Svätí a blahoslavení nie sú superhrdinovia

Dňa 27. apríla 2014 boli svätorečení Karol Wojtyla a Angelo Giuseppe Roncalli, dvaja najobľúbenejší pápeži posledných desaťročí. A celý proces bol veľmi rýchly. Veď od smrti Jána Pavla II. uplynulo iba deväť rokov. Ale ako sa k tomu dospelo? A prečo tu máme svätých?

Povolanie pre všetkých
Málokto vie, že pre Katolícku cirkev sú všetci pokrstení svätí. Doslova sú posvätení, a to práve preto, že prijali krst; sviatosť, vďaka ktorej sa stávajú Božími deťmi a členmi Cirkvi. Nie náhodou sa sv. Pavol pri písaní Listu Efezanom na nich obracia ako k „svätým, [ktorí sú] v Efeze“ (Ef 1,1), a Cirkev sa dodnes nazýva aj „spoločenstvom svätých“, to znamená spoločenstvo, ktoré spája všetkých pokrstených, živých i zosnulých. Je to takzvané „univerzálne povolanie k svätosti“.

Existujú však svätí, ktorých by sme mohli označiť za svätejších než ostatní. Sú to pokrstení, ktorí dokázali, že sú verní Pánovi mimoriadnym spôsobom. Rozlišujeme medzi nimi dva typy: mučeníkov, teda tých, ktorí boli zabití kvôli svojej viere, a takzvaných vyznávačov (napríklad spomínaní svätorečení pápeži). Dokonca aj vyznávači sú svedkami viery, ale bez najvyššej obety života.

Na určenie toho, kto je svätý, Cirkev používa kánonické právo. Kódex, ktorý sa v priebehu storočí veľa vyvíjal. V minulosti ste sa mohli stať svätými jednoducho ľudovou aklamáciou. Ale minimálne od Tridentského koncilu (1545 - 1563) začala Cirkev zavádzať konkrétne pravidlá pre kanonizáciu, aby sa zabránilo zmätkom a zneužitiu (obchod s relikviami svätých prekvital v stredoveku).

Kongregácia (mohli by sme ju prirovnať k ministerstvu), ktorá sa zaoberá týmito záležitosťami, sa nazýva „pre kauzy svätých“ a jej sídlo je iba niekoľko metrov od Námestia sv. Petra. Jej názov ukazuje na to, že rovnako ako súd má za úlohu zaoberať sa dôvodmi, ktoré môžu viesť k vyhláseniu svätosti človeka.

Aby sme mohli v kauze pokračovať, musí byť kandidát po smrti, potom musí byť niekto, kto navrhne otvoriť proces a biskup miestnej cirkvi, kde kandidát prežil život a pôsobil, musí prijať túto žiadosť. Úplne prvá časť procesu sa uskutočňuje na lokálnej úrovni. Zhromažďujú sa dokumenty a svedectvá, rekonštruujú sa fakty. Ak sa všetky tieto zhromaždené údaje považujú za vhodné, všetko sa pošle do Vatikánu.

Diablov advokát
Rovnako ako vo všetkých procesoch, aj v tomto prípade existuje obžaloba a obhajoba. Obhajca, ak chceme tento termín používať, je tzv. postulátor (ten, kto žiada niečo naliehavo), ktorý je zodpovedný za preukázanie svätosti kandidáta. „Prokuratúru“, ktorá je poverená hľadať nedostatky vo svedectvách a dokumentoch, zastupuje promótor spravodlivosti (kedysi známy ako „diablov advokát“). Vo všeobecnosti obe úlohy zastávajú kňazi, prví sú menovaní tými, ktorí podali návrh na prešetrenie kauzy, druhí pracujú na kongregácii.

Boží sluha, ctihodný, blahoslavený
Svätosť je však iba posledným stupňom schodiska, ktoré predpokladá zdolanie predchádzajúcich troch. Aby sa kandidát stal svätým, musí byť najprv uznaný za Božieho sluhu, potom ctihodného a tak blahoslaveného.

