Radi si dáme spolu kávu a zákusok

Ľubomír Petrík je gréckokatolícky kňaz a protosynkel (generálny vikár) Prešovskej archieparchie. Okrem kňazskej služby bol povolaný aj do manželského života. Ako sa mu darí skĺbiť tieto dve sféry? „Niekedy to môže byť náročné. Podobne ako v iných povolaniach.

Avšak som poslaný byť duchovným otcom manželstiev a rodín a moje manželstvo a rodina sú hneď prvé, o ktoré sa starám a záleží mi na nich. Nie sú na inej koľaji, akoby mimo farnosti, vždy boli jej súčasťou.

Manželstvo a rodina sú mi zároveň pomocou v mojom poslaní i v duchovnom živote a kňazskom dozrievaní,“ hovorí Ľubomír. „V rodine sa nedá pretvarovať, je to každodenná cesta k pokore a obráteniu,“ pokračuje.

S manželkou Jankou sa spoznali v gréckokatolíckom chráme v Bratislave. Obaja v hlavnom meste študovali, teraz pôsobia v Prešove. Ako Janka prijala skutočnosť, že jej nastávajúci bude gréckokatolíckym kňazom? „Vnímala som to ako povolanie, ako zodpovednosť pred Bohom a Cirkvou.“

Na manželovej vysviacke

Petríkovci sa zobrali 7. mája 1988, o mesiac neskôr, 19. júna, Ľubomír prijal v prešovskej katedrále kňazskú vysviacku. Vysvätení boli vtedy šiesti novokňazi, všetci ženatí. Pre rímskokatolíkov je náročné predstaviť si, že na vysviacke je aj kňazova manželka. Aké pocity prežíva pár pri takejto udalosti?

„Bol som šťastný a vďačný Bohu podobne ako každý novokňaz. Kňazstvo je nezaslúžený dar,“ spomína Ľubomír. Janka prežívala kňazskú vysviacku svojho manžela veľmi vnútorne.

„Bola som dojatá nad Božou láskou, ktorá skrze sviatosť kňazstva naplnila môjho manžela a zasiahla aj mňa. Boh sa nás dotkol a dal nám poslanie. Ďakujem mu za manžela, v ktorom mám oporu, za naše manželstvo.“

Protosynkel Prešovskej archieparchie vysvetľuje, že v Gréckokatolíckej cirkvi byť manželkou kňaza sa vníma ako povolanie, ktoré dáva Boh.

„Čítal som peknú myšlienku, že manželka kňaza nutne musí mať kňazské srdce. Na druhej strane kňazské manželstvo je sviatostné manželstvo ako každé iné, neplatia v ňom iné pravidlá,“ podotýka.

Opora

Ľubomír pripomína, že manželky gréckokatolíckych kňazov zohrali významnú úlohu počas totality, keď bola Gréckokatolícka cirkev zakázaná. Kňazi boli presviedčaní, aby sa zriekli vernosti Svätému Otcovi a svojej viery. Manželky im však boli oporou.

„Napríklad žena odkázala do väzby manželovi: ,Radšej ťa chceme vidieť mŕtveho, ale nášho, ako odpadlíka.‘ To mu dodalo odvahu vytrvať,“ približuje. „Aj ja – už, samozrejme, v iných podmienkach – cítim oporu v manželke.“

Vo farnostiach viedla mládežnícky zbor a spievala vo veľkom zbore, pripravovala vianočné akadémie, pomáhala v kancelárii, piekla prosfory (matériu Eucharistie). Aj teraz v Prešove je kantorkou v katedrále a spieva v katedrálnom zbore. „Som Bohu za Janku veľmi vďačný,“ dodáva Ľubomír.

Láska dozrieva

Tento rok si pripomenú 34. výročie manželstva. Zmenil sa za ten čas ich vzťah?

„Zaiste áno. Keď sme sa brali, Ľubo mal 23 a ja 21 rokov. S pribúdajúcimi rokmi a hlavne s narodením detí sa vzťah v manželstve dostáva do novej, ešte krajšej roviny. Láska dozrieva.

Veľmi nám pomáha spoločná modlitba a formácia v neokatechumenátnom spoločenstve. A láska k našej cirkvi, ktorá nás vždy zjednocovala,“ hovorí Janka. Vedel by Ľubomír zo skúseností povedať, bez čoho by sa nemal zaobísť zdravý manželský vzťah?

„V kresťanskom manželstve sa nedá kráčať v jednote bez spoločnej modlitby, Božieho slova, sviatostí a farského spoločenstva. Dôležitá je i komunikácia, byť voči sebe pravdiví a odpúšťajúci. A nezabúdať ani na malé každodenné prejavy lásky.“

Boh ich požehnal šiestimi deťmi, jedno si však na začiatku tehotenstva povolal k sebe. Majú dvoch synov a tri dcéry. Štyri deti už majú svoje manželstvá, pričom najstarší syn a manžel jednej z dcér sú gréckokatolíckymi kňazmi.

„Ďakujeme Bohu za naše deti, za ich manželky a manželov, ktorí sú pre nás ako ďalšie dcéry a synovia. Sme rodinne založení a deti a vnúčatá sú pre nás Božím darom. Vychutnávame si každú chvíľu s nimi,“ teší sa Janka.

Najlepší priatelia

Obaja vnímajú manželstvo ako najlepšie priateľstvo. No aj v tých najideálnejších vzťahoch sa občas vyskytne konflikt. Mávajú tichú domácnosť? „Už dávno nie, ale v prvých rokoch manželstva sa to stávalo,“ odpovedá Janka.

„Skôr sme sa pohádali – ako najlepší priatelia,“ dopĺňa s úsmevom Ľubomír. A ako trávia spoločné manželské chvíle? „Bývame v centre Prešova a divadlo je susedná budova; chodíme teda na premiéry. Ale najradšej sme doma alebo s priateľmi,“ približuje Ľubomír.

„Radi si dáme spolu kávu a zákusok. Tešíme sa na spoločné chvíle po práci a na víkendy,“ dodáva gréckokatolícky kňaz.