Radosť sa nediktuje, ale pestuje

„Je ešte lákavé hovoriť o radosti zo života viery a o nebi?“ kladie Stanislav Stolárik otázku vo svojom nedávnom pastierskom liste. „Predsa kostoly sa v pôvodných kresťanských krajinách a regiónoch vyprázdňujú a mnohí sa od Cirkvi dištancujú. Avšak nehovorí sa o tom, že všetko sa začalo vo vnútri človeka,“ pokračuje.

Pomáha si príkladom manžela, ktorý prichádza domov pravidelne neskoro. Keď mu to manželka vyčíta, ohradí sa, že má veľa práce a nik mu nebude rozkazovať, kedy má chodiť domov. „Čo vycíti manželka z tejto výpovede? Nie to, že manžel sa jej vnútorne vzďaľuje a argumenty uvádza už len preto, aby obhájil, že čas trávi inde a s niekým iným? Ale keď kdesi na začiatku medzi nimi vzplanula láska, ani na chvíľu nechceli byť bez seba.“

Podľa rožňavského biskupa nejeden človek obhajuje svoje odídenie od viery presne takto. Možno už ho viac priťahuje hriech ako Boh.

RADOSŤ Z MALIČKOSTÍ

„Nechcem zovšeobecniť,“ odvetil Stanislav Stolárik, keď sme sa ho opýtali, či je kresťanskej radosti medzi veriacimi pomenej. „Poznám kresťanov, ktorí ju prežívajú a komunikujú aj do svojho okolia. Vďaka za týchto svedkov radosti. Radosť je možné prežívať aj napriek všetkému náročnému, často ťažkému, čo musí človek uniesť.“

Vďačnosť vyjadril všetkým tým, ktorí radosť rozsievajú organizovaním rôznych podujatí, ako sú modlitbové či biblické stretnutia, púte, ale aj miništrantské futbalové turnaje a podobne.

„Ak je tam potrebná dávka korenia radosti, nadšenia, ak sú čisto duchovné aktivity napríklad pre rodiny spojené aj s niečím, čo poteší deti, ale aj dospelých; ak pri športových aktivitách nechýba aspoň krátke stretnutie s Bohom, potom ostáva v človeku prežitá akcia, ktorá je zameraná na celého človeka, nielen na emócie. Ak ľuďom chýba radosť, je to možno aj preto, že sa neotvárajú pre spomínané možnosti na jej posilnenie.“

Radosť sa podľa neho nedá nadiktovať, ale treba sa jej aj učiť. Napríklad tak, že už v deťoch sa pestuje radosť z každej maličkosti. Teda neničiť v nich cez drahé dary citlivosť vďačnosti. „Učme deti i seba radosti už ráno z každého nového dňa, zo spevu vtáčikov, z pekných kvetov...“

PRÍKLAD AUTORÍT

Ak znovu načrieme do pastierskeho listu, zdôrazňuje sa v ňom, že len po našej blízkej spolupráci s Kristom sa dostaví radosť viery. Učíme sa jej v „Ježišovej škole“ a vypočuté Božie slovo by ju malo vyvolať v každom človekovi.

Z tejto školy si však nemôžeme brať len to, čo sa hodí. A ak už dávno chodíme poza ňu, aj keď sa to nemusí diať fyzicky, ale je to tak možno názorovo, tak je otázkou, ako potom hľadíme na Kristovo zmŕtvychvstanie. Či si ho už tiež nepripomíname len ako dátum a mimo kostola.

Ako teda v dnešnej dobe hlásať myšlienku neustálej príťažlivosti Ježišovej školy tak, aby „účasť na vyučovaní“ lákala aj mladú generáciu? „Slová hýbu, príklady tiahnu. Najlepšia reklama Ježišovej školy je v rodine, ak samotní rodičia do nej chodili a vedome a radi sa v nej naďalej vzdelávajú,“ hovorí Stanislav Stolárik.

Podotýka, že deti budú pravdepodobne nasledovať príklad svojich rodičov, vychovávateľov, teda tých, ktorých prijímajú ako svoju autoritu. „Len ktovie, či tých príkladov z rodín nie je stále menej, a tak klesá aj počet tých, ktorí by sa zaujímali o ‚dedičstvo otcov‘, podávali ho ďalej a rozvíjali. Všimnime si, ako sa dávajú strhnúť ľudia na štadiónoch alebo hudobných podujatiach. Porovnajme ich počet a zápal s tými, čo ešte prijímajú najmä krst a birmovku.“

MALÉ SKUPINKY ZMÔŽU VEĽA

Biskup preto ďakuje za kňazov, ktorí zvlášť v príprave na birmovku hľadajú živé formy na oslovenie mládeže. „Možno sa nezachytia všetci, ale aj tá malá čiastka Gedeonových bojovníkov (porov. Sdc 7, 1 – 7) dosiahla veľké víťazstvo. Na začiatku ich bolo okolo tridsaťtisíc, no Bohu stačilo k víťazstvu tristo odhodlaných ľudí. Ježiš si poslúžil dvanástimi apoštolmi a jeho zmŕtvychvstaniu nezabránil ani zapečatený a dobre strážený hrob.“

Neznamená to však, že by predstavitelia Cirkvi boli ľahostajní voči znižujúcemu sa počtu praktizujúcich veriacich. „Ale ak aj malé skupinky úprimne veriacich ľudí budú vnášať ovocie Ducha Svätého do spoločnosti, vždy sa niečo uchytí a vykvitne a zavonia ako krásny jarný kvet. A to je radosť i nádej pre nás všetkých.“