Trojdnie Veľkej noci slávili už vo 4. storočí

Prvotná Cirkev slávila Veľkú noc spolu so židovskou obcou ako slávnosť Paschy, ale dala jej kresťanský zmysel. Novozákonné spisy ešte neobsahujú žiadnu jednoznačnú výpoveď o slávení Veľkej noci prvých kresťanov, ale už svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom píše: „Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus. Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy“ (1 Kor 5, 7 – 8). Toto naplnenie židovskej slávnosti novým zmyslom vyvoláva domnienku, že už apoštolské obce intenzívne slávili v dňoch židovskej Paschy pamiatku kresťanského veľkonočného tajomstva.

Počiatky slávenia Veľkej noci

Prvé správy týkajúce sa každoročného slávenia kresťanskej Veľkej noci máme prostredníctvom polemiky, ktorá sa odohrala v druhej polovici 2. storočia v súvislosti s dátumom samotného slávenia. Podľa zvyku, ktorý, zdá sa, pochádza od svätého evanjelistu Jána, Cirkev Malej Ázie v súlade s dátumom židovskej Paschy slávila Veľkú noc 14. nisana na výročie Kristovej smrti. Podľa apoštolskej tradície, ktorá zrejme pochádza od svätého Petra, väčšia časť cirkví, medzi nimi jeruzalemská aj rímska, slávili Veľkú noc v nedeľu po 14. nisane. V 3. storočí sa veľmi jasne za dátum Veľkej noci určuje nedeľa. Celý tento spor sa uzatvára na základe rozhodnutia Nicejského koncilu v roku 325, ktorý otázky okolo slávenia Veľkej noci definitívne rozriešil.

Pôvod veľkonočného trojdnia

Slávenie Veľkej noci sa v 2. až 4. storočí slávilo v plnom význame jeden deň. Presnejšie jedinú noc Paschy. Predchádzali jej jeden alebo dva pôstne dni končiace veľkonočnou vigíliou. Táto vigília bola do polnoci charakterizovaná pôstom a smútkom z Ježišovej smrti a iba po polnoci sa dal priestor na radosť zo vzkriesenia Pána.

Vo 4. storočí sa vytvorilo „posvätné trojdnie ukrižovaného, do hrobu uloženého a vzkrieseného Pána“. Odvtedy liturgické slávenie týchto troch dní ako celku predstavuje už každoročné slávenie veľkonočného tajomstva, ako to máme aj dnes. Veľkonočné trojdnie sa začína večernou svätou omšou vo štvrtok na pamiatku Pánovej večere, jeho stredom je Veľkonočná vigília a končí sa vešperami Nedele Pánovho zmŕtvychvstania.

Svätenie olejov

Na Zelený štvrtok dopoludnia sa v biskupských katedrálnych chrámoch svätia oleje pri svätej omši, ktorá má názov Omša svätenia olejov, latinsky Missa chrismatis. Celebruje ju biskup so svojimi kňazmi. Počas bohoslužby svätí krizmu a požehnáva olej katechumenov a olej chorých. Táto svätá omša, pri ktorej si kňazi obnovujú kňazské sľuby, je prejavom jednoty kňazov s ich biskupom v jedinom a v tom istom Kristovom kňazstve a službe.

Zvyk svätiť oleje siaha do kresťanského staroveku. Svätý Bazil (zomrel v roku 379) ho odvodzuje od apoštolov. Svätý Cyprián (zomrel v roku 258) hovorí o svätení olejov pri omši. Z listu pápeža Leva Veľkého (zomrel v roku 461) byzantskému cisárovi a z aktov Toledskej synody z roku 490 je jasné, že už v 5. storočí prebiehalo na Zelený štvrtok svätenie olejov.

