Putujeme v čase so sestrami z Prémontré

„Medzi ženy, ktoré sa v 12. storočí rozhodli ,konvertovať‘, teda prijať vo francúzskom Prémontré rehoľný štýl života, patrili prvé premonštrátky blahoslavená Ricvére de Vermandois, Adelaide de Montmorency či grófka Agnés de Braine,“ hovorí kňaz a člen Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa Viktor Mišuth.

Odhodlal sa preskúmať historickú púť sestier premonštrátok u nás, ktorú spracoval do výpovednej monografie Kongregácia sestier premonštrátok – Dejiny.

Ako sa mu na tejto ceste bádania darilo a čo vzácne na nej objavil, nás podnietilo, aby sme ju spoločne aspoň v jednoduchšej podobe absolvovali. O pohnútke a začiatkoch spoznávania kongregácie hovorí páter Viktor Mišuth:

„Dôvody sú veľmi prozaické. Začalo sa to tým, že sestry premonštrátky si chceli pripomenúť svoje počiatky a dejinný vývoj vlastnej kongregácie vydaním knihy. Generálna predstavená, sestra Hermana Paulína Laliková ma oslovila, či by som sa na to nepodujal.

Vtedy už mali vytvorenú Komisiu pre históriu, ktorá neúnavne a obetavo zbierala materiály. Rozhodol som sa pozitívne a začal som s nimi spolupracovať. Nakoniec sa podarilo ,vyrozprávať‘ príbeh o Kongregácii sestier premonštrátok.“

Česko-slovenské začiatky

Poďme teda úplne ku koreňom. Kedy sa vlastne premonštrátsky rád začal šíriť aj na našom území? Autor monografie vysvetľuje:

„Premonštrátsky rád prišiel na naše územie najskôr v roku 1143 na Strahov v Čechách. Na Slovensku sa usadili v Jasove pred rokom 1173. Krátko po založení premonštrátskeho kláštora na Strahove začali v Čechách a na Morave vznikať kláštory ženskej kontemplatívnej vetvy premonštrátskeho rádu.

Prvý z nich s úzkou väzbou na strahovskú fundáciu vznikol v roku 1144 v Doksanoch, neďaleko mesta Roudnice nad Labem. Žiaľ, v roku 1782 cisár Jozef II. kláštory premonštrátok v Doksanoch a Chotěšove zrušil.

Kontemplatívne premonštrátky sa vrátili do Doksan v roku 1998 a obnovili tak tradíciu rehoľného života.“

Je potrebné objasniť, že napríklad v spomínaných Doksanoch či v Krakove alebo Imbramowiciach v Poľsku pôsobia klauzúrne premonštrátske sestry. Okrem nich poznáme apoštolsky činné sestry, ku ktorým môžeme zaradiť aj tie na Slovensku.

Pokračuje otec Viktor: „Začiatky ženskej vetvy premonštrátskej rehole neboli ľahké. Po zrušení druhého rádu sestier premonštrátok českí premonštráti túžili obnoviť ich činnosť, lebo si uvedomovali, že premonštrátsky rád bez vetvy sestier nie je úplný.

Myšlienkou založiť rehoľný dom pre sestry svojho rádu sa začal zaoberať strahovský premonštrát Vojtěch Frejka (1860 – 1937). Obnova druhého rádu v tom čase nebola možná, a tak sa rozhodol pre založenie premonštrátskej diecéznej kongregácie.

Pomohli mu v tom kontemplatívne premonštrátky v Krakove, kde prijali prvé štyri kandidátky. Tu sa ich ujala matka Michaela Magdalena Andrusikiewicz (1865 – 1926), ktorá ich uviedla do rehoľného života. Pri procese schvaľovania novej rehole sa stretávali s rôznymi prekážkami.

