Termín Veľkej noci stále rozdeľuje kresťanov

Problém rozdielnosti termínov Veľkej noci korení už v ranokresťanských časoch. Niektorí prví kresťania slávili veľkonočné sviatky spoločne so Židmi v deň Paschy, ktorá pripadala na 14. deň mesiaca nisan. Iní veľkonočné sviatky oslavovali v prvú nedeľu po 14. nisane.

Nesúlad termínov spôsobovala aj vzdialenosť medzi jednotlivými kresťanskými spoločenstvami. Túto rozdielnosť sa rozhodol vyriešiť koncil v Nicei v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, pričom začiatok jari sa definoval ako 21. marec.

Ak spln pripadol na nedeľu, Veľká noc sa slávila nasledujúcu nedeľu, čím sa predišlo kolízii termínu so židovskou Paschou. Situácia sa zdala v poriadku, no už v tomto období bolo badať, že vtedy zaužívaný juliánsky kalendár vytvára odchýlku oproti skutočnej dĺžke roka.

Problém s číslami

Astronóm Juraj Tóth hovorí, že problém kalendára a jeho súladu s presným chodom Mesiaca a Slnka na oblohe spočíva v tom, že sa nedá vyjadriť celočíselne presnými hodnotami.

„V minulosti sa používal lunárny kalendár, keďže Mesiac bol vo svojich fázach dobre viditeľný a dalo sa podľa neho orientovať. Ale od jedného splnu po druhý to trvá v priemere 29,530588 dňa, čiže nie presne 30 dní, ani 29, dokonca ani nie presne 29,5.

Podobne obeh Zeme okolo Slnka trvá v priemere 365,2421897 dňa.“ Na tieto nezrovnalosti reagovala reforma, ktorej výsledkom bol spomínaný juliánsky kalendár.

V roku 46 pred Kristom s touto úpravou prišiel Július Cézar na základe návrhu alexandrijského astronóma Sosigena. Išlo o lunisolárny kalendár, ktorý kombinoval mesiace s ročnou periódou obehu Zeme okolo Slnka.

„Už vtedy vedeli, že to nie je presne 365,25 dňa, ako to bolo v juliánskom kalendári navrhnuté, ale bolo to praktické. Rok mal štandardne 365 dní a každý štvrtý rok bol priestupný a mal 366 dní. Takto v priemere má juliánsky rok 365,25 dňa,“ približuje Juraj Tóth.

Problém bol, že táto dĺžka bola pridlhá a každých 133 rokov zapríčiňovala odchýlku jedného dňa od skutočného trvania roka. Keby sme sa riadili až doteraz juliánskym kalendárom, rozdiel oproti súčasne zaužívanému gregoriánskemu by bol 14-15 dní.

Z hľadiska určovania termínu Veľkej noci nastala v dôsledku tejto odchýlky komplikácia v tom, že jarná rovnodennosť prichádzala každý rok o 11 minút skôr. Do roku 1500 sa tak postupne presunula už na 11. marca, no podľa pravidla z Nicejského koncilu sa jar „úradne“ začínala až o 10 dní neskôr.

Termín Veľkej noci sa tak začal posúvať bližšie k letu, čo nevyhovovalo napríklad poľnohospodárom, keďže sviatky padali na dni intenzívnej práce na poliach.

Gregoriánska reforma

V cirkevných kruhoch sa dlho volalo po reforme kalendára. Nakoniec sa objavil spôsob, ako upraviť kalendár tak, aby sa zachovala jeho jednoduchosť, rešpektovalo pravidlo Nicejského koncilu o slávení Veľkej noci v prvú nedeľu po prvom jarnom splne Mesiaca a zároveň by sa astronomický začiatok jari opäť vrátil do obdobia okolo 21. marca.

Túto úpravu vypracoval astronóm Aloysius Lilius. Desaťdňovú odchýlku vyriešil vynechaním prebytočných dní. Pápež Gregor XIII. v bule Inter gravissimas preto nariadil, aby po 4. októbri 1582 hneď nasledoval 15. október 1582.

Aloysius Lilius prišiel i s riešením, ako sa v zreformovanom juliánskom kalendári – ktorý dostal neskôr pomenovanie po pápežovi gregoriánsky – vyhnúť vytváraniu odchýlky.

„Gregoriánsky rok má tiež priestupné roky. Každý rok, ktorý možno deliť štyrmi, je priestupný. Naposledy bol priestupný rok 2020. Ale celé storočia, ktoré sú deliteľné 100, nie sú priestupnými rokmi. No tie, ktoré sú deliteľné 400, priestupnými sú.

Napríklad roky 1700, 1800 a 1900 neboli priestupné, ale rok 2000 bol priestupný. Takto sa zabezpečilo, že priemerná hodnota gregoriánskeho roka je 365,2425 dňa, čo je už dosť blízko skutočnej dĺžke roka. Za 3000 rokov sa tieto dĺžky roka rozídu len o 1 deň,“ vysvetľuje slovenský astronóm.

Nejednotnosť pretrváva dodnes

Juraj Tóth pripomína, že reforma nebola prijatá bez odbornej diskusie. „Pred tým, než bola pápežská bula vydaná, návrh sa rozposlal univerzitám, akadémiám a civilným autoritám v Európe. Následne zasadala komisia pod vedením matematika a astronóma Clavia, jezuitu a profesora na Rímskom kolégiu.“

Napriek tomu sa viaceré cirkvi s gregoriánskym kalendárom nestotožnili. Takmer okamžite ho prijali všetci katolíci, no protestanti a pravoslávni si ho začali osvojovať až oveľa neskôr – v protestantských krajinách v priebehu 18. a 19. storočia a v pravoslávnych na začiatku 20. storočia, pričom východné cirkvi sa v liturgii riadia doteraz juliánskym kalendárom.

To má v kresťanskom svete za následok rozdielne termíny Veľkej noci. V minulosti sa objavili apely dátum zjednotiť, či už zo strany astronómov, alebo Spoločnosti národov.

Katolícka cirkev záujem odstrániť rozdielnosť termínov deklarovala na Druhom vatikánskom koncile, keď prejavila ochotu stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári, pokiaľ s tým budú súhlasiť všetky cirkvi.

V duchu tohto vyhlásenia pápež Pavol VI. navrhol v roku 1977 stanoviť Veľkonočnú nedeľu na druhú nedeľu v mesiaci apríl. Skoro všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, no Konštantínopolský ekumenický patriarchát hovoril o závažnom pastoračnom probléme, ktorý treba preskúmať. Nakoniec z dohody zišlo.

S poslednou iniciatívou však prišiel práve ekumenický patriarchát, ktorý vyzval na jednotný termín od roku 2025. Podľa slov predsedu Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov, kardinála Kurta Kocha by pápež František v tejto otázke mohol súhlasiť s ústupkom.

No stanoveniu jednotného termínu musí predchádzať úplná zhoda, pretože podľa kardinála Kocha nemá cenu hľadať spoločný dátum Veľkej noci, ak by to malo viesť k novému napätiu medzi cirkvami.