Odporúča sa, aby sa na Missa chrismatis zúčastnili aj veriaci a prijali sviatosť Eucharistie pri tomto slávení. Zároveň sú pozvaní modliť sa za svojich kňazov, ako ich k tomu povzbudzuje biskup po obnovení kňazských sľubov: „A vy, milovaní bratia a sestry, modlite sa za svojich kňazov: nech ich Pán zahrnie svojimi darmi, aby vás ako verní pomocníci najvyššieho kňaza Ježiša Krista viedli k nemu, k darcovi spásy.“

Zelený štvrtok

Slávenie Veľkonočného trojdnia sa začína večer na Zelený štvrtok. Umývanie nôh učeníkom, ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri, Ježišova modlitba na Olivovej hore v Getsemanskej záhrade a napokon jeho zajatie sú hlavnými témami tohto večera a noci.

Omša na pamiatku Pánovej večere sa má sláviť vo večerných hodinách. Po homílii môže byť obrad umývania nôh, ktorý má mimoriadny význam. Vyjadruje Ježišovo pokorné gesto ako prvenstvo služby blížnemu. V tomto geste Ježiš podáva predobraz svojho umučenia, ktoré je službou položením života na vykúpenie všetkých ľudí.

Už vo 4. storočí sa na Západe (s výnimkou Ríma) stretávame s umývaním nôh v rámci krstných obradov. Šírením rímskej liturgie tento zvyk zaniká. Ožíva však opäť v kláštoroch v podobe umývania nôh chudobným a kláštorným bratom. Sedemnásty koncil v Tolede v roku 694 rozhodne žiada, aby sa tento slávnostný úkon konal na Zelený štvrtok vo všetkých kostoloch v Španielsku aj v Gálii. V Ríme je doložený tento obrad od 12. storočia.

Pôst očí a uší

Pri svätej omši na pamiatku Pánovej večere počas oslavnej piesne Gloria zvonia zvony, ktoré sa spolu s organom odmlčia až do veľkonočnej noci. Ide o takzvaný pôst uší, podobne ako sa zahaľovanie krížov a oltárnych obrazov od Piatej pôstnej nedele (Smrtnej nedele) do Veľkého piatka vyhlasovalo za pôst očí. Táto obyčaj umlčania zvonov siaha najmenej do karolínskej doby. Amalár z Mét (zomrel okolo roku 850) v tom vidí výraz pokory napodobením Kristovho poníženia. Hlas zvonov a zvoncov nahrádzajú tupé drevené údery klepáčov.

Po modlitbe po prijímaní sa do svätostánku niektorého bočného oltára alebo do vedľajšej kaplnky prenáša slávnostným sprievodom Najsvätejšia sviatosť. Každý veriaci za zvyčajných podmienok môže vtedy získať úplné odpustky pri recitovaní alebo speve eucharistického hymnu Tantum ergo (Ctíme túto Sviatosť slávnu). Nakoniec sa v tichu obnažia oltáre a odnesú sa z nich všetky predmety. Pripomína nám to, že Ježiša všetci opustili. Ostáva sám, celkom opustený. To symbolizuje i otvorený prázdny svätostánok na oltári a zhasnuté večné svetlo pred ním.

Veľký piatok

Na Veľký piatok podľa pradávnej tradície Cirkev neslávi svätú omšu, pretože ju krvavým spôsobom na kríži slúži sám Ježiš Kristus. Prvé kresťanské storočia nemali žiadnu zvláštnu veľkopiatkovú liturgiu. Až vo 4. storočí sa vytvorili rôzne formy neeucharistickej bohoslužby. Okolo roku 400 uvádza pútnička Silvia Etéria, že v Jeruzaleme sa kresťania zhromažďovali na Golgote k dopoludňajšiemu uctievaniu Kristovho kríža znovuobjaveného cisárovnou Helenou roku 320 (dotýkali sa ho a bozkávali ho). Následne v časnom popoludní pristúpili k bohoslužbe slova a k čítaniu pašií. Z Jeruzalema sa táto liturgia rozšírila na Východ a napokon aj na Západ.

