Vianočná pošta doručila ľudskosť

Na začiatku bola túžba siedmačky Hany potešiť vianočnými pohľadnicami seniorov v miestnom domove dôchodcov. Postupne sa však idea rozrástla do projektu Vianočná pošta. Minulé Vianoce sa sa doň zapojilo 11 101 dobrovoľníkov, ktorí poslali viac než 22 000 personalizovaných pohľadníc dôchodcom po celom Slovensku.

Mária Bilá 25.12.2018
Vianočná pošta doručila ľudskosť

Niektorí účastníci Vianočnej pošty odoslali predtlačené pohľadnice; iní ich vyrobili vlastnoručne. Snímka: archív Vianočnej pošty

„Ako učiteľku ma z domova pozvali urobiť program na Vianoce. Pripadalo mi to však, ako keby sa od nás očakávalo, že sa predvedieme a odídeme. Nezdalo sa mi to v poriadku,“ približuje svoje prvé kontakty s domovmi dôchodcov Ľubica Noščáková, Hanina mama.

Keď sa vtedy Ľubica prechádzala chodbami domova, bola tam s ňou i – vtedy sedemročná – Hana, ktorá nakukovala aj do izieb imobilných klientov, kam nikto nechcel ísť.

Vnímavé dievča si už vtedy začalo tvoriť vzťah k seniorom.

Ľubica a Hana Noščákové sa odvtedy stali pravidelnými návštevníčkami Domova dôchodcov Pažítková 2 v bratislavskom Ružinove.

Niektorým dôchodcom by pohľadnica pripomenula vlastnú osamelosť - iným ju však, naopak, pomohla zmierniť. 

Neskôr začali oslovovať aj iné domovy, vrátane takých, kde boli prevažne pohybliví klienti. S nimi zvykli mať žiaci aj športové dni – podľa Ľubice Noščákovej je totiž motorika detí a seniorov podobná, čo sa ukázalo už pri tvorivých dielňach.

Celý čas mame pomáhala, v rámci svojich možností, aj dcéra Hana.

Čo vlastne chcú?
V roku 2017, v predvianočnom čase, prekvapila Hana mamu nečakanou poznámkou: „Mami, raz by sme mohli spraviť starkým to, čo im chýba, nie to, čo vymyslíš ty.“

„Veď vždy robíme to, čo im chýba,“ namietla prekvapená Ľubica.

„Nie. Ty s nimi každý rok robíš medovníčky, čo je super, ale jedlo predsa dostávajú. Rozprávala som sa s nimi a zverili sa mi, že pre nich sa Vianoce začínali, keď im prišla prvá pohľadnica a vyložili si ju na kredenc. Teraz im chodia len esemesky, výzdobu im robí niekto iný a oni si nemajú čo vystaviť na nočný stolík,“ vysvetlila mame Hana.

Pre niektorých seniorov bola pohľadnica z Vianočnej pošty posledný darček, aký dostali predtým, než odišli na druhý svet.

A hneď dodala, že by všetkým dôchodcom z domova chcela napísať vlastnú pohľadnicu.

„Spočítali sme to – vtedy tam bolo 128 seniorov. Hana by teda musela napísať 7 pohľadníc denne,“ konštatuje Ľubica, ktorá v tom čase navyše mala odcestovať na pár dní preč.

„Hana ma poprosila, nech napíšem nejakým známym, aby sa pridali a pomohli nám vyrobiť tie pohľadnice.“ Vtedy sa do veci zaanagažoval aj Ľubicin manžel a Hanin otec Dušan. Na googli vytvoril formulár, ktorý mohli vyplniť tí, čo mali záujem zapojiť sa.

Keď sa o tri dni Ľubica vrátila domov, čakalo ju neuveriteľné prekvapenie – na výzvu zareagovalo tri a pol tisíc ľudí. Rodina teda rozmýšľala – čo teraz?

Prvý nápad, že každý senior dostane veľa pohľadníc, rýchlo padol. Noščákovci sa radšej rozhodli, že oslovia aj ďalšie domovy.