Pokiaľ Vojtěch Frejka pracoval na povolení založiť novú kongregáciu, žili na Svatom Kopečku ako rehoľníčky. Kongregácia sestier premonštrátok bola nakoniec založená v roku 1902 práve na Svatom Kopečku v Olomouci.“

Prvé povolania zo Slovenska

Blízkosť geografického prostredia mala vplyv na vznik premonštrátskych duchovných povolaní i u nás, a preto sa pýtame, v ktorom roku sa k reholi začali hlásiť prvé kandidátky zo Slovenska a odkiaľ pochádzali.

„Prvé kandidátky zo Slovenska sa k reholi začali hlásiť v roku 1922. Bolo to zásluhou redemptoristu Josefa Říhu (1875 – 1946), ktorý na prosbu generálnej predstavenej, sestry Bronislavy Marie Večerkovej nadchol pri ľudových misiách na Slovensku niektoré dievčatá, aby sa prihlásili do kongregácie.

Prvými slovenskými mladými ženami, ktoré sa k premonštrátkam prihlásili, boli: sestra Vojtecha Terézia Polakovičová zo Zvončína (filiálka farnosti Suchá nad Parnou), sestra Agnesa Mária Danišovičová z Bieleho Kostola a sestra Jana Nepomucena Pavlína Mravcová z Rakovej. Vo farnostiach, z ktorých pochádzali, mal Josef Říha misie práve v roku 1921.“

Pozvoľným príchodom premonštrátok na Slovensko sa postupne začali formovať predpoklady na vznik samostatnej provincie. Kde všade sme ich od 30. rokov 20. storočia mohli stretnúť, nám priblížil páter redemptorista takto:

„Príchodu premonštrátok na Slovensko predchádzalo stretnutie biskupa Pavla Jantauscha (1870 – 1947) so sestrami na pohrebe arcibiskupa Antonína Cyrila Stojana v roku 1923 v Olomouci. V tom čase hľadal sestry do kňazského seminára v Trnave a tam zistil, že sú medzi nimi aj Slovenky.

Jeho zásluhou a pričinením strahovského opáta Metoda Zavorala (1862 – 1942) vznikla v roku 1924 prvá filiálka kongregácie na Slovensku – kňazský seminár v Trnave. V roku 1926 prevzali sestry do správy biskupskú rezidenciu a študentský internát v Košiciach, ktorý spravovali jasovskí premonštráti.

Od roku 1930 boli už vo vlastnom dome vo Vrbovom, ktorý pre ne postavil rodák z tohto mesta – biskup Pavol Jantausch. Ďalší vlastný dom získali v roku 1939 na Kapitulskej ulici v Trnave. Po presťahovaní kňazského seminára do Bratislavy v roku 1936 sa premiestnili do tohto mesta.“

Napokon vznikla samostatná provincia na Slovensku a prvý provinciálny dom. Hovorí bádateľ rehole: „K vzniku samostatnej provincie došlo krátko po tom, ako vznikol Slovenský štát a zanikla Československá republika. Krátko nato – 8. apríla 1939 – bola zriadená slovenská provincia kongregácie.

Osamostatnenie slovenských sestier a utvorenie slovenskej provincie podporoval biskup Pavol Jantausch, ktorý o tom rokoval so superiorom kongregácie Josefom Hlouchom a s generálnou predstavenou Bronislavou Mariou Večerkovou. Provinciálnym domom a zároveň miestom noviciátu sa stal kláštor vo Vrbovom.“

Sestry so srdcom na dlani a príhovor biskupa Pavla Jantauscha

Okrem duchovného poslania sestry pracovali najmä v oblasti starostlivosti o deti, starých a chorých. Materské školy, neskôr ústavy pre telesne i mentálne postihnuté osoby, domovy pre seniorov a ďalšie.

Čo bolo hlavným motívom práce práve v týchto oblastiach, objasňuje páter Viktor Mišuth: „Na prácu v týchto oblastiach sú premonštrátky inšpirované veľmi vzácnou myšlienkou svätého Norberta spojiť život v kláštore spolu s vonkajšou apoštolskou činnosťou.

