Slávime svätých biskupov Timoteja a Títa

Ranné chvály

Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.

Dobrotivý Bože, svätého Timoteja a Títa si ozdobil čnosťami apoštolov; prosíme ťa, pomáhaj nám na ich orodovanie, aby sme nábožne a sväto žili na tomto svete, a tak si zaslúžili dôjsť do nebeskej vlasti.

Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.

Zdroj: Liturgia hodín na posvätenie času. Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2009.

Benedikt XVI. o listoch apoštola Pavla Timotejovi a Títovi

Pri príležitosti sviatku sv. Timoteja a Títa si pripomenieme aj katechézu, ktorú v rámci generálnej audiencie 28. januára 2009 predniesol vtedajší pápež Benedikt XVI.

Aula Pavla VI. vo Vatikáne sa v stredu 28. januára 2009 zaplnila tisíckami veriacich pútnikov, ktorí si prišli vypočuť katechézu počas pravidelnej generálnej audiencie.

V katechéze sa Benedikt XVI. zameral na Pavlove listy: Prvý a Druhý list Timotejovi a List Títovi.

„Písmo a tradícia sú tu ako pevný Boží základ pre život Cirkvi (porov. 2 Tim 2, 19) a ťažisko jeho poslania v privádzaní všetkých ľudí k poznaniu Božej spásonosnej pravdy“ (porov. 2 Tim 2, 1 - 4) – povedal pápež Benedikt XVI.

Mimoriadne miesto Pavlových listov

„Listy adresované týmto dvom pastierom majú v Novom zákone mimoriadne miesto.

Väčšina exegétov sa dnes domnieva, že tieto listy nenapísal samotný sv. Pavol, ale svoj pôvod majú v ,škole svätého Pavla‘ a predstavujú jeho odkaz pre novú generáciu; možno obsahujú aj úryvok textu napísaný alebo slová vyslovené samotným apoštolom.

Napríklad niektoré slová Druhého listu Timotejovi sa javia také autentické, že nemôžu pochádzať odinakiaľ než zo srdca a z úst apoštola.

Je isté, že situácia vnútri Cirkvi, ktorú môžeme vnímať pri čítaní týchto dvoch listov, je odlišná od situácie hlavných rokov Pavlov života.

On sám sa teraz v retrospektíve definuje ako hlásateľ, apoštol a učiteľ pohanov vo viere a pravde (porov. 1 Tim 2, 7; 2 Tim 1, 11); predstavuje sa ako ten, ktorý dosiahol milosrdenstvo, pretože Ježiš Kristus – tak píše - na ňom ako na prvom ukázal všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria pre večný život (porov. 1 Tim 1, 16).

Podstatné teda je, že na Pavlovi, prenasledovateľovi kresťanov, ktorý sa obrátil v prítomnosti vzkrieseného Krista, sa ukazuje veľkodušnosť Pána a povzbudenie pre nás, aby sme dôverovali a nebáli sa veriť v milosrdenstvo Pána, ktoré napriek našej malosti dokáže urobiť veľké veci.

Mimo obdobia hlavných rokov Pavlovho života sa nachádzajú aj kultúrne kontexty, ktoré sú tu predstavené.

Naznačuje sa tu objavenie celkom mylných a falošných náuk (porov. 1 Tim 4, 1 - 2; 2 Tim 3, 1 - 5) – ako napríklad takých, ktoré hlásali, že manželstvo nie je dobré (porov. 1 Tim 4, 3a).

Vidíme, ako veľmi súčasná je táto obava, pretože aj dnes sa niekedy Sväté písmo číta ako objekt historického skúmania, a nie ako slovo Ducha Svätého, v ktorom môžeme počuť hlas samotného Pána a spoznať jeho prítomnosť v dejinách.

Mohli by sme povedať, že v tomto stručnom výpočte chýb, ktorý nachádzame v daných troch listoch, vidno stopy neskoršieho chybného učenia, ktoré je známe pod pojmom gnosticizmus. (porov. 1 Tim 2, 5 - 6; 2 Tim 3, 6 - 8).“

Dva argumenty

Benedikt XVI. pokračoval vysvetlením, že na mylné doktríny listy odpovedajú dvomi argumentmi.

Na prvom mieste hovoria o potrebe duchovného čítania Svätého písma, teda čítania takým spôsobom, ktorý Písmo chápe ako inšpirovaný text pochádzajúci od Ducha Svätého, ktorý nás učí, ako dosiahnuť spásu.

