S Bohom zvládol aj nepredstaviteľné veci

Páter Alojz Pestún, SDB, posledný zo žijúcich, ktorým blahoslavený Titus Zeman pomáhal naplniť túžbu duchovného povolania, prežil požehnaný kňazský život.

Na Slovensku oslávil 28. októbra 2018 životné jubileum 90 rokov a Katolícke noviny sa s ním pri tejto príležitosti zhovárali o životných cestách, na ktorých ho Pán usmerňoval, aby sa stal kňazom.

Hoci dnes je už u Pána, mnohí, ktorí ho osobne poznali, oceňovali jeho bezprostrednú láskavosť. Získal si ňou mnohých na Slovensku i za Atlantikom.
 

Inšpirovanými duchovnými povolaniami
 

Rodák zo Šulekova od malička prejavoval túžbu stať sa kňazom. Rodičia si však nemohli dovoliť finančne podporovať syna v štúdiu.

Bystrého chlapca spolu s ďalšími dvomi spolužiakmi miestny učiteľ vybral na gymnaziálne štúdiá, ktoré Alojz ukončil maturitou v Malackách.

Keď sme sa ho spýtali na zrod kňazského povolania, naznačil nám: „Mal som príklad dvoch kňazov. Prvým bol mamin brat Alojz Vachan, ktorý pred druhou svetovou vojnou odišiel do Portugalska na misie. A rovnako Jozef Kaiser, brat učiteľa Antona pôsobiaceho v Šulekove, ktorý tiež patril do saleziánskej rehoľnej rodiny.“

Žiaľ, nebolo to pre mladého Alojza také jednoduché ani po vstupe k saleziánom v roku 1947 a štúdiu v Šaštíne.

Po barbarskej noci v apríli 1950 ho štátna moc spolu s ďalšími rehoľníkmi internovala do sústreďovacieho tábora v Podolínci. Netušili, kam ich vezú, a viacerí sa domnievali, že do Ruska.
 

Prvé vážne skúšky
 

V Podolínci si Alojz Pestún prežil ťažké chvíle. O základné ľudské potreby internovaní museli doslova žobroniť.

Dotklo sa ho, keď zistil, že jeden zo strážiacich bol spolužiak, ktorého učiteľ spolu s ním vybral, aby pokračovali v gymnaziálnych štúdiách.  

Štátny zmocnenec sa ich dvakrát za deň usiloval presvedčiť, aby podpísali prorežimné stanovisko, s dodatkom, že potom ich ráno pustí domov. Nikto nepodpísal. A tak dostali prísľub, že „zhnijú“ v celách.

V Kostolnej pri Trenčíne ich navyše „vzdelávali“ v pokrokových ideách. Rehoľníka Alojza v tom čase začali trápiť vážne reumatické ťažkosti, na základe čoho ho hospitalizovali v nemocnici v Trenčíne.

Diagnóza progresívna polyartritída mu v istých chvíľach spôsobovala nepredstaviteľné problémy. Nedokázal sa vôbec zohnúť, narovnať a chodiť.

Napriek tomu po návrate domov prišla pozvánka na vojenské odvody. Neváhal a išiel si splniť svoju občiansku povinnosť. Vojenskej povinnosti ho zbavili až na druhýkrát.
 

Plán B
 

Keď sa vrátil domov, začal viesť normálny občiansky život. Zamestnal sa ako účtovník v elektrárňach.

Zostával však naďalej tajne v kontakte so saleziánmi a premýšľal, ako naplní svoju túžbu. Tušil, že v Československu sa mu to už pravdepodobne nepodarí.

Rozhodol sa podstúpiť obrovské riziko. V noci zo 7. na 8. apríla 1951 viacerí saleziáni spolu s donom Titusom podnikli po tretíkrát pochod cez rieku Moravu.

Žiaľ, vysoká hladina rieky im zahatala cestu za slobodou. Iba piati sa vyhli zatknutiu. Medzi nich patril aj Alojz Pestún, ktorému sa podarilo vrátiť domov.

Ešte na leopoldovskej železničnej stanici premýšľal, či sa má vrátiť domov. Myslel si, že ho tam už budú čakať, a tak išiel k bratovi.