Od okamihu, keď je proces otvorený, sa nazýva Božím sluhom a čaká sa na zázrak, ktorý možno pripísať jeho príhovoru. Ak po tejto prvej fáze proces pokračuje, môže pápež Božiemu sluhovi udeliť titul ctihodný. To sa deje vtedy, keď je uznané, že kandidát žil tri teologické čnosti vieru, nádej a lásku a štyri kardinálne čnosti múdrosť, statočnosť, miernosť a spravodlivosť v hrdinskom stupni, alebo keď sa uzná, že kandidát prišiel o svoj život ako mučeník pri obrane viery.

Hrdinský stupeň čností je v podstate daný kontinuitou a intenzitou, s akou boli samotné čnosti žité. To znamená, že je potrebné preukázať, že ich kandidát praktizoval na veľmi vysokej, nezvyčajnej úrovni. Čo ale neznamená, že daná osoba nikdy nemala pochybnosti alebo ťažké okamihy týkajúce sa života viery.

Naopak, mnohí svätí často prešli fázami vnútornej tmy (to je napríklad prípad svätej Matky Terezy z Kalkaty). Stručne povedané, blahoslavení a svätí nie sú superhrdinovia, ale kresťania, ktorí napriek existencii možných kríz a ťažkostí vytrvale hľadali úzky vzťah s Bohom.

Aj neveriaci lekári
Aby bol ctihodný vyhlásený za blahoslaveného, je potrebné (s výnimkou pápežského dišpenzu), aby od jeho smrti uplynulo najmenej päť rokov a zázrak (z latinského miraculum, zázrak, úžasná vec), ktorý sa pripisuje príhovoru samotného kandidáta.

Hovoríme o príhovore, pretože pre Cirkev je zázrak vždy Božím dielom, zatiaľ čo blahoslavení alebo svätí majú za úlohu prihovárať sa u Boha, aby sa zázrak uskutočnil. Táto zázračná udalosť je vo všeobecnosti uzdravenie považované za vedecky nevysvetliteľné a ako také ho posudzuje lekárska komisia zvolaná Kongregáciou pre kauzy svätých, zložená z odborníkov, veriacich aj neveriacich.

Na uznanie zázraku je veľmi dôležité, aby uzdravenie bolo úplné, definitívne a trvalé. Ak potom prostredníctvom toho istého typu procesu dôjde k uznaniu druhého zázraku (ale aj v tomto prípade môže pápež urobiť výnimku), dospejeme k vyhláseniu svätosti, technicky nazvanému kanonizácia, pretože týmto spôsobom sa svätec stáva súčasťou kánonu, to znamená oficiálneho zoznamu svätých uznaných Cirkvou.

Kongregácia pre kauzy svätých pri plnení svojej úlohy využíva prácu asi tridsiatich úradníkov, ktorým pomáhajú experti v oblasti teológie, histórie a medicíny. Určite sa nemôžu sťažovať na nedostatok práce, pretože žiadosti prichádzajú nepretržite z celého sveta.

Väčšina kandidátov sú kňazi, rehoľníci a rehoľné sestry. Existujú však aj laici, ako ukazujú napríklad prípady lekára Giuseppe Moscatiho (1880 - 1927), ktorý bol vyhlásený za svätého v roku 1987, a Gianny Berettovej-Mollovej (1922 - 1962), matky a lekárky, ktorú svätorečili v roku 2004.

Tendencia oficiálne uznať svätosť aj u laikov narástla po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965), ale predovšetkým získala veľkú podporu počas pontifikátu pápeža Jána Pavla II.

Posledné slovo má pápež
Vzhľadom na ustanovenia kánonického práva sa však pápež môže rozhodnúť, že budú prijaté určité „skratky“. Pápež František to urobil v prípade Jána XXIII., ktorý sa stal svätým pre svoju povesť svätosti, rozšírenú po celom svete bez toho, aby bol uznaný druhý zázrak. Mimoriadny postup využil pri Jánovi Pavlovi II. aj dnes už emeritný pápež Benedikt XVI. Proces blahorečenia poľského pápeža otvoril niekoľko týždňov po jeho smrti bez toho, aby sa čakalo päť rokov stanovených v kódexe.