Prežila, aby chránila život

„Sme piati súrodenci, klasická veriaca rodina. Keď som mala pätnásť, na moje sídlisko prišli saleziáni - a zmenili mi život,“ spomína Bardejovčanka Lucia na časy, keď ju zaujalo heslo „daj mi duše, ostatné si vezmi“ a jeho autor don Bosco.

„Naučil ma, čo je služba. Zdalo sa mi, že nič nie je lepšie, ako slúžiť iným. Stále som chcela ísť k najviac trpiacim a najchudobnejším,“ tvrdí sympatická mladá žena. „Keď sa pätnásťročné dievča pýta, kto to môže byť, ako prvé mi napadli deti v Afrike.“

Lucia sa snažila robiť všetko pre to, aby sa dostala na misie, ale pre vek vtedy nemohla. Skúsila ísť aspoň do Albánska, no ani to nevyšlo. Pochopila to teda ako Božiu vôľu a splnenie svojho sna odložila na neskôr.

„Mala som postoj, že kým nepôjdem do Afriky, moja misia je všade tam, kde som. Robila som zbierky pre Afriku, starala sa o deti na stretku.“

Kým však všetci videli vysmiatu animátorku, u Lucie sa začali objavovať zdravotné problémy. Bolela ju hlava, bývalo jej veľmi zle. Niekedy ani nevládala dôjsť zo školy.

Tri razy šla za všeobecnou lekárkou, ale tá ju zakaždým poslala domov. Vraj si má len poriadne oddýchnuť.  

Antidepresíva na nádor
„V tom čase som čítala duchovnú literatúru, v ktorej sa písalo, že Boha treba milovať aj v prenasledovaní a ponižovaní. Vtedy som Bohu povedala: ‚Pane, ja by som aj chcela, aj vydržala, ale mňa nikto neponižuje.'“

Len jej to prebleslo hlavou; a čítala ďalej.

„Dávaj si pozor, čo žiadaš od Boha,“ smeje sa dnes. O týždeň sa totiž ocitla na neurológii, kde zažila svoje prvé veľké poníženie v živote: Lucia pred doktorkou stála v spodnej bielizni, tá jej neverila, problémy mladej ženy pripísala psychike a naordinovala jej antidepresíva.

„Nevybrala som si ich. Svoju bolesť som sa rozhodla obetovať Bohu,“ spomína.

Pomáhalo mi, že som sa neorientovala na seba, to by mi preskočilo, ale snažila som sa zamerať na službu. Naučilo ma to, že ak dávaš srdce do služby, pomáha ti to prekonať všetko ťažké, čo prežívaš.

Hoci sa bolesti stupňovali, našla spôsob, ako s nimi žiť: „Pomáhalo mi, že som sa neorientovala na seba, to by mi preskočilo, ale snažila som sa zamerať na službu. Naučilo ma to, že ak dávaš srdce do služby, pomáha ti to prekonať všetko ťažké, čo prežívaš.“ 

V maturitnom ročníku si Lucia viackrát zmenila predmety, a keďže nemohla ísť hneď po strednej škole na misie, napokon sa rozhodla, že pôjde študovať medicínu. V lete ešte chcela ísť na brigádu na Cyprus, aby si zarobila na štúdium.

„Uvedomovala som si však, že žiaden zamestnávateľ mi nebude tolerovať moje ťažkosti. Niekedy som totiž už ani nevládala chodiť. Povedala som teda Bohu: ‚Pôjdem do práce, ale ešte raz mi potvrď, že mi nič nie je.'“ 

Stihla sestrinu birmovku
Kým sa dostala na magnetickú rezonanciu, bol akademický týždeň. Výsledky jej prišli v piatok pred maturitou.

„Doktorka zavolala aj moju mamu. Bledá ako stena nám povedala, že mám nález; a že či nepoznáme nejakého neurochirurga.“

Vtedy Lucii napadlo, ako asi pol roka predtým jeden kňaz v oratóriu žartoval, že ak bude niekedy potrebovať lekára, má prísť za ním. „Hneď som mu volala. Ešte ten večer mi povedal, že mám vybaveného doktora; že nejdem ani maturovať.“ 

V sobotu stihla Lucia birmovku sestry, ktorá si ju vybrala za birmovnú mamu. „Vravela som si, že keď už len preto som mala žiť, stálo to za to. Bola som veľmi šťastná.“

A v pondelok šla do nemocnice. 

Situácia bola vážna. Podľa neurochirurga mala päťdesiatpercentnú šancu, že prežije. Aj v takom prípade by však hrozilo, že oslepne alebo bude paralyzovaná, keďže päťapolcentrimetrový tumor zasahoval hlboko.