Po nevydarenom úteku mu Štátna bezpečnosť našťastie dala pokoj a on pokračoval v bežnom civilnom živote.  
 

Na druhý pokus
 

Druhá šanca prišla v deň jeho narodenín toho istého roku. Teraz už pomohol kňaz František Reves. Na gumenom člne sa im podarilo preplaviť na druhý breh. Tam ich čakal rakúsky kňaz a odviezol k saleziánom.

Samozrejme, došlo aj k vyšetrovaniu, či nie sú špióni. Viacerí totiž nemali ani občiansky preukaz. Neskôr chceli prejsť do Talianska. Aj tam ich však zadržali na hranici.

Po ďalšom pokuse však už boli úspešní. Vyhladovaní a vymrznutí prešli až do známeho lyžiarskeho strediska Vipiteno. Tam ich už čakal kňaz, ktorý ich vzal do Turína.

Najskôr sa páter Alojz vzdelával vo filozofii a formačne pracoval asi tri roky s chlapcami. Potreboval sa zdokonaliť v taliančine.

Prvý rok teológie začal v Taliansku, ale ukončil ho až v Aptose v Kalifornii. Vysvätený za kňaza bol 13. júna 1959 vo Watsonville.

Najskôr pôsobil ako učiteľ a knihovník na stredných školách v Bellflower, Richmonde a Aptose. Zakladal knižnice a vždy ochotne pomáhal, kto prišiel za ním a potreboval pomoc. O skúsenosti so zakladaním knižnice ho požiadali po roku 1989 aj saleziáni v Bratislave.  
 

Doma a za morom
 

Po úteku komunisti dôkladne prehliadli jeho bratislavský byt a nevynechali ani rodičovský dom. Na výsluch vzali i rodičov, pričom najmä otec okúsil ponižujúce zaobchádzanie  a údery od vyšetrujúcich.

Keď sa mohol po 16 rokoch bez obáv zo zatknutia vrátiť domov, mama mu vyčítala, že v deň odchodu za hranice jej klamal. Povedal jej totiž, že keď sa nevráti v ten večer domov, nevráti sa ani budúci týždeň.

„Mama, ja som ti nikdy neklamal, len som nepovedal pravdu,“ spomínal v rozhovore pre Katolícke noviny s úsmevom.

Vďačný za každého hriešnika

Hoci v USA vnímal väčšiu profánnosť ako na Slovensku, pri našom rozhovore podotkol, že i tam sa mnohé zmenilo. Väčšina veriacich nie sú len formálne verní Božím prikázaniam.
 
Páter Alojz nakoniec skromne priznal: „Nie som kazateľom, ale veľa ľudí za mnou prichádza ako za človekom.“

Vyhľadávaný spovedník konštatoval, že niekedy kňazi v západnom svete hovoria, že už nemajú koho spovedať.

On ale pokračoval: „Zatiaľ máme dobrých hriešnikov. Som vďačný za každého z nich. Pri svätej spovedi chcem vždy zmierniť napätie, s ktorým penitent prichádza. Stalo sa mi, že penitent odpadol pri svätej spovedi. Aj preto chcem odľahčiť situáciu napríklad žartom, lebo aj tak Pán Boh najlepšie vie, ako úprimne to hriešnik myslí.“

V Amerike mu, prirodzene, najviac chýbala komunita slovenských saleziánov a naše ľudové piesne. Keď sa stretával so Slovákmi žijúcimi v Kalifornii, nikdy nechýbali po svätej omši známe ľudové pesničky z domoviny.

Nenárokoval si predkladať vlastné životné skúsenosti ako vzor.

Zanechal nám však vzácny odkaz: „Môj život je rovnakej hodnoty ako kohokoľvek iného. Jedny Vianoce som strávil v Innsbrucku ako bezdomovec v kabáte na ulici. Každý človek dokáže prežiť hlad, zimu, nepriazeň situácie. V Podolínci sme si varili na ruskom samovare polievku z vrán. Ale ak má človek vieru, dokáže zvládnuť aj predtým nepredstaviteľné veci. Daj nám, Bože, silu vždy plniť tvoju vôľu - za akúkoľvek cenu!“