Vidieť očami druhého človeka

V širších súvislostiach sa objasnením empatie začali zaoberať odborníci psychoanalytickej praxe a psychológie. Chápu ju ako proces vcítenia sa do sveta alebo predstáv druhého človeka. Z pohľadu filozofie má empatia významnú  poznávaciu hodnotu. Prostredníctvom nej dokážeme hlbšie poznať človeka. Proces empatie môže byť aj súčasťou vzniku estetického zážitku.

Je dôležitou súčasťou ľudskej disponovanosti pomáhajúcej profesie. Umožňuje pochopiť rozbitý svet zážitkov, ktoré významným spôsobom ovplyvňujú vnútorné prežívanie a správanie sa človeka.

Moderné chápanie empatie formuloval predstaviteľ humanistickej psychológie Carl Rogers (1902 – 1987) ako hlbokú snahu o porozumenie, chápanie problémov, ťažkostí a konfliktov v takzvanom prístupe zameranom na klienta. Ide o vzťah pomáhajúceho profesionála a človeka vyžadujúceho si starostlivosť, kde na prvom mieste je akceptácia, čiže bezpodmienečné pozitívne prijatie druhého.

Empatické porozumenie sa chápe ako napojenie na obsah mysle človeka, kde vnímame uvedomované i neuvedomované tendencie ľudskej psychiky (Matoušek, Encyklopedie sociální práce, 2013). 

Atribúty empatie

Istotne poznáte obraz sv. Martina z Tours (316 – 397) podávajúceho polovicu svojho plášťa chudákovi. Napriek tomu, že slúžil vo vojsku, jeho srdce zostalo empatické. Ku všetkým, aj k svojim podriadeným bol láskavý a najmä štedrý voči sluhom a chudobným.

Martin bol zaradený do jazdeckého pluku, ktorý odchádzal do Amiens v severnej Galii. Vo sne sa mu zjavil Ježiš odiaty polovicou plášťa, ktorú daroval žobrákovi. Hneď na druhý deň sa dal pokrstiť. Bolo to roku 339, keď mal dvadsaťtri rokov.

Veľmi plasticky vystihuje tento príbeh podstatu empatie. Empatia s pravým puncom má duchovne zaodieť človeka. Nenechať ho nahého v ťažkej životnej situácii, v problémoch, ktoré vznikli často nie jeho pričinením. Neopustiť ho v atmosfére predsudkov, zjavného či skrytého verbálneho lynčovania alebo v komplikovanom psychickom rozpoložení.

Rýdza empatia by mala pomáhať prinavrátiť človeku stratenú vlastnú hodnotu. Nemôžeme ho totiž pochopiť len na základe prejavov jeho správania alebo na základe vonkajších vzťahových systémov.

Tiež nie je vždy správne pripisovať pohnútky či motívy správania alebo spôsoby myslenia, ktoré sa vo všeobecnosti prisudzujú osobnosti alebo situácii, v ktorej sa nachádza. Je dôležité si zapamätať, že každý človek je jedinečný a jeho prežívanie aj prejavené reakcie sú podmienené vnútorným vzťahovým systémom. Empatia znamená tomuto systému porozumieť.  

Pozor na projektívne správanie

Predpokladom pre empatiu je konkrétna sociálna situácia a bezprostredný komunikačný kontakt. Rezonanciu empatie na iného človeka je možné uplatniť iba určitý čas.

Vždy si treba uvedomiť, že pozícia empaticky načúvajúceho človeka má tiež svoje limity. Je to dobré aj pre toho, komu pomáhame, pretože on sám nemôže empatiu iba prijímať. Mal by sa v svojom prežívaní posunúť vpred. V opačnom prípade si bude „užívať“ pasivitu, ktorá ho však utvrdí v nesprávnom nazeraní na svoj problém.

Pravá empatia nastáva, ak človek istý zážitok či udalosť zo života druhej osoby dokáže vedome a racionálne spracovať. Navyše chápe súvislosti, ktoré vie nielen pre vlastnú potrebu správne interpretovať. Často sa však v dobrej mienke vystavujeme riziku javu, ktorý odborníci označujú ako projekcia. Ide o nesprávne pochopenú a vyjadrenú empatiu.

V tejto ozvene počujeme výpovede typu: „Áno, rozumiem ti, viem, čo prežívaš, čo potrebuješ, ale ja by som to na tvojom mieste urobil takto.“ Projekcia pramení zo subjektívneho náhľadu na situáciu, vlastných skúseností, prežívania a uvažovania. Podsúvame tak vlastný model chápania celej situácie.

Niekedy neúmyselne majú túto tendenciu rodičia, staršia generácia voči mladšej, ale tiež pomáhajúci profesionáli smerom k tým, ktorým pomáhajú. Dôvod, prečo projekcia vzniká, je jednoduchý. Nastáva vtedy, ak sme príliš vzdialení od motivácie, hodnôt a cieľov druhej osoby. Jednoducho zlyhávame v bezpodmienečnosti prijatia človeka.

Boh však túto chybu nikdy neurobí a je empatický voči nám vždy a za každých okolností. Je to božská vlastnosť. Ak ju nebudeme rozvíjať, začne sa z našich životov vytrácať a to nie je dobrá správa. Stratiť cit pochopenia a schopnosť vcítiť sa do života spolupútnika tu na zemi nás dobehne. A to sa týka jednotlivca i celej spoločnosti.