Pred vstupom do rehole stihla byť majsterka

Ako sa začala vaša cesta k športu? Kto vás k nemu priviedol?

Už od detstva som bola dosť športovo založená, po otcovi. Pretože on ako mladý športoval a viedol k tomu aj nás so sestrou. Hrávala som hádzanú asi od štvrtého ročníka základnej školy, tiež ženský futbal a potom aj ľadový hokej. Otec ma podporoval vo všetkých mojich športových aktivitách.

Pamätám si, že keď sa dalo, tak sme spolu pretekali, kto bude prvý. Páčilo sa mi to a robilo mi to radosť. Spomínam si, že v jeden deň som mala futbalový turnaj a súčasne zápas v hádzanej. Futbal bol v Dubnici a hádzaná v Novej Dubnici.

Otec prišiel po mňa, odohrala som zápas, sadli sme do auta, rýchlo som sa prezliekla do hádzanárskeho dresu a odviezol ma na hádzanú. Odohrala som zápas a vrátila sa späť na futbalový turnaj. Som vďačná rodičom za podporu a pochopenie.

Začali ste s hádzanou a cez futbal ste sa potom dostali k hokeju. Ten bol napokon vaša srdcovka?

Na hádzanú som chodila do juniorky v Novej Dubnici a ženský futbal som hrávala v Ilave. Keď som skončila s hádzanou, kamarátka mi povedala, že v Dubnici sa zakladá ženský hokejový klub, či sa nechcem prihlásiť. Začala som hrávať a chytilo ma to.

Boli sme dobrá partia a bol to konečne šport, za ktorým som nemusela cestovať do iného mesta. Mali sme dobrého trénera, mal trpezlivosť a pochopenie, pretože trénovať dievčatá nie je jednoduché.

Som generácia Pavla Demitru, trénovala som s jeho sestrou a jeho otec bol asistentom nášho trénera. Boli sme dobrá partia a aj to je cesta k úspechu.

Som vďačná za to, čo som v živote dosiahla. Za tie úspechy v športe, ale aj za svoju cestu, za príbeh a že sa mi to dá spojiť, povolanie so športom,“ hovorí saleziánka Andrea Badíková. Snímka: archív Andrey Badíkovej

Ako sa zrodili tituly majsterka Slovenska a hokejistka roka?

Viackrát sme so spomínanou partiou boli na majstrovstvách Slovenska a aj sme viackrát získali titul majsterky Slovenska. Ale hrávala som aj za reprezentáciu, v ktorej boli aj niektoré moje spoluhráčky z Dubnice. Mám veľa pekných spomienok, či už na klubovej, alebo reprezentačnej úrovni.

V roku 1996 som sa zúčastnila na majstrovstvách Európy v B kategórii. Už som vedela, že je to môj posledný turnaj. Vyhlásili ma za najlepšiu hokejistku a obrankyňu turnaja a aj najlepšiu obrankyňu a hokejistku roka. To už bola čerešnička na torte pred vstupom do rehole.

Prečo teda vstup do rehole, keď sa vám v športe tak darilo?

Lebo existuje vyšší princíp, ktorý sa volá Boh (smiech). On do toho zasiahol, lebo inak by som sa asi stratila niekde vo svete. Božia prozreteľnosť zasiahla už počas rozhodovania o vysokej škole. Chcela som ísť študovať na fakultu telesnej výchovy a športu, ale Pán Boh zamiešal karty a napokon som nešla.

Jedna sestra saleziánka ma prehovorila, aby som s ňou išla na prijímačky na teológiu. Nikdy som nechcela byť rehoľná sestra, dokonca som ani nijako zvlášť neinklinovala k náboženským veciam. Jasné, chodili sme do kostola s rodičmi a vieru som prežívala ako súčasť života.

Ale viac sa ma Boh dotkol vo štvrtom ročníku strednej školy. Na svojich prvých duchovných cvičenia som zažila silnú skúsenosť s Bohom, aj cez kňaza, u ktorého som sa spovedala.

Vtedy mi „nasadil chrobáka“ do hlavy, či som nikdy neuvažovala o  duchovnom povolaní a že možno aj mňa Boh volá k zasvätenému životu. Chodila som s jedným chlapcom, ale uvedomovala som si, že takáto ľudská láska mi nestačí. Vtedy som ešte nevedela pomenovať, čo je to.

Po tých duchovných cvičeniach však moje povolanie postupne dozrievalo a naberalo jasný smer. Nebolo to jednoduché, ale Pán Boh je dobrý, má s nami trpezlivosť a necháva nám slobodu, aby sme sa rozhodli.

Šport síce bol pre mňa bohom, ale keď som osobne stretla Boha, pustila som z rúk to, o čom som si nikdy nemyslela, že sa toho vzdám v prospech niečoho alebo niekoho iného.

Sestra Andrea hrávala hokej asi päť rokov. A stále sa teší, že má príležitosť sa k tomu vrátiť. No okrem hokeja má rada aj iné kolektívne a tímové športy. Vždy sa rada zapojila aj do rôznych aktivít s mladými v Michalovciach. Napríklad ak ju zavolali na volejbalový turnaj či na zápas v hokejbale. Snímka: archív Andrey Badíkovej

Nemali ste po vstupe do rehole niekedy nutkanie vrátiť sa do predošlého života? Vrátiť sa k športu, založiť si rodinu?

