Rozhovor Marka Poláčka s kardinálom Jozefom Tomkom, uverejnený v Katolíckych novinách 10/2014

Sedíme v malej pracovni kardinála Jozefa Tomka. Na Via della Conciliazione zavýja sanitka, neďaleký Chrám sv. Petra sa ponára do rímskeho šera. Na monitore počítača plynú zábery z misií a my s bázňou počúvame. V tej intímnej atmosfére si pripadám ako dieťa pri ohni v Afrike, kde starí náčelníci rozprávajú svoje príbehy.

Citlivý diktátor
„Raz som vyjednával s istým africkým pohlavárom. Bol to tvrdý chlap, hovorilo sa o ňom, že tak po vojensky odpravil svojho predchodcu,“ rozhovoril sa kardinál, ktorý bol 16 rokov prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov.

„V jeho krajine bránili misionárom v dielach, nechceli im vydávať víza. Úradný diplomatický rozhovor sa prelomil až vo chvíli, keď som diktátorovi spomenul, že som bol s Jánom Pavlom II. na hrobe jeho matky. Okamžite mu zvlhli oči. Svoju matku miloval, postavil jej obrovské mauzóleum. Zaujímal sa, či aj ja mám ešte mamu, či ešte žije.

Zrazu sme sa dostali na úplne inú, ľudskú rovinu a hneď išlo všetko hladko. Keď sme sa lúčili, spýtal sa, či niečo nepotrebujem. Vravím mu, že mám malý problém, lebo let Air Afrique zrušili a ja mám byť na druhý deň v Senegale. Poslal ma na letisko, kde ma čakalo jeho osobné lietadlo - špeciálne upravená francúzska stíhačka Mirage.

Počas letu som sa nemal ani s kým porozprávať, lebo okrem dvoch francúzskych pilotov a mňa tam nebolo nikoho. A to všetko sa zbehlo len vďaka tomu, že sa spravila pekná (ne)diplomacia, taká ľudská.“

90 šťastných rokov
Aj v svojej deväťdesiatke je kardinál Tomko vo výnimočnej kondícii. Zaujímalo nás, aký má na to recept. Všimli sme si, že presne dodržiava zabehnutý denný režim. Vstáva pred šiestou, potom 15 minút cvičí, slúži svätú omšu, pracuje. Obed je presne o jednej, po ňom najmä v letných mesiacoch nasleduje siesta a opäť práca až do večera.

„Ja som našiel ako dobré pravidlo, že po večeri je lepšie neštudovať, ak niečo čítať, tak veľmi ľahké. Alebo si pozrieť kovbojku alebo futbal, keď je šampionát alebo keď hrajú Taliani. Takisto je dôležité mať aspoň polhodinku prechádzky denne.

V Ríme najradšej vybehnem na Námestie sv. Petra a kúsok ďalej, kde už necítiť vôbec autá, tam je úplne iný vzduch. Zaujímavé sú mnohé stretnutia. Niekedy si pripadám ako informačná kancelária. Turisti sa čudujú, že Bazilika sv. Petra je večer zatvorená. Poviem im, že už je pol ôsmej - kedy budú chrám čistiť a vetrať?

A koľkokrát som už na námestí spovedal. Taliani sú v tom elegantní, opýtajú sa, či ich nemôžem vyspovedať.“ Kardinál Tomko sa aj pri modlitbe breviára najradšej prechádza. Vtedy vraj nehrozí, že by zaspal. Čo sa týka jedla, stravuje sa striedmo, obľubuje zeleninu. Na raňajky si rád dopraje slivkový lekvár zo Slovenska.

No nikdy sme ho nenahovorili dať si viac ako jeden pohárik vína. Svoj život vníma pohľadom večného optimistu: „Páni moji, aký som ja mal nakoniec bohatý život.

Niektorí mi hovoria: ,Vám treba závidieť.´ Ja hovorím hej, v tom zmysle, že by som to doprial mnohým ľuďom. Najmä tým, čo nevedia nájsť pokoj na mieste, kde sú, čo sú ustavične nespokojní. A viac túžia aj viac dostanú, a stále sú nespokojní. To je špirála, ktorá sa zapína, keď sa ide nesprávnym smerom. To nebol môj prípad. Ja som Pánu Bohu vďačný aj za tento postoj.“

Povedzte nám o bolesti
„Žiadny život nie je priamočiary, že by všetko išlo hladko a po rovine. Niekde sú stúpania aj zákruty, to sú tie kľukaté cestičky. Ale Pán ťa vždy vedie. Keď sa tak z výšky svojho veku pozerám späť, hovorím si: ,Pane Bože, aké to bolo priamočiare, ako si si ma pekne viedol.´ To je taký môj povzdych a moja modlitba,“ zamýšľa sa kardinál Jozef Tomko.

