Spoluväzňom hovoril, že františkáni nie sú sekta

„Otec bol pracovitý, zodpovedný a nenáročný v osobnom životnom štýle, mamka zasa úžasne starostlivá a obetavá. Mimochodom, minulý týždeň oslávila svoje 94. narodeniny. Tieto vlastnosti rodičov sú pre mňa tichým napomenutím a výzvou,“ vracia sa k spomienke na rodičov páter Cyril.

Hoci nechodievali do kostola, dostal výborný výchovný základ. „Obaja rodičia pracovali v kuchyni študentskej jedálne, čo bolo časovo náročné.

A keď si uvedomíme, že do liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu bývali sväté omše len ráno, respektíve dopoludnia, býval problém intenzívnejšieho náboženského života.“ V rodnej Bratislave zažil pekné detstvo.

Rád si požičiaval knihy z knižnice. „Najmä o prírode, neskôr dobrodružné knihy.“ Od detstva mal k prírode blízky vzťah. „Rád som zbieral liečivé bylinky, zaujímal sa o živočíchy. Neskoršie štúdiá na prírodovedeckej fakulte boli vlastne prehlbovaním a realizáciou tohto vzťahu.“

Svet viery

„Nemôžem povedať, že by ma náboženstvo odrádzalo, skôr bolo mimo môjho záujmu. Dalo by sa všeličo uviesť ako faktory vedúce vtedy k viere. Zostáva to ale aj pre mňa tajomstvom a ja to nazývam milosťou.“ Prvé sväté prijímanie prijal takmer ako 18-ročný, v roku 1970.

„Otvoril sa predo mnou nový svet, svet viery.“ Jeho duchovnou „kolískou“ bol Modrý kostol v Bratislave. Od zadných lavíc prešiel až k oltáru.

„Na slávnosť Zoslania Ducha Svätého ma oslovil niekdajší spolužiak zo základnej školy, ktorý v kostole miništroval, aby som sa aj ja pridal, lebo miništrantov práve nebolo.“ Po zdráhaní privolil. A už neprestal. „Liturgia sa stala priestorom mojej viery.“ Rodičia ani príbuzní mu v ceste nestáli.

Z miništrantov františkáni

Začalo sa to miništrantskými biblickými a modlitbovými stretnutiami, ktoré v domácnostiach viedol jeden zo starších miništrantov. Postupne sa cez Školské sestry sv. Františka dostali k pátrovi Alešovi Zlámalovi.

Vtedajší provinciál františkánskej Provincie sv. Václava v  Čechách a na Morave dával sestrám duchovné obnovy a poskytoval duchovné vedenie. „Rovnako tak i mládeži, chlapcom a dievčatám, ktorí sestry navštevovali.

Skoncentrovali sa tam aj niektorí miništranti z bratislavských kostolov, z ktorých sa začínalo formovať budúce františkánske spoločenstvo.“ Páter Aleš bol dušou ich stretnutí i neskoršieho bratského života, ktorý sa začal v podkroví petržalského domu jedného z dobrodincov. Neskôr prešli na Trnávku.

„Tam sme bývali ako dve komunity: komunita bratov a sestier. Obe mali svojich predstavených. Kaplnku a refektár sme mali spoločné.“

Tam už žili odvážny model spoločného rehoľného života podľa pravidiel, nakoľko sa dalo. „To všetko pod ochranou Božou a v tieni kriminálu. Reálne nebezpečenstvo zo strany štátnej moci sme my mladí akosi veľmi nebrali vážne.“

Snímka: Erika Litváková

Kňaz a biológ

Motorom ich ilegálnych teologických štúdií bol páter Ján Baptista Bárta. Štúdium teológie bolo rozpočítané na desať rokov. „Teologické predmety sa kryli s tými, aké sa preberali na bohosloveckých fakultách.

Mávali sme aj riadne skúšky.“ Ilegálne štúdium teológie sa pátrovi Cyrilovi čiastočne prekrývalo so štúdiom na prírodovedeckej fakulte. Tam promoval v roku 1977. Spočiatku pracoval na katedre entomológie pod vedením profesorky Oľgy Štepanovičovej.

„Nuž, ako sa hovorí: pod sviečkou býva najväčšia tma. Samozrejme, že o mojej príslušnosti k františkánskej reholi nič nevedela. Nebola však dvakrát potešená, keď stranícke štruktúry dosiahli, že som katedru musel opustiť.“

Od roku 1980 až do pádu socializmu pracoval na pobočke Ústavu experimentálnej biológie a ekológie SAV v Košiciach pod vedením Jozefa Tereka.

Už ako kňaz. Na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra 1979 totiž od erfurtského biskupa Huga Aufderbecka spolu s ďalším bratom za prítomnosti pátra Jána Baptistu Bártu prijal kňazské svätenie.

„Ten dátum som neplánoval a napokon sa to ani nedalo plánovať. Považujem ho za milosť a dar. A vôbec, celý môj príbeh. V daných chvíľach si človek často neuvedomuje ,úžasnosť‘ chvíľ rovnú zázrakom.“

Nemal však ešte dokončené štúdiá. „Bol som pater simplex, kňaz bez jurisdikcie. Mohol som spovedať iba v prípade nebezpečenstva smrti, ostatné úkony z titulu svätenia som mohol vykonávať.“

Jurisdikciu mu neskôr udelil biskup Július Gábriš pri súkromnej návšteve. A po páde socializmu biskup Alojz Tkáč, keďže vtedy páter Cyril pôsobil v Košiciach.