Po druhé: poukazuje sa na depozitum – parathéke – slovo, ktorým sa označuje tradícia apoštolskej viery, ktorú treba uchovávať s pomocou Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva.

Toto depozitum je kritériom vernosti ohlasovania evanjelia.

V ďalšej časti Benedikt XVI. poukázal na učenie apoštolských listov o pravde ako synonyme viery, ktorej má byť Cirkev oporou.

„Celkovo dobre vidno, že kresťanská komunita sa vytvára vo veľmi jasných črtách, sledujúc identitu, ktorá je nielen vzdialená od nesprávnych interpretácií, ale predovšetkým potvrdzuje svoje zakotvenie v základných bodoch viery, ktorá je tu synonymom pravdy (porov. 1 Tim 2, 4. 7; 4, 3; 6, 5; 2 Tim 2, 15. 18. 25; 3, 7. 8; 4, 4; Tít 1, 1. 14).

Vo viere sa objavuje podstatná pravda o tom, kto sme my, kto je Boh, ako máme žiť.

A táto pravda (pravda viery) je v Cirkvi definovaná ako stĺp a opora (porov. 1 Tim 3, 15).

V každom prípade zostáva otvorenou komunitou, ktorá sa modlí za všetkých ľudí každého stavu a hodnosti, aby dosiahli poznanie pravdy:

Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu, pretože Kristus Ježiš vydal seba samého ako výkupné za všetkých (porov. 1 Tim 2, 4 - 5).

Teda zmysel pre univerzalitu, aj keď komunity sú ešte malé, je v týchto listoch silný a rozhodujúci.

Okrem toho táto kresťanská komunita nikoho nepotupuje a prejavuje všemožnú vľúdnosť všetkým ľuďom (porov. Tít 3, 2).

Toto je prvá dôležitá súčasť daných listov: univerzálnosť a viera ako pravda, ako kľúč na čítanie Svätého písma, Starého zákona – tak sa určuje jednota ohlasovania, Písma a jednej živej viery otvorenej pre všetkých, svedčiacej o láske Boha ku všetkým.“

Služobná štruktúra Cirkvi

Ďalšou typickou súčasťou týchto listov je – podľa slov Benedikta XVI. - ich úvaha o služobnej štruktúre Cirkvi.

„Sú to práve tieto listy, ktoré po prvýkrát predstavujú trojité rozdelenie: biskupi, presbyteri a diakoni.

Tiež v nich možno sledovať splynutie dvoch rozdielnych štruktúr, a tak aj stanovenie definitívnej podoby ministéria Cirkvi.

Tieto tri listy už nie sú adresované spoločenstvu, ale osobám: Timotejovi a Títovi, ktorí na jednej strane vystupujú ako biskupi, na druhej strane nastupujú na miesto apoštola.“

Dom a rodina

„Napokon je dôležité všimnúť si, že v týchto listoch Cirkev chápe seba samu v termínoch veľmi ľudských, v prirovnaní k domu a rodine.

Predovšetkým v Prvom liste Timotejovi (1 Tim 3, 2 - 7) nachádzame veľmi podrobné inštrukcie o biskupovi.

Musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť; nie pijan, ani bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý; musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote.

Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu Cirkev?!

Nemá to byť novoobrátenec, aby nespyšnel a neprepadol diablovmu odsúdeniu.

Musí mať aj dobré svedectvo od tých, čo sú mimo.“

Benedikt XVI. zdôrazňuje, že si treba všimnúť predovšetkým postoj k učeniu (porov. 1 Tim 5, 17), ktorého ozvenu nachádzame aj v ďalších pasážach (porov. 1 Tim 6, 2n; 2 Tim 3, 10; Tít 2, 1) a tiež jednu zvláštnu osobnú danosť, ktorou je „otcovstvo“.

„Biskup je v skutočnosti považovaný za otca kresťanskej komunity (porov. 1 Tim 3, 15).

Napokon myšlienka Cirkvi ako Božieho domu nachádza svoje korene už v Starom zákone (porov. Nm 12, 7), je znovu formulovaná v Liste Hebrejom (porov. 3, 2. 6) a tiež na iných miestach čítame, že všetci kresťania už nie sú viac cudzincami ani prišelcami, ale spoluobčanmi svätých a patria do Božej rodiny (porov. Ef 2, 19).“

Zdroj: -TK KBS-, -VNSK-