Liturgia Veľkého piatka sa dnes skladá z troch častí: bohoslužby slova, poklony Svätému krížu a svätého prijímania. Každá časť má svoj osobitný ráz. Najdôležitejšou časťou veľkopiatkového slávenia je liturgia slova, ktorá má znaky starej rímskej liturgie: čítanie – spev; čítanie – spev; evanjelium (pašie) – homília – modlitba. Táto modlitba, ktorá zakončuje bohoslužbu slova, je dlhšia a pochádza od prvých kresťanov. Ide o desať prosebných modlitieb, v ktorých sa prosí za Cirkev, jej predstavených i za všetkých jej členov, za svetských predstaviteľov, za nekresťanov i neveriacich, za celý svet. Veď Pán Ježiš zomrel za všetkých ľudí, i za tých, ktorí ho nemilujú alebo nepoznajú.

Po bohoslužbe slova nasleduje poklona Svätému krížu. Za prejavenie úcty Svätému krížu možno v tento deň získať úplné odpustky. Po svätom prijímaní sa u nás podľa dávnej tradície prenáša Najsvätejšia sviatosť do „Božieho hrobu“.

Smútočný pôst

Veľký piatok, ako deň Kristovej smrti, je odjakživa spájaný so smútočným pôstom. Ten sa zakorenil vo vedomí prvotnej Cirkvi tak hlboko, že sa na Západe niekedy prenášal dokonca na piatky a soboty v celom roku. Najstaršie svedectvá o pôste na Veľký piatok a Bielu sobotu siahajú až do 2. storočia. Pritom išlo o „úplný pôst“, pri ktorom sa nesmelo požiť ani trochu jedla a ani pitia. Kresťania teda museli stráviť 40 hodín alebo dokonca celé dva dni bez akéhokoľvek jedla a nápoja. Pápež Inocent I. to na začiatku 5. storočia dokladá presvedčením, že už apoštoli držali tento smútočný pôst.

S ohľadom na úctyhodnú tradíciu je pochopiteľné, že i dnešná Cirkev zachováva Veľký piatok ako deň pôstu a zdržanlivosti. Dnes pôst znamená iba raz do dňa sa dosýta najesť (pričom možno prijať trochu pokrmu ešte dvakrát v priebehu dňa) a viaže všetkých od 18. roku života až do začatia 60. roku. A zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili 14. rok života. Tento pôst v prvých dvoch dňoch trojdnia, keď sa Cirkev postí, „lebo jej vzali Ženícha“, je posvätný a odporúča sa predĺžiť aj na Bielu sobotu, aby Cirkev mohla dôjsť k radostiam Veľkonočnej nedele s povznesenou a úprimnou mysľou.

Najstaršie svedectvá o pôste na Veľký piatok a Bielu sobotu siahajú až do 2. storočia. Pritom išlo o „úplný pôst“, pri ktorom sa nesmelo požiť ani trochu jedla a ani pitia

Biela sobota je alitugický deň

Na Bielu sobotu Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti, ako aj o zostúpení k zosnulým a v modlitbách a pôstom očakáva jeho zmŕtvychvstanie. Prvotná Cirkev nemala v tento deň žiadnu liturgiu. Rímska liturgia začala v stredoveku presúvať Veľkonočnú vigíliu z noci na skoršie hodiny a potridentský misál pápeža Pia V. z roku 1570 nariadil sláviť vigíliu v ranných hodinách. Až pápež Pius XII. v roku 1951 dovolil presunúť vigíliu opäť na veľkonočnú noc a liturgická reforma Druhého vatikánskeho koncilu nariadila, aby sa celá slávnosť Veľkonočnej vigílie konala v noci, ako to bolo v prvotnej Crkvi. Nemá sa začať pred súmrakom a má sa skončiť pred svitaním nedeľného dňa. Tieto zásady treba chápať doslovne.

A tak dnes máme z Bielej soboty aliturgický deň, keď sa neslávi žiadna bohoslužba a sväté prijímanie možno dať len ako viatikum zomierajúcim. Názov Biela sobota bol odvodený z toho, že keď sa pri Veľkonočnej vigílii krstili dospelí, boli následne oblečení do bieleho rúcha a biela farba bola dominujúca.

