Tradícia Máriinho prsteňa čaká na znovuobjavenie

V katedrále v Perugii sa nachádza jedna z najvýznamnejších pamiatok Katolíckej cirkvi: zásnubný prsteň Panny Márie a svätého Jozefa. Jeho autenticita je stále kontroverznou otázkou a svoj základ má v ľudovej tradícii. To ale neznamená, že by sme takýto predmet mali odmietnuť, či dokonca zahodiť. Naopak, v Perugii ide o úctu, ktorú môžeme nanovo objaviť.
Ľudovít Malík 07.04.2021
Tradícia Máriinho prsteňa čaká na znovuobjavenie

Zásnuby Panny Márie so svätým Jozefom, reliéf v jezuitskom kostole v Trnave Ilustračná snímka: profimedia.sk

Existuje veľa kostolov, ktoré sa hrdia tým, že uchovávajú zásnubný prsteň Panny Márie a svätého Jozefa, ale práve katedrála v Perugii patrí medzi najdôveryhodnejšie. Je vyrobený z chalcedónu, tvrdého kameňa.

Nie je to pravá relikvia, no túto hodnotu získal postupne a v priebehu storočí priniesol ľuďom i jednotlivcom veľké dobrá. Stojí za to čerpať silu z tohto prsteňa, ktorý predstavuje snúbenecký zväzok medzi Najsvätejšou Pannou Máriou a svätým Jozefom.

Svadba svätého Jozefa a Panny Márie

V novozákonných časoch sa židovské manželstvo uskutočňovalo v dvoch fázach: prvou bolo zasnúbenie alebo prisľúbenie. Druhou bola svadba so slávnostným privedením manželky do domu jej manžela.

Zásnuby boli vtedy ekvivalentom svadby a tak ako to býva dnes, aj vtedy si snúbenci vymieňali prstene. V prípade, že snúbenec zomrel pred sobášom, snúbenica sa považovala za vdovu.

V Lukášovom evanjeliu máme jediné svedectvo, ktoré rozpráva o epizóde, v ktorej Boh poslal anjela Gabriela „k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi“ (Lk 1, 26 – 28); ktoré dokazuje, že Mária a Jozef už oslávili svoje zasnúbenie.

Evanjelium nám tiež hovorí, že anjel povedal Jozefovi: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1, 18 – 21), čím sa potvrdzuje skutočnosť, že svoju svadbu ešte neoslavovali.

Prsteň z Perugie

V katedrále v Perugii sa uchováva výnimočný prsteň zo vzácneho kameňa, ktorého gemologická analýza ukázala, že ide o mikrokryštalickú odrodu kremeňa nazývanú chalcedón.

Ľudová tradícia hovorí, že ide o svätý prsteň alebo inak nazývaný zásnubný prsteň Panny Márie, ktorý jej pri zásnubách daroval sv. Jozef.

Tento prsteň má za sebou dlhú históriu. Podľa tradície ho Panna Mária dala apoštolovi Jánovi pred svojou smrťou.

V roku 985 ho Ranieri, zlatník z Chiusi, kúpil od židovského obchodníka s drahými kameňmi a v Chiusi v provincii Siena zostal až do roku 1473. Obchodník, ktorý ho predal Ranierimu, sa ho chcel zbaviť, pretože tento objekt vzbudzoval strach.

Madona sa mu zjavila vo sne a napomenula ho pre nedostatok viery. Vyčítala mu, že s týmto drahocenným prsteňom, ktorý mal vo svojom vlastníctve, nezaobchádzal opatrne a so správnou úctou. Obchodník to všetko povedal Ranierimu, ktorý však urobil rovnakú chybu ako on.

Jedného dňa však táto relikvia zmizla. Fra Winter, ktorý býval v Kláštore svätého Františka, tiež v Chiusi, si ho v tajnosti prisvojil. On dobre poznal legendu a pri zaobchádzaní s týmto klenotom mal hlboký rešpekt alebo dokonca strach.

Povedali mu, že v minulosti všetci, ktorí zneužívali svätú relikviu, boli potrestaní. Jedna grófka, ktorá si priala nosiť tento prsteň, skončila s ochrnutým prstom. Až keď požiadala o odpustenie Pannu Máriu, ruka sa jej uzdravila.

Prsteň sa ale nakoniec našiel a fra Winter bol zajatý a uväznený. Prsteň z chalcedónu je uložený v striebornom relikviári, ktorý je súčasťou trezoru a je umiestnený nad oltárom vo výške osem metrov.

Trezor, ktorý ho uchováva, potrebuje na svoje otvorenie 14 kľúčov, z ktorých sedem má mestská rada, štyri kanonici katedrály, jeden je u arcibiskupa a posledný má obchodná komora v Perugii.

Symbol kresťanského manželstva

„Nejde o skutočnú relikviu,“ vysvetľuje don Fausto Sciurpa, predseda kapituly a arcikňaz Katedrály sv. Vavrinca.

„Z duchovného a kultúrneho hľadiska ho možno definovať ako pamätník našej viery. V ľudovom ponímaní mal tiež taumaturgickú hodnotu ochrany pred negatívnymi vplyvmi, hlavne počas materstva (najmä v prípadoch nedostatku materského mlieka), a pozoruhodnými zásahmi do určitých patológií, napríklad v súvislosti so zrakom.“

Don Fausto Sciurpa ale upriamuje pozornosť na postavu tichého, poslušného, mužného strážcu Márie a Ježiša – sv. Jozefa.

„Je veľmi milé zastaviť sa nad touto chvíľou: Jozef dáva prsteň Márii, ktorá si ho navlieka na prst, mladý, tenký, ale určite už zvyknutý na prácu, šitie, ženské práce.

Aj keď dnes našimi vzťahmi, po desiatkach rokov aktívneho manželstva, prenikajú nové interpretácie ľúbostného zväzku, s dojatím si mnohí z vás spomínajú na roztrasený, nerozvážny, možno naivný začiatok vášho príbehu.

Dnes sa zasnúbenie často oslavuje v skrytosti, lebo takáto je tendencia. V minulosti ale išlo o verejný akt, ktorý už bol vážnym záväzkom a vždy bol potvrdený darovaním prsteňa,“ dodáva don Fausto Sciurpa.

Jozef a Mária sú manželským párom par excellence. Je pekné si uvedomiť, že priamo v srdci Talianska, v regióne Umbria, sa uchováva taký krásny a spomienkový symbol puta, ktoré umožnilo Kristovi rásť, pracovať, stať sa mužom, milovať tak, ako milujeme my v rodine.

„Cirkev v Perugii uchovávala a uctievala toto starodávne a vzácne dedičstvo, spomienku na manželstvo Márie a Jozefa, vybraných milosrdnou Božou láskou na prijatie Slova, ktoré sa stalo telom v Ježišovi, prijalo našu ľudskosť, aby ju pozdvihlo k Bohu a priviedlo ju späť k pôvodnému plánu svojej lásky,“ pokračuje don Fausto Sciurpa.

„Preto svätý prsteň,“ zdôrazňuje kňaz, „je spomienkou na snúbenecké puto medzi Máriou a Jozefom. Je obrazom a príkladom pre ľudskú rodinu, vítaným priestorom na autentický rast manželov a ich detí.“

Pre obmedzenia spôsobené pandémiou koronavírusu utrpeli aj vzťahy. Z tohto dôvodu by sme sa práve teraz mali vrátiť k prameňu; k tomu, čo môže skutočne obnoviť naše putá.