Dostať kus rodiny

Začali sme volať po celom Slovensku. Postupne sa zapájalo čoraz viac domovov aj dobrovoľníkov. Neregulovali sme to; naopak, podporovali sme ich v aktivite,“ vysvetľuje Ľubica.

„Musel nám pomôcť aj IT technik, aby sa to vôbec dalo zvládnuť. Pri 11 000 dobrovoľníkoch, z ktorých každý chcel iný počet adries, by ručné párovanie trvalo veľmi dlho. Keď technik všetko nastavil, mená dôchodcov sa dobrovoľníkom zasielali systémovo. Nevedeli sme teda, kto koho dostane.“

"Zapojili sa ľudia, ktorí chodievali k starým rodičom a videli, že pohľadnice sú súčasťou ich života. Teraz však už tí starí rodičia nežijú a naši dobrovoľníci chceli spraviť radosť niekomu z ich generácie, kto má rád to isté."

Aby organizátori chránili osobné údaje, dobrovoľníci mali k dispozícii len krstné meno dôchodcu (poprípade aj s iniciálou priezviska) a adresu domova, v ktorom žije.

„Reálne sa u nás kvôli Vianočnej pošte odpovedalo na 200 až 500 mejlov denne,“ približuje Ľubica.

Niektorí si pohľadnice vystavovali až do mája. Občas si v tých domovoch ľudia lezú na nervy; a niektorí sa pomerili práve vďaka Vianočnej pošte.

„Tí, ktorí nám písali ako prví, si spomínali napríklad na to, ako našli po babičke celú zbierku listov a pohľadníc. Zapojili sa ľudia, ktorí chodievali k starým rodičom a videli, že pohľadnice sú súčasťou ich života. Teraz však už tí starí rodičia nežijú a naši dobrovoľníci chceli spraviť radosť niekomu z ich generácie, kto má rád to isté,“ objasnila jednu z motivácií dobrovoľníkov Ľubica.

Mnohé mamičky vraj mali obavy, či sa ich pohľadnice budú starkým páčiť – boli totiž na nich rôzne machule či odtlačky, ktoré spravili deti. Podľa Ľubice však práve takéto pozdravy mali najväčšiu odozvu.

„Akoby seniori dostali kus rodiny. Mohli si vďaka tomu spomenúť, ako oni niečo vyrábali s deťmi. Tieto pohľadnice boli pre nich osobnejšie práve vďaka rôznym nedokonalostiam.“

Do projektu sa zapojili aj detské kolektívy, napríklad títo školáci zo Žiaru nad Hronom. 

Vianočná pošta napokon oslovila 11 101 dobrovoľníkov z 36 krajín sveta vrátane USA, Spojených arabských emirátov či Austrálie.

Zapájali sa jednotlivci, ale aj rodiny či triedne kolektívy.

Dobrovoľníci mali rôzny vek – najmladší zúčastnení boli bábätká, ktoré na vianočný pozdrav prispeli odtlačkami pästičiek, potešiť rovesníkov sa však rozhodli aj samotní seniori.

Niektorí sa tešili aj stokrát

Mnohí zapojení boli myšlienkou nadšení natoľko, že chceli so „svojimi“ starkými udržiavať kontakt; nájsť v nich niečo ako „nových“ starých rodičov.

Pre niektorých seniorov bola pohľadnica z Vianočnej pošty posledný darček, aký dostali predtým, než odišli na druhý svet.

„Tí seniori sú však často v stave, že sa ani nehýbu, nerozprávajú. O to väčší darček je pre nich dostať vôbec pohľadnicu,“ uvádza veci na pravú mieru Ľubica. Niektoré príbehy sa však predsa len dočkali takmer filmového záveru.

Jedna pani im napríklad dala spätnú väzbu o tom, že vďaka Vianočnej pošte objavila vlastnú babičku, o ktorej dlhé roky nevedela, kde je umiestnená, lebo jej to nechceli prezradiť príbuzní.

Zapojili sa ľudia, ktorí chodievali k starým rodičom a videli, že pohľadnice sú súčasťou ich života. Teraz však už tí starí rodičia nežijú a naši dobrovoľníci chceli spraviť radosť niekomu z ich generácie, kto má rád to isté. 