Aj preto ju doktor ešte pred príjmom poslal na otočku zmaturovať. „Dostala som priepustku a šla rovno na skúšky. A tak som sa tešila, že sa im vyhnem,“ smeje sa. „Ale bolo to super, Pán Boh mi dal poťahať dobré otázky. Zmaturovala som na samé jednotky.“ 

Skús byť postihnutý
Hoci už takmer ležala na operačnom stole, nechápala, prečo veriaci ľudia okolo nej plačú, prečo sa boja.

„Spätne si uvedomujem, že som veľmi dôverovala Pánovi. Ako píše sv. Pavol: ‚Pre mňa je ľahšie zomrieť ako žiť' (porov. Flp 1, 21, poz. red.). Tak som verila, že za dverami smrti je Boh, až som sa vôbec nebála.“

No keď prišla na svoju nemocničnú izbu, došlo jej, že smrť nemusí byť najhoršie, čo ju čaká – na jej posteli totiž sedela bývalá pacientka; zhrbená, s parézou tváre.

Vtedy som pochopila, že niet chudobnejšieho a zraniteľnejšieho dieťaťa na zemi. Ani tie deti v Afrike – tie zomierajú, lebo tam je materiálna chudoba, ale tu je chudoba hodnotová. 

„Vraví mi: ‚Mala som nádor ako vlašský orech.' A ja si hovorím: Do paže, ja mám ako kivi. Vtedy ma prenikol strach, že prežijem a budem na príťaž. Je krásne žiť svoj ideál – ale skús byť postihnutý; na ľútosť a na ťarchu.“ 

Keď sa však v nemocničnej jedálni začala modliť korunku Božieho milosrdenstva, všetok strach ju znova opustil. „Nakoniec som ja bola tá, čo pomáhala iným. S jednou paňou som išla za ruku až pred dvere operačnej sály.“

Myslime na Lucku Labašku    
Lucia s vďačnosťou spomína na to, ako sa ľudia v jej okolí zmobilizovali.

„Jeden kňaz, v tom čase môj duchovný, spravil facebookovú skupinu Myslime na Lucku Labašku. Do troch dní tam bolo 1 200 členov, do týždňa sa za mňa modlilo minimálne 5 000 ľudí.“

V čase Luciinej operácie prebiehali tri sväté omše, adorácie, modlitby posvätného ruženca. 

Prežila.

Ťažko sa jej však chodilo, zle videla, mala ďalšie komplikácie. V tom čase ju blízki opäť prekvapili: do nemocnice jej prišli zaspievať deti z bardejovského zboru, ktorý viedla Luciina kamarátka.

„Keďže ma poznali, vedeli, aké mám obľúbené pesničky,“ usmieva sa Lucia, ktorá tvrdí, že v tú noc jej začali účinkovať lieky a začala sa rýchlo uzdravovať.

Dokonca aj výsledky z histológie boli dobré. Stále však bola poloslepá, s množstvom neurologických problémov a lekári jej odporúčali maximálny odpočinok. 

„No ale vieš, môj misijný duch,“ usmieva sa. Rozhodla sa, že predsa len pôjde na vysokú školu. Hoci, ako sama priznáva – „nasledujúci rok bol ešte ťažký“.

Veľa sa od teba čaká
V tom čase sa na medicínu v Bratislave hlásilo okolo 4 000 ľudí, brali ich 300. Lucia bola medzi nimi. 

„Keď som prišla na školu, stále vo mne znelo: Veľa si dostala, veľa sa od teba čaká. Boh mi ukazoval, čo treba robiť.“ Hoci mala zdravotné ťažkosti a chodila na terapie, popri náročnom štúdiu zvládla spravovať kaplnku či robiť animátorku v UPC. 

„V treťom ročníku sme mali pitvu. Raz tam bolo asi 27. týždňové, spontánne potratené dieťa. Spolužiačka sa spýtala: ‚Pán doktor, čo s ním spravíte? ' On jej na to: ‚To by ste sa spýtali aj na odhnitú diabetickú nohu? Jasné, že skončí ako biologický odpad.'“

Luciu to zasiahlo. „Vtedy som pochopila, že niet chudobnejšieho a zraniteľnejšieho dieťaťa na zemi. Ani tie deti v Afrike – tie zomierajú, lebo tam je materiálna chudoba, ale tu je chudoba hodnotová. Svoje africké deti som našla v tých ešte nenarodených.“

Začala sa angažovať vo Fóre života, rozdávala stužky, robila plagáty. So svojím tímom organizovali kampane vrátane dvoch celoslovenských.

Dokonca zistili, že takto zachránili dieťa. „To ťa dojme. Je nádherné, že vďaka tvojmu životu niekto môže žiť. Hovorila som, že už môžem umrieť, že mám za seba náhradu.“ 

Poloslepá doktorka
„Boh si povoláva slabých. Ako by mu nestačilo, že poloslepé dievča, ktoré netrafí do dverí, robí tieto veci. On vymyslí ešte väčšiu šialenosť,“ usmieva sa.