Som asi taký typ, že keď sa raz rozhodnem, snažím sa robiť veci poriadne. Bol to dlhý proces rozlišovania, ale keď som už dozrela k rozhodnutiu nechať všetko a ísť cestou darovania sa Bohu, už som sa neobzerala dozadu. Aj keď nemôžem povedať, že to bolo vždy ľahké.

Na každej ceste povolania sú pekné chvíle, ale aj chvíle ťažkostí a skúšok. Na začiatku formácie, keď som bola novicka, mi tiež pomohol kňaz. Vzdala som sa všetkého, ale nevedela som, že keď sa Bohu zasvätím, nemusím prestať so športom.

Ten kňaz mi povedal: „Vieš, Aďa, ty nesmieš prestať športovať.“ Bol to naozaj múdry kňaz, veď šport a hlavne pohyb sa nebije s rehoľným povolaním ani s darovaním sa Bohu. Pomohlo mi to „upratať“ si v sebe a uvedomiť si, že mňa určuje pohyb.

Potrebujem sa hýbať, športovať, ísť si zabehať, vyčistiť si hlavu. Pohyb je vyjadrením mňa samej, preto keď to spätne hodnotím, to, čo mi ten kňaz povedal, mi veľmi pomohlo.

Ako to teda teraz u vás vyzerá so športom?

Pán Boh mi vždy pošle do cesty niekoho, kto je súčasťou nejakej „športovej“ skupiny. Aj v Michalovciach, kde som doteraz pôsobila, som sa na jednej prednáške zoznámila s kňazom Jožkom Kohútom, prefektom košického seminára. Povedal mi, počuj, dozvedel som sa, že si hrávala hokej.

My máme takú partiu kňazov z Košickej diecézy a chodievame každú nedeľu do Vranova. Keby si chcela, tak sa spýtam, či môžeš ísť s nami... Podarilo sa a už tretí rok s nimi chodievam, za čo som veľmi vďačná. Každú nedeľu si zahráme, nielen kňazi, ale aj laici.

A nielen v Michalovciach, ale všade, kde som bola, sa vytvorila partia, s ktorou sme si chodievali zahrať. Je to vyčistenie mysle, relax, radosť z pohybu a to je pre mňa dôležité stále.

Teraz sa konajú rôzne turnaje v rámci predstavených zasväteného života. Máte možnosť sa do nich zapojiť?

Väčšinou sú pre kňazov, ale napríklad do turnaja diecéz v ľadovom hokeji som sa zapojila práve vďaka Jožkovi Kohútovi, ktorý vybavil, aby mohli za rehoľníkov hrať aj ženy.

Prvý rok to neprešlo, museli to asi rozdýchať, že s nimi bude hrať žena (smiech), ale na ďalší rok sme už hrali tri – ja, ešte jedna spolusestra a jedna františkánka. Teraz sa už všetci poznáme, vytvoril sa tím skvelých ľudí, takže z turnajov si vždy odnášame pekné zážitky.

Snímka: archív Andrey Badíkovej

Sledovali ste majstrovstvá sveta v hokeji? Sledujete aj ligu, fandíte niekomu?

Majstrovstvá si vždy rada pozriem, áno. A počas roka sledujem aj našu extraligu. Mám aj nejakých favoritov. Tento rok sa mi páčil popradský hokej, ale finále Košíc bolo pekné. Pozerám si aj výsledky NHL, kde hrajú naši chalani. Ak sa mi podarí a okolnosti mi to dovoľujú, tak si rada pozriem zápas, a nielen hokejový, ale aj futbal.

Prečo je dobré venovať sa športu?

Šport alebo pohyb je niečo prirodzené. A práve v dnešnej dobe, keď je strašne veľa tlaku a rôznych, aj negatívnych vplyvov, sa mi zdá, že šport je výborný prostriedok na vyváženosť a psychohygienu.

Vidím aj na sebe, že ak niečo ťažšie prežívam a idem sa, ako športovci hovoria „rozbiť“, čiže idem si zabehať, uvoľní sa hormón radosti, vyplaví sa adrenalín a zrazu sa cítim inak a inak sa viem postaviť aj k problémom, konfliktom, vzťahom. Šport je tiež výborný prostriedok na pestovanie pevnej vôle, sebazaprenia, disciplíny. Takže má aj výchovný charakter.

Ako konkrétne sa ide rehoľná sestra fyzicky rozbiť?

Zoberiem si bicykel a idem 40 kilometrov na Morské oko a 40 naspäť. Úplne sa z toho teším, keď už idem z posledných síl, keď už nevládzem, ale šliapem do kopca. Vyjdem tam, dám si dobré kapučíno, posedím si, popozerám na prírodu. Som strašne unavená, ale veľmi sa z toho teším. To je pre mňa to rozbitie, že nevládzem, ale makám, idem ďalej.

Podelíte sa s nami o svoj najkrajší športový zážitok?

Keď sme boli vo Švajčiarsku na medzinárodnom futbalovom turnaji, bola práve Veľká noc a riešila som, kam pôjdem na svätú omšu. Vtedy mi tréner pomohol a u organizátorov vybavil omšu na ihrisku.

Zabezpečili kňaza a aj iní sa mohli pridať. Tak sme spolu slávili Veľkú noc. Lebo, samozrejme, všetky úspechy, zápasy boli pekné, aj sme spolu kadečo pozažívali, povystrájali, ale našli sa aj takéto vzácne duchovné momenty.