Niektorých odosielateľov sklamalo aj to, že na svoje pohľadnice nedostali odpoveď: „Seniori v domovoch však často nevládzu odpísať, alebo majú problémy so zrakom, alebo skrátka nevedia odpoveď zoštyizovať.“                                

Ľubica však uisťuje, že na tvárach obdarovaných, ktorých po odoslaní Vianočnej pošty navštívili, videli veľkú radosť a vďačnosť.                                                   

„Niektorí si pohľadnice vystavovali až do mája. Občas si v tých domovoch ľudia lezú na nervy; a niektorí sa pomerili práve vďaka Vianočnej pošte. Navzájom si totiž pomáhali pohľadnice čítať či prepisovať,“ prekvapuje Ľubica.

Ľuďom, ktorí majú problémy s pamäťou a senilitou, spravila podľa Ľubice pohľadnica radosť aj stokrát. „Zakaždým sa pýtali, čo to majú na stolíku a ako sa to tam dostalo. A zakaždým sa nanovo tešili.“

Ľubica tiež zdôrazňuje, že pre niektorých seniorov bola pohľadnica z Vianočnej pošty posledný darček, aký dostali predtým, než odišli na druhý svet.

Samotná autorka nápadu, Hana, sa od veci postupne dištancovala.

„Pre Hanku viac znamená osobný kontakt. Úspech Vianočnej pošty ju potešil, ale je pre ňu trochu abstraktný. Prirovnala by som to k peniazom. Ak dieťaťu dáte do ruky bankovku, tak sa teší, ale keby ste mu povedali, že má 500 000 na účte, tak netuší, o čom to je,“ vysvetľuje Ľubica.

„Navyše Hanka kladie veľký dôraz na spravodlivosť. Ona síce Vianočnú poštu vymyslela, ale vo veľkej miere sme ju zrealizovali my, takže sa ňou nechce prezentovať.“

Školáčka bola tiež nominovaná na cenu Detský čin roka v kategórii Dobrý nápad. Aj keby ju však náhodou vyhrala, vraj by cenu chcela venovať dievčine, ktorej „detský čin roka“ ju zaujal viac. 

Snímky: archív Vianočnej pošty

Poslať trošku radosti

(z reakcií darujúcich)  

Dobrovoľníci zanechali minulý rok organizátorom už v predstihu desiatky odkazov, v ktorých vyjadrovali projektu svoje sympatie.

„S rodinkou s nadšením čakáme na adresy a dúfame, že urobíme niekomu radosť,“ tešila sa Jarmila žijúca v britskom Brightone.

„Viem, aké to je, keď niekomu chýba rodina...“ odkázala Katarína zo škótskeho Glasgowa, ktorá odoslala rovno 6 pohľadníc.

„Chcem poslať trošku radosti,“ vyjadrila svoju túžbu Jana, ktorá písala z rakúskeho Linzu.

Najviac odosielateľov však bolo, pochopiteľne, zo Slovenska.

„Krásny projekt. Mojim deťom žijú všetci starí rodičia a veľmi si to vážime. Preto máme v srdci ešte miesto pre ďalších. S dcérkou pripojíme do listu aj niečo vlastnoručne vyrobené,“ uistila Daniela z Dolných Lovčíc.

„Chceme sa zapojiť do tohto projektu ako skupinka birmovancov a potešiť tak niekoho neznámeho,“ vyslovila sa za celý kolektív Soňa z Tvrdošína.

„Ďakujem za možnosť napísať niekomu pohľadnicu. Je to dar aj pre mňa - ako malá som tak robila s mamou a dnes nie je komu písať. S manželom a dcérkou radi oprášime tradície,“ vyznala sa Dominika z Ladíc.

„Úžasná myšlienka, prajem vám, nech je nás zástup dobrých ľudí,“ zaželala organizátorom Kristína z Humenného.

„Potešili ste ma,“ zhrnula stručne Iveta z Lednických Rovní vyjadriac tak pocit mnohých zúčastnených – hoci radosť šli rozdávať oni, v skutočnosti projekt obdaril aj ich.