Dostala totiž vnuknutie naučiť sa po taliansky. Zvládla to za tri mesiace, počas voľných obedných páuz. 

Aj vďaka znalosti jazyka mala prvú stáž v Taliansku; v jednej z najznámejších nemocníc krajiny, kde bol svojho času operovaný Ján Pavol II. Asistovala tam najlepším talianskym chirurgom.   

Povedala som Bohu, že som ochotná; a on mi otváral dvere. Vyhrala som celosvetové súťaže, bola som na stážach v Taliansku či v americkom Princentone. Ja, čo som sa v minulosti strácala vo vlastnom byte.

„Ja; dievča, ktoré na začiatku šúdia jeden doktor po žiadosti o individuálny plán vyhodil. Povedal, že moja žiadosť je urážkou lekárov. Vraj či mám toľko drzosti myslieť si, že človek v mojom stave môže skončiť medicínu a byť doktor.“ 

Lucia sa nazdáva, že práve takto sa Boh chcel cez ňu osláviť. „Aký malý človek, a aké veľké veci dokáže, ak Bohu povie svoje áno. A ak sa zaňho modlí milión ľudí,“ smeje sa.

„Povedala som Bohu, že som ochotná; a on mi otváral dvere. Vyhrala som celosvetové súťaže, bola som na stážach v Taliansku či v americkom Princentone. Ja, čo som sa v minulosti strácala vo vlastnom byte.“

Krajinou túlajú sa anjeli
„Krajinou túlajú sa anjeli,“ opakuje Lucia počas nášho rozhovoru viackrát. Aj jej životom prešli mnohí anjeli v ľudskej podobe – na škole napríklad spolužiaci, ktorí jej pomáhali s učením.

„Učila som sa aj po polnoci. Keď som bola už maximálne preťažená, mozog začal odpájať nepotrebné funkcie – nemohla som rozprávať, prehadzovali sa mi v reči písmenká, sťažila sa artikulácia. A odchádzal mi zrak. Moji kamaráti však boli celý čas so mnou. Prerozprávali sme si navzájom skúšky, pomohli si,“ vraví. 

Boli však aj takí, ktorí ju nemali radi. „Napríklad mi potrhali prolife bilbord. Inokedy mi spolužiak na pediatrii ukazujúc na choré deti obviňujúco vravel: ‚Vidíš, Lucia, ty za to môžeš! Ty ich necháš sa narodiť, aby takto trpeli oni a ich rodičia!' Nepochopenie si prevrátili do nenávisti. Ale Boh si poslúžil aj cez to.“

Stalo sa to konkrétne na štátniciach. Medici ich majú štyri a losujú si komisie. V poslednej Luciinej bola aj doktorka - docentka, ktorá jej svojho času dala šancu študovať.

„Mala som najlepšiu odpoveď. Pán Boh to asi chcel, aby sa tak ešte viac oslávil. Na konci som jej šla poďakovať. ‚Pamätáte si ma? ' ‚Nie.' ‚A pamätáte si to dievča spred piatich rokov, čo žiadalo individuálny plán po ochorení mozgu? '“

Dojalo ma, že na konci ku mne prišiel jeden liberálny spolužiak a povedal mi: ‚Lucka, nech ti nie je ľúto, že si nešla do Afriky. Ty máš svoju Afriku tu.'

Vtedy sa obe rozplakali a začali objímať. 

Na spoločnom obede po štátniciach sa, samozrejme, spolužiaci Lucie pýtali, čo to malo znamenať.

Až vtedy im rozpovedala svoj príbeh. Až vtedy mnohí z nich zistili, koľko úsilia ju stálo celé štúdium. Až vtedy pochopili, prečo do nich stále hučala, že si majú vážiť život a neničiť si ho napríklad alkoholom. Dokonca aj čašníčka pri Luciinom rozprávaní zastala a s táckou v ruke počúvala.

„Dojalo ma, že na konci ku mne prišiel jeden liberálny spolužiak a povedal mi: ‚Lucka, nech ti nie je ľúto, že si nešla do Afriky. Ty máš svoju Afriku tu.'“ 

A misia pokračuje.

„Teraz som cirkuláciách k mojej atestácii. Pohybujem sa v prostredí, kde sú, žiaľ, potraty, selekcia detí na základe zdravotného stavu, eugenika či in vitro fertilizácia chápané ako normálna vec. Musím neustále prosiť Boha, aby nás osvecoval svojou pravdou a láskou, lebo je tu úplná tma.“ 

Pri pohľade na jej zápal, vitalitu a veľkú ochotu hovoriť permanentné fiat Bohu veríme, že to s jeho pomocou zvládne. Ale to už bude ďalší príbeh.