Príroda to vie najlepšie sama

Naokolo les, medzi ním močiar. Na ňom si rodina Abelová vybudovala vlastné ekogazdovstvo.

Prirodzený typ krajiny sa však snažili uchovať čo najviac. Aby mohli stavať a hospodáriť, niektoré miesta prekopali a hlinu navozili tam, kde to potrebovali.

Medzi pestovanými záhradami, výbehmi pre zvieratá, hospodárskymi domčekmi z prírodných materiálov či malým kostolíkom na umelovytvorenej vyvýšenine sú tak menšie či väčšie jazierka.

„Močiare sme trochu parkovo upravili, pretože boli zarastené, ale je to zóna, kde zasahujeme minimálne.“ Na jar sa tak pri daždivejších dňoch nedá cez niektoré uličky ani prejsť, keďže spodná voda je na úrovni terénu. V lete počas sucha zase močiar prirodzene vysychá.

VÁŽKY PROTI KOMÁROM

Andrea Abelová vysvetľuje, že pre ekosystém je mokraď veľmi dôležitá. V záhradách ani pri zvieratách nepoužívajú žiadnu chémiu a ekosystém funguje bez zásahu človeka.

„Keď ľudia vidia toľké vodné plochy, myslia si, že tu musí byť milión komárov. Sú prekvapení, keď im povieme, že nie.“ V močiaroch sa totiž liahnu žaby, vážky či iný hmyz, ktorý funguje ako prirodzená ochrana proti komárom.

„S tými teda problém vôbec nemáme, pretože keď sa vyliahnu, vážky či žaby ich okamžite požerú.“

NARUŠENÝ KOLOBEH VODY

Zadržiavať v krajine dažďovú vodu a vytvárať vodné plochy je potrebné aj pre kolobeh vody, aby sa čo najviac zvýšil výpar.

„Vznikajú tak malé lokálne dažde. Kde sa voda vyparí, tam potom spadne. Ale neuškodí.“

Poukazuje na to, že keď sa v mestách asfaltujú obrovské plochy a dažďová voda sa umelo odvádza preč, kolobeh vody sa narúša. Voda sa totiž vyparuje nad oceánmi, kde vznikajú veľké a ničivé prívalové dažde.

„Ak padnú, všetko spláchnu a pôda nestihne vodou nasiaknuť.“ Podobne je to aj so vznikom povodní. „Pred časom sa myslelo, že keď sa vodné toky zregulujú, pomôže to predchádzať katastrofám. No výsledkom je, že sa voda odvedie preč ešte rýchlejšie.“

Odporúča preto prejsť na nový trend. „Aby si ľudia z dažďovej vody robili malé jazierka so zeleňou. Keď naprší, bude v nich voda, potom zase so suchom vsiakne.“

SLAMA NA MULČOVANIE

Pri chove zvierat, ktorých majú na gazdovstve požehnane, vzniká z nastielanej slamy hnoj.

„Každý deň ho vyberáme a používame na mulčovanie.“ Pri permakultúrnom hospodárení by sa totiž nemalo orať.

„Keď otočíte zem, živočíchy, ktoré majú byť 30 centimetrov v zemi sa dostanú navrch, čím sa naruší ekosystém pôdy, ktorý funguje od mikrosystémov po makrosystémy.“

Lúku na pozemku tak premenili na úrodnú záhradu prirodzeným spôsobom. „Nijako sme ju nenarušili, len sme na ňu dali pás papierových kartónov. Keď dievčatá vyberali koňom použitú podstielku, hnoj vykydli na kartón.“

Od zimy do jari tak postupne fúrik po fúriku zavozili asi polmetrovú vrstvu. „Kartón istý čas držal, takže tráva a buriny pod ním vykapali. Na jar bol už rozložený a tekvice sme sadili už do pripravenej pôdy. Vrstva slamy zabezpečila, že burina neprerastala, pôda si držala vlhkosť a pretiekla cez ňu voda.“

Zvetraním hnoja, respektíve použitej slamy vznikla humusná pôda. „Časom sa vytvorila krásna ľahká a neudusená zem. Prirodzene sa do nej dostali rôzne červíky, ktoré hnoj prežrali a vylúčili, čím vytvorili biohumus, teda veľmi úrodnú pôdu.“

NA ŠKODCOV BEZ CHÉMIE

Dnes takto postupujú pri zakladaní každej záhradky.

„Asi po troch rokoch z lúky vznikne pekná pôda bez orania.“ Ide to však aj bez kartónu. „Základom je suchá slama, teda čerstvý, ale nie mokrý hnoj. Ten vzniká len pri dlhom skladovaní.“

Až také ružové to však nie je. „Pod slamou sa darí slimákom či šťúrom, teda škodcom.“

Snažia sa ich zbavovať bez chémie. „Osvedčilo sa nám zakopať na úroveň terénu železný alebo hliníkový U-profil, na koncoch vykopať jamu a vložiť do nej pohár. Vlezú doň a nevedia sa dostať von.“

UMELÉ POLIA

Pri pohľade na polia obhospodarované chemicky vníma problém s tvrdou, udusenou pôdou. Keď potom zaprší, voda nevsiakne, ale stojí na poli.

„Chýba humus. Chemikálie a chemické hnojivo síce vyhubia burinu, ale aj živočíchy, ktoré by humus vytvárali.“

Je to však problém všetkých veľkopestovateľov, ktorí hospodária na prenajatej pôde.

„V minulosti ľudia vedeli, že pôda ich živí a má živiť aj ďalšie generácie, preto s ňou nemohli takto zaobchádzať,“ dodáva na zamyslenie Andrea Abelová.