Spovedné tajomstvo ani po mučení nevyzradil

Cirkevný historik Ľuboslav Hromják ho opisuje ako človeka, ktorý nebol v ničom výnimočný od ostatných. A predsa je už 25 rokov vyhlásený za svätého. Žil v neľahkej spoločenskej situácii, pretože „politicko–cirkevná situácia v Európe na konci 16. a začiatkom 17. storočia bola silno poznačená mnohými napätiami, ktoré vyplývali jednak z individualizmu a subjektivizmu, ktorým otvoril cestu humanizmus a renesancia, ako aj zo sociálnych, politických a náboženských nepokojov. Kým stredovek charakterizovala jednota, novovek ju rozbíjal v spoločenskom poriadku a ľudskom zmýšľaní, vo viere i v mravoch. Volanie po reforme mravov sa skončilo bolestným rozdelením kresťanov na dva navzájom bojujúce tábory katolíkov a protestantov, ktoré napriek tomu, že sa oba odvolávali na Krista, stavali sa voči sebe nepriateľsky“.

Vysvetľuje, že sa nedá jednoznačne povedať, či bol zápas medzi jednotlivými konfesiami skôr náboženským alebo politickým problémom. „Stavovské povstania či tridsaťročnú vojnu (1618 – 1648), ktoré sa odohrávali v čase svätého Jána Sarkandera, možno interpretovať ako zápas náboženský o získanie slobody pre protestantov, ale aj ako politický. Povstania a vojny totiž viedla šľachta, ktorá sa usilovala o väčšiu slobodu od panovníka, keďže aj samotní protestanti tiež politicky zápasili o udržanie si svojho dominantného postavenia v spoločnosti po nástupe katolíckej obnovy a rekatolizácie, ktoré ich postavenie a moc oslabovali.“

V povolaní váhal

Ján Sarkander sa narodil 20. decembra 1576 v Skočove. „Pochádzal z klasickej katolíckej českej rodiny z Tešínska.“ Po vzore staršieho brata Mikuláša – kňaza študoval v rokoch 1597 až 1603 u jezuitov v Olomouci a pražskom Klementíne filozofiu.

„V roku 1604 sa rozhodol pokračovať v štúdiách teológie v Štajerskom Hradci (Graz, Rakúsko), ale tu sa prekvapivo neukazuje ako ten, kto má vo veciach jasno, ale ako ten, ktorý je neistý. Po dvoch rokoch štúdia, po pochybnostiach o tom, či sa má stať kňazom, sa rozhodol oženiť. Vysvitá to zo svadobnej zmluvy uzavretej 3. septembra 1606 s Annou Plachetskou z Velkého Meziříčí. Žena mu však do roka zomrela,“ hovorí o krátkej manželskej skúsenosti českého svätca.  
Približne rok po svadbe prijal už ako vdovec nižšie svätenia a pokračoval v ceste za kňazstvom. Napokon bol 22. marca 1609 vysvätený v Brne za kňaza. „Pôsobil na siedmich rôznych miestach, naposledy ako farár v Holešove, kde nastúpil v roku 1616 po odsťahovanom evanjelickom farárovi. Holešov bol sídlom moravského zemského hajtmana Ladislava Popela z Lobkovic, ktorý bol katolíkom. Obaja s pomocou jezuitov podporovali obnovu Katolíckej cirkvi na svojom území a rekatolizáciu kraja, čo sa miestnym protestantom nepáčilo. Sarkander bol navyše hajtmanovým dôverníkom a spovedníkom.“

Boj katolíkov s protestantmi

Obaja sa podľa Ľuboslava Hromjáka „dostávali čoraz viac do sporov s okolitou nekatolíckou šľachtou, ktorá v ich činnosti vnímala strácanie svojho predchádzajúceho silného postavenia a vplyvu v prospech katolíkov“.

Ján Sarkander mal spor najmä s protestantom Václavom Bítovským z Bítova. Počas českého stavovského povstania v roku 1619 proti katolíckemu cisárovi Ferdinandovi II. Habsburskému si povstalci zvolili za svojho kráľa knieža Svätej ríše rímskej – kalvinistu Fridricha Falckého. Ten dal vyplieniť Katedrálu sv. Víta v Prahe. 