Akcia Vír

Rehoľa stála pátra Cyrila i slobodu. V roku 1983 počas Akcie Vír namierenej proti františkánom skončil na tri a pol mesiaca vo vyšetrovacej väzbe. „Štátna bezpečnosť si akciu naplánovala symbolicky na Kvetnú nedeľu a ja som to vtedy bral ako ,vstup do Jeruzalema‘.“

Dvakrát ho eskortovali z Košíc do Bratislavy na konfrontácie so svedkom. „Väzbu som mal teda spestrenú o ,zájazd‘. To napokon bolo napísané aj na čelnom skle eskortného autobusu. Len rolety na bočných sklách boli stiahnuté a v predných sedadlách sa to ,zelenelo‘, občas aj zaštekalo.“

Celoštátna akcia proti františkánom však vyvolala reakcie doma i v zahraničí. A „horúci zemiak“ bolo treba čo najskôr pustiť z ruky. „Bolo to teda pre mňa istým prekvapením, keď mi oznámili: ,Zbaľte si veci, idete domov!‘ Stalo sa to 14. júla.“

Pastorácia vo väzbe

So spoluväzňami vychádzal, bral ich takých, akí sú. „Myslím, že sa Pán Ježiš podobne správal k hriešnikom a mýtnikom. Že sa človek nevyvyšuje, to asi najviac zaberá, hoci nemusíte byť svedkami nejakého obrátenia. Všetko má svoj čas.“

Nechýbali ani náboženské otázky. A aj keď s niečím nesúhlasili, tolerovali to. „Bolo však nutné vysvetľovať, že františkáni nie sú sekta, ale súčasť Katolíckej cirkvi. Keď sa ma jeden z nich spýtal, ako často sa modlím, povedal som mu, že ráno, naobed, večer a medzitým. Zasmial sa, že to teda stále.“

Hrávali spolu kocky vyrobené z chleba, vymýšľal krížovky. Sláviť sväté omše vo väzbe sa mu nepodarilo. Nemal potrebné veci. „Balík, ktorý mi bol do väzby poslaný, som si vyzdvihol, až keď som už bol na slobode. Putoval po väzniciach v Československu.“

Starší kňazi hovorili, že pri slávení Eucharistie sa používal kúsok bieleho rožka a šťava vylisovaná z namočených hrozienok. „Oltárom bola jednoducho dlaň kňaza.“

Úctu k Eucharistii mohol pestovať len ako duchovné sväté prijímanie s vnútornou modlitbou. „K  dispozícii bolo len ,Justičné biele‘, teda voda z vodovodu.“

Páter Cyril Brázda s novicmi na Považskom Inovci Snímka: archív –CB–

Už neboli tajní

Po prepustení si kládol otázku, či sa mladí nebudú báť kontaktov s františkánmi. „Lepšiu reklamu, ako nás zavrieť, nám ani nemohli urobiť. Dokonca som pokračoval v tom istom zamestnaní. Vec nechali premlčať. Moc mocných sa ukázala ako málo mocná; ,ťažko ti proti ostňu sa vzpierať‘ (Sk 26, 14).“

Pokračovali ďalej v tom, čo začali. S tým, že už neboli tajní, rovnako ako neboli ani tí na druhej strane. „A tak sme mali ,anjelov strážnych‘ na nebi aj na zemi. S tým rozdielom, že tí na zemi boli pomerne slušne platení.“ Dokonca sa ich snažili získať na spoluprácu.

„Keď som sa potom v závere pohovoru na Krajskej správe ZNB spýtal, či keď poviem ,nie‘, môžem odísť, odpovedali mi, že áno; tak môžem odísť? Tým sa to skončilo. Spis v kategórii „nepriateľská osoba“ bol po páde socializmu skartovaný.

Medzi mladými

Od roku 2004/2005 sa páter Cyril venuje novicom. Uvádza ich do spirituality rehole a jej zakladateľa, približuje dejiny i  regulu. „Vďaka novicom som sa preto aj sám mohol viac zahĺbiť do spomenutých oblastí, takže novici boli v istom zmysle mojimi učiteľmi. Hoci formálne to vyzerá skôr naopak.“

Nie je to však len o vyučovaní. „Magister stojí pred úlohou zdieľať s  novicmi ich cestu, byť im starším bratom. Je to účasť na tajomstve povolania, s ktorým každý do noviciátu prichádza. A ja, ako magister, mám milosť mať podiel na diele, ktoré v každom tvorí sám Pán.

Ostáva mi dúfať, že tento môj podiel je v pozitívnom zmysle.“ Zároveň je to pre pátra Cyrila aj škola pokory, pretože dokonalý magister podľa neho neexistuje. „Objavujem teda svoje rezervy, zavinené i nezavinené, a prosím, aby Pán doplnil v prekypujúcej miere, čo sa novicom z mojej strany nedostáva.

Aj magister je totiž v istom zmysle jeden z novicov, ako to sv. Augustín v jednej kázni veriacim hovorí: ,Vo vzťahu k vám sme pastieri a vo vzťahu k Pánovi sme ovce.‘“