situáciu.

Najčastejšie ide o agresivitu v rôznych podobách a regresívne správanie (nezrelé správanie, detské, primitívne). Štatisticky vzaté, nasleduje mechanizmus úniku z frustračnej situácie (napríklad po jednej nevydarenej skúške žiak opúšťa školu).

Často sa prejavuje racionalizácia. To znamená, ak sme z niečoho frustrovaní a nedosiahneme cieľ, meníme taktiku a hovoríme o nezaujímavosti vytýčenej méty pre nás, prípadne o zaujatosti, vine iného človeka či konkrétnej situácie a podobne.

Dochádza tiež k takzvanej substitúcii, teda nedosiahnuteľný cieľ nahrádzame iným, ľahšie dosiahnuteľným. Správame sa tiež projektívne. Vlastné zlé vlastnosti, zlyhania pripisujeme iným.

Nezriedka nastupuje „autistické“ myslenie, keď si človek vypracuje vlastné vysvetlenie svojho neúspechu a nerešpektuje fakty. V niektorých prípadoch môže dochádzať k identifikácii, prisvojovaniu si úspechu iných, hoci sa na ňom frustrovaný človek nepodieľal (Nakonečný, Obecná psychologie, 2015).
 

Doživotný vrátnik, ktorý nebol frustrovaný
 

Pápež Pius XI. 20. mája 1934 zapísal do zoznamu svätých sv. Konráda z Parzhamu (spomienku slávime 21. apríla). Podľa jeho životopiscov svätec pravdepodobne nebol nikdy frustrovaný.

Narodil sa vo Venushofe v Parzhame 22. decembra 1818 ako predposledné z dvanástich detí zbožným roľníkom. Už v detstve o sebe takmer vôbec nehovoril. Nepovažoval to za dôležité. Keď mal 16 rokov, osirel.

Pracoval na poliach a snažil sa v prostredí ľudovej bavorskej zbožnosti nábožensky posilňovať účasťou na misiách, procesiách, bol členom viacerých duchovných spolkov a bratstiev. Ak sa dalo, nevynechal účasť na svätej omši.

Svätý Konrád sa raz vyjadril: „Som v Bohu vždy šťastný a spokojný. Všetko od svojho milovaného nebeského Otca prijímam vďačne, utrpenie rovnako ako radosti. On dobre vie, čo je pre nás najlepšie, preto som vždy šťastný v Bohu.“

Čo k tomu dodať? Možno len to, že po vstupe do kapucínskeho kláštora v Altöttingu dostal silnú astmatickú bronchitídu, ktorá ho spolu so zápalmi prenasledovala celý život. Nesťažoval sa ani vtedy, keď ho predstavení po rehoľných sľuboch v roku 1852 poslali za vrátnika do Kláštora svätej Anny, kde zostal až do svojej smrti 21. apríla 1894. Brat Konrád bol vrátnikom 41 rokov.

A hoci pre mnohých na prvý pohľad nezaujímavé miesto pôsobenia, najmä pre chudobných a ťažko skúšaných sa stal skláňajúcim a načúvajúcim rehoľníkom. Úsmev daroval bez toho, aby si ho vnútorne meral či zaznačoval alebo súdil druhého. Nik ho nevidel smutného či nervózneho.

Pripravený kedykoľvk na službu. Už za jeho života ho volali „svätý vrátnik“. Hovoril len v krátkych vetách, ktoré však boli plné ducha a dotýkali sa sŕdc. 
 

Máme zníženú toleranciu

Vo všeobecnosti sa ukazuje, že čím mladšia generácia, tým disponuje nižšou frustračnou toleranciou – teda schopnosťoou znášať nepriazeň a obmedzenia.

Rodičia benevolentným výchovným prístupom u detí v podstate pestujú životnú pohodlnosť, ktorá vedie k tomu, že dieťa neskôr v dospelosti vníma každú prekážku ako ohrozenie a frustráciu ihneď spája s väčším stresom.

Lacné a rýchle riešenie typu „uži tabletku a bude pokoj“ neexistuje. Svedok života sv. Konráda povedal: „Bol kapucínom celou dušou a celým telom.“

Tu niekde sa nachádza prevencia frustrácie. Žiť naplno svoje povolanie. Prijímať prekážky, obmedzenia, nepochopenia ako súčasť života a príležitosť ponúknuť svoje sily iným smerom, kde sme potrební. Nebojme sa vykročiť. Boh vie, čo je pre nás najlepšie.