„Moravskí protestanti, vedení Václavom Bítovským, v máji 1619 zaútočili na hlavných protagonistov katolíckej obnovy a dali uväzniť cisárovho stúpenca spomínaného Ladislava Popela z Lobkovic. Jezuiti boli vypovedaní z kraja. Václav Bítovský dal vyplieniť Hostýn a spáliť uctievaný obraz Panny Márie. Mnohí katolíci prestupovali k evanjelikom, niektorí z presvedčenia, iní preto, aby si zachránili majetky a postavenie, keď mali evanjelické stavy navrch,“ vysvetľuje vtedajšie pomery historik. 

Po týchto udalostiach sa Ján Sarkander, obratý o politickú podporu hajtmana, na odporúčania miestnych farníkov rozhodol Holešov opustiť a v júni 1619 sa vydal na púť k čenstochovskej Madone do Poľska. Po prepustení Ladislava Popela z Lobkovic sa na jeho žiadosť koncom novembra 1619 vrátil na faru do Holešova, ktorú medzitým obsadil protestantský duchovný. Spočiatku však jeho vôľu splniť odmietal. Obával sa totiž intenzívneho napätia medzi katolíkmi a protestantmi. 

Keďže bol spovedníkom Ladislava Popela z Lobkovic, žiadali prezradenie spovedného tajomstva, aby sa dozvedeli o hajtmanových politických aktivitách. Ján Sarkander však vytrval a spovedné tajomstvo ani po mučení nevyzradil.

Mučený za vlastizradu

České stavovské povstanie však pomaly strácalo na intenzite. „V januári 1620 si cisár Ferdinand II. na potlačenie povstania vyžiadal od svojho švagra, poľského kráľa Žigmunda III. vojenskú pomoc 4 000 kozákov z Poľska, ktorí vydrancovali sídlo najvýznamnejšieho protestantského rivala katolíkov Václava Bítovského – Bystřicu pod Hostýnem.“ Vojsko sa cez protestantmi ovládnuté mestá dostavilo aj k Holešovu. „Sarkander v snahe o zachránenie obce 5. februára 1620 vyšiel naproti vojsku s Oltárnou sviatosťou a za sprievodu miestnych katolíkov spievali mariánsku antifónu Salve Regina. Kozáci si pred Oltárnou sviatosťou pokľakli a Holešov ušetrili od rabovania.“

Miestni protestanti však podľa odborníka na cirkevné dejiny rozšírili nepravdivú fámu, že „kozáci prišli do Holešova na pozvanie Sarkandera alebo Ladislava Popela z Lobkovic a svätcovu púť do Poľska interpretovali ako pracovnú cestu do Varšavy za účelom vyjednania vojenskej pomoci od poľského kráľa. V silno emotívne vybičovanom napätí ho obvinili z vlastizrady a uväznili v Olomouci, kde ho od 13. do 18. februára štyrikrát vypočúvali. Pri druhom, treťom a štvrtom výsluchu uplatnili útrpné právo v snahe získať jeho priznanie sa k spolupráci s poľskými kozákmi, čo Ján Sarkander odmietal“.

Keďže bol spovedníkom Ladislava Popela z Lobkovic, žiadali prezradenie spovedného tajomstva, aby sa dozvedeli o hajtmanových politických aktivitách. Ján Sarkander však vytrval a spovedné tajomstvo ani po poslednom, vyše trojhodinovom mučení nevyzradil. „Odniesli ho teda do väzenia, kde ho ponechali svojmu osudu. Po mesiaci však 17. marca 1620 na následky mučenia zomrel.“

Obeť politického zápasu

O pre nás menej známom českom svätcovi hovorí, že nemal túžbu stať sa mučeníkom. „Stal sa ním preto, lebo mu Boh doprial ocitnúť sa v správnom čase na správnom mieste, aby vydal svedectvo o vernosti Bohu a stal sa obeťou politického zápasu medzi katolíkmi a evanjelikmi, ktorý mal na svedomí obete na oboch stranách, tak katolíckej, ako aj evanjelickej.“ 

