Sú ich bútľavou vŕbou

Pacienti na onkologických oddeleniach si často prechádzajú najťažším obdobím svojho života. Okrem fyzického utrpenia čelia aj psychickému vypätiu z vážnej diagnózy. Mnohí vtedy hľadajú odpovede, utrieďujú si myšlienky, potrebujú sa niekomu vyrozprávať, nájsť si svoju bútľavú vŕbu. Práve s cieľom robiť spoločnosť ťažko chorým ľuďom vznikla Dobrovoľnícka skupina Vŕba, ktorá sa už 20 rokov venuje dobrovoľníctvu na onkológii.

„Od začiatku fungovania pôsobíme v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave a posledné štyri roky fungujeme aj v Národnom onkologickom ústave. Naši dobrovoľníci sú naozaj pestrá škála ľudí, ktorých spája predovšetkým ochota venovať svoj voľný čas v prospech niekoho iného,“ predstavuje skupinu koordinátorka dobrovoľníkov Mária Látalová.

Káva a milé slovo dokážu zázraky

Každý sprevádzajúci má pridelené svoje oddelenie, ktoré navštevuje raz týždenne. Činnosť dobrovoľníkov má viacero podôb. „V doobedňajších hodinách zadarmo rozdávame pacientom pred čakárňami kávu a čaj, aby sme im aspoň trošku spríjemnili čakanie na vyšetrenia či liečbu. Niekedy dobra káva a milé ľudské slovo dokážu zázraky aj v bežnom živote, nehovoriac o tom, ako je to na onkológii,“ približuje Mária Látalová.

Ďalšia skupina dobrovoľníkov prichádza na oddelenia, kde sa rozpráva s pacientmi na rôzne témy. „Ako na tie všedné o záhradke, športe, varení až po tie vážne o ťažobe choroby, o otázkach života a smrti, ak má pacient potrebu tieto témy otvoriť. Aj na to sú naši dobrovoľníci školení,“ hovorí koordinátorka dobrovoľníkov.

Pripomína tiež, že dobrovoľníci vedú pre pacientov aj tvorivé dielne, aby si niečo pekné mohli vytvoriť a mohli napríklad obdarovať blízkych po návrate z nemocnice. Ocenené je to najmä v čase pred Vianocami a Veľkou nocou. Dobrovoľníci takto prispievajú ku kvalite života pacientov počas choroby a vytvárajú priestor pre tie zručnosti, ktoré sú aj počas choroby náročne realizovateľné.

Služba obohacuje aj dobrovoľníkov

Pre dobrovoľníkov služba medzi onkologickými pacientmi znamená obetovanie časti svojho voľného času. Čo ich motivovalo tráviť čas s chorými na úkor pohodlia? „Moje rozhodnutie stať sa dobrovoľníčkou prišlo nečakane v jeden deň v mojej ,klasickej‘ práci, keď som si uvedomila, že som zdravý a spokojný človek a je to akási moja ľudská zodpovednosť stráviť čas v spoločnosti ľudí, ktorí sa nachádzajú v etape života, keď je ich zdravie čiastočne podlomené a ovplyvňuje ich celkovú životnú spokojnosť,“ vysvetľuje dobrovoľníčka Lucia Holúbková.

Slúžiť medzi onkologickými pacientmi nie je jednoduché, dobrovoľníci to však vidia ako možnosť pomôcť ľuďom, ktorí sa ocitli v ťažkej situácii. „Je to tiež možnosť realizovať svoje kresťanské povolanie. Ale je to aj príležitosť aspoň trocha pomôcť nemocničnému personálu, pretože i ten najobetavejší lekár, sestra či iný člen personálu nemá popri svojmu množstvu práce kapacitu venovať pacientom viac času na načúvanie, aj keď by to veľmi chceli.“ ozrejmuje dobrovoľníčka Veronika Slobodová.