Pritom nemal jednoduchý život, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Seminarista Tomko odišiel na štúdiá do Ríma v roku 1945 a po komunistickom prevrate v Československu (1948) sa už domov nevrátil. Na primičnej svätej omši nemal žiadnych príbuzných ani priateľov z vlasti. Rodnú dedinu a rodičov znovu navštívil až v roku 1968, teda po 23 rokoch.

Nezúfal, naopak, v svojej pracovitosti dosiahol tri doktoráty – z teológie, zo sociológie a z cirkevného práva. Stal sa vicerektorom československého kňazského kolégia Nepomucenum, neskôr stál na čele doktrinálneho oddelenia Kongregácie pre náuku viery. Zažil však i nepochopenie, sklamanie a smútok:

„Bolesť môže ubíjať ducha a privádzať k zúfalstvu, ale bolesť aj očisťuje. Je ako plameň, ktorý ťa páli, je to cesta k náprave, zlepšeniu. Treba si čosi pretrpieť, aby sme sa vnútorne očistili. Ako vysvetliť zmysel utrpenia? To by sme potrebovali Boží nadhľad, ktorý nemáme.

Trochu ho však máme, lebo máme príklad Ježiša Krista. Prečo sa Boží Syn stal človekom a prečo podstúpil smrť na kríži? Veď nás mohol vykúpiť jediným slovom. No chcel nám ukázať, že aj toto sa dá prekonať láskou. Čiže odpoveď na utrpenie je láska. Taká ozajstná, ako sme my poznali skrz svoje mamky. Kto núti matku, aby sa zodrala pre svoje deti? Tam je pohonný motor – láska. A u Boha je táto láska nekonečná.“

Modlím sa za Čínu
Ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov zrealizoval kardinál Tomko viac ako sto ciest na misijné územia, z toho 52 do Afriky. V misiách zriadil 185 nových diecéz a vikariátov, otvoril desiatky nových seminárov, vysvätil 65 biskupov a množstvo kňazov.

Misie mu prirástli k srdcu, venoval im najlepšie roky svojho života: „Hlásať Ježiša Krista, to je misia pre každého, nielen pre kňaza. Je to čosi, čo ťa vnútri hreje, čo tebou hýbe, o čom cítiš, že môže pomôcť, a chceš sa o to podeliť. Nepovedal Kristus ,Choďte do celého sveta a učte všetky národy´?

Prinášame im vieru, ktorej hlavným cieľom je šírenie Kristovej lásky, aby si s touto láskou vedeli sami riešiť svoje súžitie aj svoje spory. Kde je bieda, tam, samozrejme, misionár ako prvý priloží ruku k dielu a učí solidárnosti aj druhých.“

Keď si kardinál Tomko môže dať v nedeľu sám intenciu, tak svätú omšu obetuje za obrátenie Číny: „V prvom tisícročí sa obrátila Európa, v druhom Amerika a Afrika a tretie tisícročie bude patriť Ázii. Dal by Pán Boh, aby to tak bolo. Lenže v Ázii sú misie oveľa ťažšie ako v Afrike.

V Ázii máme pred sebou staré kultúry a náboženstvá a im sa zdá, že keby mali zmeniť náboženstvo, akoby sa museli vzdať aj vlastnej kultúry.“

Nuncius šepkal: „Nepite!“
V prítmí malej rímskej pracovne si s otcom kardinálom pozeráme ďalšie jeho zábery z misijných ciest. Desaťročia mal záľubu vo fotografovaní a filmovaní. Vo veľkej truhlici na chodbe má uložených približne tristo hodín materiálov na rôznych médiách od 8 mm filmov až po digitálne mini DV pásky.

V spomienkach sa prenášame do vzdialených krajín a k rôznym ľuďom. Počúvame zábavné príhody z biskupských vysviacok, dozvedáme sa o neuveriteľných tradíciách nám neznámych civilizácií. Veľa príhod je spojených so stolovaním.

„Mal som jednu dobrú zásadu, aby som sa vyhol všetkým možným ťažkostiam. Žalúdočné ťažkosti na cestách vznikajú ani nie tak zo žalúdka, ako z hlavy. Veľa som sa teda nepýtal, aby som sa ani veľa nedozvedel. Niektoré situácie však boli delikátne.

