Prvá mučenica i učiteľ Cirkvi. Aj týchto svätých si pripomíname 3. januárový týždeň

Začiatok týždňa patrí sv. Hilárovi z Poitiers, koniec zase sväticiam – sv. Priske a sv. Margite Uhorskej. Pozreli sme sa na to, kto boli títo ľudia a v čom boli výnimoční. 
Anna Stankayová 14.01.2020
Prvá mučenica i učiteľ Cirkvi. Aj týchto svätých si pripomíname 3. januárový týždeň

Vysvätenie sv. Hilara z Poitiers. Snímka: wikimedia commons/Richard de Montbaston a spolupracovníci/ voľné dielo

V pondelok 13. januára svieti v cirkevnom kalendári meno biskupa a učiteľa Cirkvi, ktorý žil vo 4. storočí. Hoci sa narodil do galskej šľachtickej pohanskej rodiny, mal čisté srdce, žil poctivým životom a veľa študoval. Neskôr začal čítať Sväté písmo a stal sa kresťanom. K viere priviedol aj svoju manželku a dcéru – sv. Abru.

Keď v polovici 4. storočia zomrel poitiersky biskup, ľudia dnes už svätého Hilára z Poitiers zvolili za biskupa, i keď bol laik. Zanechal rodinu a vydal sa biskupskou cestou. Nebola však ľahká. V tej dobe sa totiž rozšíril arianizmus, ktorý bojoval proti Kristovmu božstvu. Vtedajší cisár Konštancius tento smer podporoval a Hilár dostal nálepku nepohodlný. Vo vyhnanstve však listami povzbudzoval veriacich i svoju dcéru, aby zostali verní Kristovi. Vďaka jeho neoblomnosti, odhodlanosti a výrečnosti ho cisár okolo roku 360 poslal späť do dnešného Francúzska, kde ho privítali s nadšením. 

Doma to však nemal jednoduché - musel zápasiť s pozostatkami ariánskeho učenia. Keď sa mu ich podarilo odstrániť, išiel apoštolovať do Talianska. Tam však narazil na ariánskeho biskupa Auxencia z Milána. Po obvinení z narúšania pokoja sa vrátil späť domov, kde sa venoval pastorácii. V svojich spisoch obraňoval katolícke učenie. Pre pevnosť vo viere, smelosť a vyhnanstvo pre vieru dostal prezývku Atanáz Západu. 

Legendy o sv. Félixovi

Utorok 14. januára patrí kňazovi z dnešného Talianska, o ktorom sa zachovali najmä legendy. Sv. Félix z Noly žil v 3. storočí a odmalička bol tichým a nábožne založeným chlapcom. Po smrti otca – vojaka v rímskej armáde – rozdal dedičstvo chudobným. Pri bohoslužbách čítaval zo Svätého písma a biskup sv. Maxim z Noly ho vysvätil za kňaza. Stal sa jeho blízkym spolupracovníkom a dôverníkom. 

Začiatok vlády cisára Décia v roku 250 znamenal veľké prenasledovanie kresťanov. Biskup na podnet veriacich ušiel a ukryl sa do púšte. Félixa však zajali namiesto neho a uväznili. Legenda hovorí, že ho vyslobodil anjel a priviedol k Maximovi. Obaja sa vrátili do Noly, kde prenasledovanie pokračovalo. Po smrti biskupa Maxima si Félixa zvolili za biskupa, ten to však odmietol a odporučil kňaza Quinta. Dožil v ústraní a v tichosti. Jeho hrob sa pre mnohé zázraky stal pútnickým miestom veriacich. 

Založil rehoľu verbistov a služobníc Ducha Svätého

Kňaza Arnolda Janssena si pripomíname v strede týždňa. Narodil sa v roku 1837 v nemeckom mestečku Goch do katolíckej rodiny, absolvoval kolegiálne štúdiá a stal sa kňazom. Dlhšie sa pohrával s myšlienkou, že Cirkev v Nemecku musí byť viac misionárska a má myslieť na duchovné potreby ľudí za hranicami diecéz. V roku 1837 založil misionársky mesačník Malý posol Srdca Ježišovho. Misionárske poslanie mu zostalo. 

Po niekoľkých peripetiách, ktoré sa udiali v Nemecku, odišiel do Holandska, kde mal lepšie podmienky na vytvorenie nového spoločenstva – Kongregácie Božieho Slova. Vzniklo v roku 1875. Postupne sa rozrastali – misionári, komunitné domy, dokonca i kolégiá. Medzi nimi i veľa žien, ktoré túžili po zasvätenom živote. Arnold Janssen tak v decembri 1889 založil misionársku kongregáciu Služobnice Ducha Svätého. O niečo neskôr aj klauzúrnu kongregáciu Služobnice Ducha Svätého večnej poklony. Tá však mala za úlohu nepretržitú adoráciu Oltárnej sviatosti a modlitbu za Cirkev a misijné kongregácie.

S narastajúcim počtom jeho nasledovníkov prišli aj komplikácie. Nemeckí biskupi sa totiž obávali, či bude dosť kňazov v diecézach, keď videli množstvo mladých ľudí, ktorí vstupujú do Spoločnosti Božieho Slova. Misie sa totiž rozšírili v Číne, Japonsku, Afrike i Latinskej Amerike. 
Zomrel v Holandsku začiatkom roka 1909, v roku 2003 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého.