Vigília

Veľkonočná vigília spočiatku trvala celú noc. Ešte na konci 4. storočia máme správy, že na Veľkonočnú nedeľu sa už nekonala žiadna ďalšia bohoslužba. Ku koncu 6. storočia je už zjavné, že omša Veľkonočnej vigílie sa končí pred polnocou a na Veľkonočnú nedeľu sa koná vlastná eucharistická slávnosť.

Veľkonočná vigília, ktorá sa pokladá za „matku všetkých svätých vigílií“, má u nás 5 častí: obrad svetla, liturgiu slova, liturgiu krstu, liturgiu Eucharistie a eucharistickú procesiu na oslavu vzkrieseného Pána. V našich krajoch sa táto procesia na základe dávnej tradície koná počas večernej vigílie, inak sa však môže uskutočniť až cez deň po omši na Veľkonočnú nedeľu alebo po vešperách na zavŕšenie Veľkonočného trojdnia. Procesia je slávnostným zvestovaním Kristovho zmŕtvychvstania a výzvou celému stvoreniu, aby sa pripojilo k triumfu Víťaza nad smrťou.

Bohoslužba slova Veľkonočnej vigílie je veľmi bohatá. Číta sa až 9 biblických čítaní – 7 je zo Starého zákona a 2 z Nového zákona (epištola a evanjelium). Z pastoračných dôvodov možno obmedziť počet čítaní – stačí prečítať aspoň 3 čítania zo Starého zákona; nikdy sa však nesmie vynechať čítanie z Knihy Exodus o prechode Izraelitov cez Červené more.

Krst katechumenov

Tretiu časť Veľkonočnej vigílie tvorí krstná liturgia. Kristova a naša Veľká noc sa teraz slávi vo sviatosti. Naplno sa to vyjadruje o kostoloch, v ktorých je krstný prameň, predovšetkým ak sa slávi kresťanské zasvätenie dospelých alebo aspoň krst detí. Aj keď nie sú krstenci, vo farských kostoloch sa požehnáva krstná voda, veriaci si obnovujú krstné sľuby, pričom môžu za obvyklých podmienok získať úplné odpustky. Nakoniec sú pokropení novopožehnanou krstnou vodou, čo pripomína ich vlastný krst.

Tradícia krstenia katechumenov počas vigílie siaha až do apoštolského obdobia. Vypracúvanie organického a kompletného rituálu sa začína objavovať v poapoštolskej dobe a v 3. storočí je už dokončené. Najdôležitejšie je svedectvo Apoštolskej tradície Hypolita Rímskeho z prvej polovice 3. storočia: Tri dni pred krstom, teda vo štvrtok pred Veľkou nocou, sa vybraní kúpu; v piatok sa začína pôst; v sobotu sa zhromažďujú s biskupom, ktorý na nich kladie ruky a vyslovuje modlitbu exorcizmu. Celú noc sa bdie na modlitbách a pri počúvaní Božieho slova. Vlastný sviatostný rítus sa potom slávi počas Veľkonočnej vigílie.

Obnovená liturgia po Druhom vatikánskom koncile znovu zaviedla katechumenát dospelých. Celá katechumenátna príprava dosahuje svoj vrchol a svoje plné uskutočnenie pri slávení sviatostí kresťanskej iniciácie, teda krstu, birmovania a Eucharistie, čo by spravidla malo byť počas Veľkonočnej vigílie.

Veľkonočná nedeľa

Ako sme už spomenuli, spočiatku Veľkonočná nedeľa nemala žiadnu vlastnú liturgiu, pretože bohoslužby veľkonočnej noci trvali až do rána. Dnes, hoci Veľkonočná vigília sa slávi pred polnocou, treba sa na ňu dívať ako na vlastnú slávnostnú omšu Veľkej noci Pánovho zmŕtvychvstania, a tak omša vigílie je už omšou Veľkonočnej nedele. Ale všetky omše v nedeľu na Veľkú noc treba sláviť čo najslávnostnejšie. Je vhodné namiesto úkonu kajúcnosti kropiť ľud vodou požehnanou na vigíliu. Aj sväteničky pri vchode do kostola treba naplniť tou istou vodou.