Raz mi priniesli dyňu s nejakým nápojom, keď zrazu priskočil nuncius a naliehavo mi šepkal do ucha: ,Nepite, nepite!´ ,Nepite´, ale ako neuraziť? Tak som im pochválil Afriku. Ale medzitým mi myseľ bežala, čo s tým. Pozrel som do dyne a zbadal som v nej hnusnú penu. Hovorím si, že tá je aj viditeľná. Tak som pevne zovrel ústa a pomaly tú dyňu dvíhal, až kým som nezacítil mokrú penu. Keď som pohár zložil, zožal som veľký potlesk. Penu som mal totiž až na nose,“ usmieva sa pri spomienkach kardinál Tomko.

On nie je lesník?
„Keď som bol na cestách a potreboval som si oddýchnuť – musíte sa vyrovnať s horúčavou, absolvovať dlhé obrady a množstvo rôznych pracovných záležitostí –, ak tam bola blízko savana alebo národný park, vybral som sa na poldňový alebo jednodňový výlet.

Pri pohľade na prírodu som úplne ožil. Tam sa mi uľavilo na duši a načerpal som silu do ďalšej práce. Pritom som chválil Pána Boha za všetko, čo stvoril,“ rozpráva kardinál a na počítači preklikáva rôzne zábery zo safari. „Pozri sa na to krásne zviera. Samec kudu. Tieto fotografie sú pre mňa ako osvieženie.

Aj teraz som si pri tom odpočinul. Alebo na tejto fotografii sú zvieratá pri vodnej nádrži! Hotové ,zhromaždenie národov´! Keď zvieratá vedia vedľa seba tak usporiadane nažívať, prečo by sme to nemohli dokázať aj my ľudia?“ Zábery z misií kardinál po večeroch premietal aj svojim priateľom na dovolenke v Alpách.

Už takmer štyri desaťročia trávi v lete tri týždne v Cortine d´Ampezzo. Jeho „grupa“, ako svoju partiu nazýva, je už akoby jeho rodinou. Kedysi začínali spolu zdolávať štíty Dolomitov, prešli spolu takmer všetky krkolomné trasy s reťazami nazývané ferraty. Kardinál vrchy miluje: „Na skalách musíš dávať pozor, kam položíš ruku a nohu.

Musíš sa sústrediť, nemôžeš urobiť chybu. Ja som si tam vyčistil hlavu z celoročných starostí a práce. Potom som sa cítil ako obnovený. Po takých skvelých prázdninách som mohol začať ďalší rok tvrdej práce.“ Dnes už je „grupa“ menšia, jej členovia zostarli.

Pravidelne chodia na prechádzku na chatu Ra Stua, kde majú svätú omšu vonku na terase. Vo váze na improvizovanom oltári bývajú plesnivce. Chatárka spomína na časy, keď bol Eminenza ešte mladým kňazom: „Chodili sme spolu na túry a ani som nevedela, že je kňaz. Myslela som si, že je lesník, lebo stále nosil klobúk s perom. Je veľmi vzdelaný, pozná jazyky. Je kardinál. Ale necíti sa byť viac.“

Ut Ecclesia aedificetur
Budovať Cirkev. To je biskupské heslo kardinála Tomka. Aby Cirkev rástla a zveľaďovala sa. V jeho biskupskom erbe sú znázornené tri roviny rozvoja Cirkvi. Zemeguľa je symbolom svetovej Cirkvi a misií. Trojvršie a dvojitý cyrilo-metodský kríž symbolizujú Slovensko a jeho celoživotný záujem o náš národ. Tretím symbolom sú ľalie, znak Košickej arcidiecézy, z ktorej kardinál pochádza.

Jozef Tomko sa na Slovensko stále rád vracia a odovzdáva svoje jedinečné celoživotné a celosvetové skúsenosti v médiách alebo pri rôznych slávnostiach. Diakonom v Banskej Bystrici povedal, že do kňazského života potrebujú pevnú vôľu, duchovnú múdrosť a opatrnosť: „Nie sme anjeli. Preto si stále uvedomujme, že Pán nás bude raz súdiť.

Zároveň však pamätajme, že Pán Boh nás svojou pomocou nikdy nesklame. Ako diakoni musíte mať otvorené srdce pre celý svet a misijné potreby ľudstva a Cirkvi. Najmä v dnešnej dobe, keď kríza rôzneho druhu núti ľudí hľadať pravdu, šťastie a nové východiská. Pamätajte si, že človek, práve dnešný človek, ľahšie uverí svedkom ako učiteľom. A učiteľom uverí iba vtedy, keď sú zároveň aj svedkami.“