Pápežom pár rokov

Marcel I. sa narodil v 3. storočí v Ríme. Pápežom sa stal až začiatkom 4. storočia, okolo roku 306. Bolo to v období posledných rokov náboženského prenasledovania za vlády cisára Diokleciána. 

Niekedy sa zamieňa so sv. Marcelínom, ktorý bol pápežom pred ním, no zomrel v roku 304 mučeníckou smrťou. Keďže asi dva roky nemala Cirkev pápeža, sv. Marcel sa postaral o cirkevnú reorganizáciu. Pre cisárove prenasledovania totiž vládol neporiadok a chaos. Nový pápež Marcel sa zmieril s tými, ktorí obanovali zapretie svojej viery; k tým, ktorí odmietli ľútosť, bol však prísny. Po skončení Diokleciánovej vlády prišiel Maxencius a pápeža Marcela poslal do vyhnanstva. Tam na následky vyčerpania a zlého zaobchádzania onedlho okolo roku 309 zomrel. Pripomíname si ho 16. januára.

Stopäťročný svätec z Egypta

Sv. Anton sa narodil okolo roku 250 v Egypte. Spočiatku nebol ničím výnimočný, keď však počul Matúšovo evanjelium „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 21), urobil tak a odišiel do samoty, kde žil v modlitbe, pôste a tvrdo pracoval. 

Viackrát zápasil s diablom. Po jednom boji zostal veľmi vyčerpaný a ťažko sa z neho spamätával. Vyčítal Bohu, že nebol pri ňom, ten ho však povzbudil. Ľudia za ním prichádzali so žiadosťou o radu – hovorieval im, aby sa snažili o radosť, akoby každý deň začínali odznova. Kľúčom askézy bolo podľa neho nespyšnieť.

Asi 20 rokov preto žil zamurovaný v jedinej miestnosti, kde mu priatelia nosili chlieb. Ľudia i tak prichádzali, mnohí sa uzdravili na duši, niektorí zostali pri ňom, aby sa naučili žiť jeho spôsobom. Považujú sa v istom zmysle slova za prvú rehoľnú komunitu, hoci je to dnešnému pojmu rehoľa ďaleko vzdialené. Stále sa bál, aby pri toľkom záujme ľudu nespyšnel, preto v noci odišiel do púšte. Našli ho však i tam. Zomrel okolo roku 356.

Sporné legendy o sv. Priske

Existuje viacero príbehov o živote sv. Prisky, preto je možné, že v ranom kresťanstve žili tri ženy, dnes už svätice, s rovnakým menom. 
Prvá  žila v 3. storočí, dala postaviť kostol v Ríme a zomrela mučeníckou smrťou v časoch cisára Klaudia. V Kláštore sv. Pavla za hradbami sa zachoval náhrobný nápis z 5. storočia, ktorý hovorí o tejto mučenici. Zrejme práve túto sv. Prisku si pripomíname 18. januára.

Iná legenda hovorí o Priske, ktorú ako 30-ročnú pokrstil sv. Peter. Meno Priska znamená prvá, pretože bola pravdepodobne prvou ženou na Západe, ktorá bola mučená pre vieru. Vraj jej sťali hlavu a pochovali v najstarších rímskych katakombách – katakombách sv. Priscilly. Nachádza  sa tam údajne najstaršia freska dojčiacej Panny Márie s malým Ježišom. 

Ďalšia legenda sa spája s manželkou sv. Akvilu a hovorí o období v 8. storočí. Manželia sa spomínajú v Skutkoch apoštolov a svätý Pavol v Liste Rimanom píše, že nastavili vlastné šije, aby ho zachránili.

Pomenovali podľa nej budapeštiansky ostrov

V sobotu 18. januára si pripomíname aj nám regionálne najbližšiu sväticu. Hoci sa Margita narodila okolo roku 1242 v Chorvátsku, jej život sa spája s Uhorskom. Bola totiž dcérou uhorského kráľa Bela IV. a neterou sv. Alžbety Uhorskej. Uhorsko však ohrozovali Tatári, Belo zažil zdrvujúcu porážku aj ich prenasledovanie. Sľúbil Bohu, že ak sa krajina oslobodí od Tatárov, zasvätí svoje dieťa Bohu. S rodinou ušiel do Dalmácie, kde sa narodila aj Margita, neskôr sa však vrátil späť do Uhorska. 

Kráľ svoju dcéru ako triapolročnú dal podľa sľubu do dominikánskeho kláštora v meste Veszprém. V roku 1252 ju preložili do budapeštianskeho kláštora na Ostrove králikov, ktorý založil sám Belo IV. Ostrov neskôr pomenovali Margitin ostrov a Margita práve tam zložila slávnostné sľuby. Starala sa o chorých a konala skutky kajúcnosti.

Hoci jej otec viackrát chcel, aby z kláštora odišla a vydala sa za niektorého z okolitých vládcov, ona zostala svojmu rehoľnému sľubu verná. Po jej smrti v roku 1270 putovali k jej hrobu mnohí ľudia. V roku 1934 ju pápež Pius XI. vyhlásil za svätú.