Pohostinnosť, služba chudobným a núdznym patria medzi tri veci, ktoré svätec osobitne odporúčal. Preto rehoľníčky premonštrátky otvárajú srdce i ruky ľudskej núdzi, zvlášť voči nešťastným, trpiacim a utláčaným.“

Prišiel však rok 1950, keď rehoľné sestry v rámci Akcie R pozvážali do centralizačných kláštorov. Čo sa s nimi dialo, respektíve s rehoľou, naznačuje autor monografie:

„V rámci Akcie R bol kláštor vo Vrbovom vybraný na sústredenie pre všetky premonštrátky zo Slovenska. K 1. septembru 1950 bolo vo vrbovskom kláštore umiestnených 71 premonštrátok. V októbri 1951 potom odtiaľ vyviezli 27 sestier do textilných tovární v severočeskom pohraničí.

Aj keď režim zakazoval prijímať mladé sestry do noviciátu a tajné sestry vyháňal z komunít a posielal ich do civilu, sestry sa nevzdávali. Dorast sa prijímal bez ohľadu na štátny zákaz a pravidelne sa konali obliečky. Začali žiť nový spôsob rehoľného života popri zamestnaní, mimo rehoľných komunít.

Napriek zákazu prijímania kandidátok do rehole prichádzali k nim nové sestry. Takže s obnovenou náboženskou slobodou sa mohli od začiatku venovať sociálnej činnosti a vyučovať náboženstvo.

Rád ešte spomeniem jednu zaujímavosť. Pokiaľ členovia ostatných reholí nemohli byť vo svojich domoch, premonštrátky ostali vo svojom dome vo Vrbovom po celý čas totality.

Vo vrbovskej kronike sa píše: ,Sme presvedčené, že silou príhovoru otca biskupa sme mohli ostať stále vo svojom dome. V čase totalitného režimu je to ojedinelý prípad na Slovensku.‘“

Súčasnosť a povzbudenie z príbehu

Aká je v súčasnosti situácia na Slovensku, čo sa týka rehoľných domov, prípadne komunít pokračovateliek duchovného odkazu sv. Norberta v nich žijúcich, načrtáva reálny obraz páter Viktor Mišuth:

„Začiatkom 90. rokov 20. storočia nastal u nás rozkvet duchovných povolaní. Otvárali sa nové semináre a rehoľné komunity. Dnes prežívame ich pokles, ktorý sa dotýka aj premonštrátok. Na Slovensku už istý čas nemali žiadne povolanie.

Povzbudením sú však povolania v generálnej delegatúre Wilmington v americkom štáte Kalifornia.

Na druhej strane sa tiež rozvíja spoločenstvo bratov a sestier tretieho rádu, ktorí sú združení na Slovensku zvlášť okolo komunít sestier a ktorým sa hovorí terciári. Hoci nie sú rehoľníkmi, majú vnútornú náklonnosť k premonštrátskemu rádu, jeho zakladateľovi a jeho učeniu.“

Naše putovanie dejinnými súvislosťami Kongregácie sestier premonštrátok sa chýli k záveru. Nedá nám preto nespýtať sa ešte na momenty, ktoré najviac oslovili pátra Viktora Mišutha pri poznávaní histórie Kongregácie sestier premonštrátok.

„Predovšetkým ma oslovila samotná ich spiritualita, ktorej je blízka myšlienka apoštolátu, vyjadrená vetou ,byť chlebom‘ – ako je on nenápadný, bežný, všedný, ale každému potrebný. Ako je chlieb pre všetkých, tak aj sestry sa snažia byť tu pre všetkých; pre tých, medzi ktorými žijú, ale i pre tých, ku ktorým sú poslané.

Tento príbeh by nás mohol povzbudiť na našej individuálnej duchovnej ceste k horlivosti, akou sa premonštrátky starali o siroty, pracovali vo farnostiach, v seminároch, v školách a nemocniciach – podľa hesla: ,Pripravené ku každému dobrému dielu.‘“

Tak nech nám aj im Pán Boh naďalej k tomu dopomáha.