Vypovedanie pravdy o minulosti zo strany oboch cirkví je podľa slov Ľuboslava Hromjáka pre ekumenizmus potrebné. Odvoláva sa na jedného z najvýznamnejších slovenských cirkevných historikov Jozefa Špirka, ktorý pri obhajobe kritického pohľadu na cirkevnú históriu uviedol: „U katolíckych historikov cirkevných a pri nich aj prednášateľov cirkevných dejín bola tradičná náklonnosť príliš zamlčovať tmavé stránky tejto minulosti. V prepätej a často neúprimnej horlivosti zastávať Cirkev nielenže sa neodvážili poukázať na hrubé previnenia niektorých cirkevných dejateľov, ale načisto poumývali mnohých murínov ešte aj zo všedných hriechov. Zabudli, že Cirkev Kristova pozostáva z božského i ľudského prvku… Prečo zastávať ľudí, ktorí v cirkevných dejinách zapríčiňovali najtrápnejšie situácie, aké ťažko ospravedlňovať? Autoritu treba brániť, to je výchovné. Ale výchovné je aj chlapsky povedať pravdu, i keď je trpká a nelichotiaca. Chlapsky vypovedanou pravdou vždy zadosťučiní sa hľadanému mravnému poriadku, splatí sa povinná daň božskej spravodlivosti, ktorá svojvoľným ľudským činom bola narušená. Je to výchovnejšie, ako omáľať a vykrúcať skutočnosti. Božský prvok Cirkvi neutrpí objektívne vypovedanou skutočnosťou. Tým sa len ukáže, ako ďaleko zveruje Boh svoju Cirkev slobodnému ľudskému rozhodovaniu a pritom všetkom jej nedá zahynúť“ (ŠPIRKO, Jozef. Úlohy cirkevného dejepisectva. In Kultúra, 1942, roč. XIV, č. 1, s. 15).

Nami oslovený historik nadväzuje na Špirkove slová a pokračuje: „Pravda očistí obe cirkvi od záťaží minulosti a vedie k tomu, aby sme sa ponaučili z minulosti, že násilie, aj keď v dobrej veci, nemá svoje miesto v kresťanstve, čo potvrdzujú slová Pána Ježiša: ‚Kto mečom bojuje, mečom zahynie.‘ Politický zápas medzi katolíkmi a evanjelikmi nikomu neprospel a otvoril len cestu k laicizácii spoločnosti, ktorú zaiste ani katolíci, ani evanjelici nechceli.“ 

Kanonizácia priniesla ospravedlnenie

Jána Sarkandera vnímajú niektorí v rámci ekumenického dialógu medzi katolíkmi a protestantmi za kontroverzného. Podľa historika Ľuboslava Hromjáka však nie je jeho prekážkou, práve naopak. 

Počas jeho kanonizácie 21. mája 1995 sa pápež Ján Pavol II. ospravedlnil v mene Katolíckej cirkvi za násilie, ktoré bolo páchané na oboch stranách. „Vyslovil aj odpustenie za všetko zlo, ktoré spáchali evanjelici na katolíkoch. Na záver vyslovil prianie: ‚Nech je dnešný deň novým začiatkom v spoločnej snahe nasledovať Krista, jeho evanjelium, jeho zákon lásky, jeho túžbu po jednote veriacich v Kristovi. Aby všetci boli jedno‘“ (Jn 17, 21).

O poučení z týchto chýb a kresťanskej jednote hovorí i cirkevný historik: „Obe cirkvi by mali mať po reflexii nad vlastnými dejinami na zreteli zápas dnešnej doby o duchovné prežívanie a charakter moderného človeka, v ktorom - ak majú byť presvedčiví, mali by sa so všetkou silou zapojiť spoločne pri vnášaní kresťanských hodnôt do zosekularizovanej spoločnosti. Inej cesty v tomto zápase niet, iba cesty vzájomného odpustenia a spolupráce. Ján Sarkander sa v takomto ponímaní stáva nie prekážkou, ale výzvou.“