Mária Patoprstá vidí zmysel tohto poslania aj v spolupatričnosti, empatii či duševnom pohladení. „Je to niečo ako barlička v ťažkých časoch, ako svetielko v dlhej, ťažkej chvíli.“

Dobrovoľníčka Lucia Ružičková pripomína, že službou neobohacujú iba pacientov, ale i seba. „Stretávam sa na oddelení pri sprevádzaní s bolesťou pacientov, ale napriek tomu veľa z nich je usmiatych, optimistických, plných nádeje a odhodlania žiť. Odkedy chodím na oddelenie, viac si uvedomujem, aké je potrebné žiť naplno tu a teraz, s radosťou v srdci a pokojom v duši.“

Ďakujú im aj príbuzní pacientov

Dobrovoľníci sa pri návštevách nemocníc stretávajú s rôznymi reakciami – od srdečného prijatia až po úplné odmietnutie. „Niektorí sú v rozpakoch, iní sa potešia a s radosťou prijmú návrh rozprávať sa alebo si zahrať karty. Niektorí prehodia iba pár slov a úctivo požiadajú o prepáčenie s odôvodnením, že nemajú dostatok síl. Niekedy stretávam aj príbuzných pacientov, ktorí reagujú s úsmevom a ďakovným odkazom,“ približuje Lucia Holúbková.

Mária Patoprstá poznamenáva, že každý z pacientov má právo na súkromie a takisto má právo dobrovoľníkov odmietnuť, čo treba rešpektovať. „A určite rešpektujem i sústredenosť na televízne prenosy, napríklad počas majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji,“ dodáva s úsmevom.

Lucia Ružičková pripomína, že reakcie pacientov závisia aj od ich stavu. „Po chemoterapiách sú poväčšine unavení a ospalí – to je pre mňa signál nevyrušovať ich. Pokiaľ však nemajú bolesti, vždy sa na nás dobrovoľníkov tešia. Niektorí nás už očakávajú na chodbách, aby si mohli zahrať karty a popritom sa porozprávať.

Rozhovory o živote, rodine, záhradke

A o čom konkrétnom sa pacienti rozprávajú s dobrovoľníkmi? „Niektorí hovoria o tom ako na nich doľahlo oznámenie lekárov o chorobe. Iní sa potrebujú vyrozprávať zo svojich obáv a strachu, pretože o tom nedokážu hovoriť so svojimi najbližšími, aby im nezväčšovali bolesť, ktorú cítia.

Niektorí zazlievajú lekárom prvého kontaktu, že ich včas neposlali na odborné vyšetrenia, keď sa sťažovali na problémy, a tak sa niektorí dostali pod odbornú starostlivosť po niekoľkých mesiacoch, dokonca rokoch. Iní spomínajú na mladosť, na prácu, na dni, keď boli šťastní. A pritom aspoň na chvíľu zabudnú na chorobu. Ďalší ukazujú fotky svojich drahých alebo svoje fotky, kým neboli poznačení chorobou... Čo rozhovor, to iná téma,“ hovorí Veronika Slobodová.

Rôznorodosť tém potvrdzujú aj ostatní. „Niekedy začíname počasím, inokedy nadviažeme na rozhovor z predchádzajúceho týždňa. Prípadne záhradkárčime, varíme, pozeráme fotky vnúčat, rozoberáme zamestnanie pacienta. Povzbudíme jeden druhého v svojich koníčkoch a športoch. Najradšej však počúvam príbehy zoznámenia sa pacienta s manželkou/manželom. Vtedy sa pacienti vrátia do starých čias, kde u nich vidím iskru v oku,“ opisuje svoje skúsenosti Lucia Ružičková.

Výnimkou nie sú ani rozhovory o domovine, práci, kultúre či politike. „Pri rozhovoroch sa držíme hesla Dobrovoľníckej skupiny Vŕba: ,Ja ťa budem sprevádzať, ale ty mi ukáž cestu‘,“ dodáva Mária Patoprstá.