Vstúpme do Božieho ticha

Tento obrad sa opakuje tri razy so zaklopaním na dvere, otázkou o tom, čo sa prináša, a odpoveďou o narodení Pána. Po tretej odpovedi otec vstúpi so sviecou v ruke do tmavej miestnosti, kde je zhromaždená celá rodina a ešte raz oznámi udalosť narodenia a vysloví želanie:

Zvestujem vám tieto slávne sviatky, narodenie nášho Pána Ježiša Krista, aby vám Pán dal zdravie, šťastie a po smrti nebeské kráľovstvo.

Tento spôsob začiatku štedrej večere zdôrazňuje, že narodením Pána Ježiša vstúpilo svetlo do tmy ľudského života na zemi. Náš život je osvetlený príchodom Božieho Syna.

Pozemský život môže byť pre mnohé skutočnosti smutný a tmavý, predovšetkým pre prítomnosť zla, previnení, opustenosti, utrpenia a smrti. Je však ožiarený skutočnosťou, že Boh prišiel medzi nás, prijal ľudské jestvovanie.

Pri štedrej večeri, keď sa zhasnú všetky ostatné svetlá, keď zaznie oznam o narodení Pána a na stole nám svieti svieca, vnímame ten dar. Boží príchod na svet je nenahraditeľným svetlom pre každého. V Ježišovi začal Boh uprostred neplodného a beznádejného ľudstva nové jestvovanie.

Božie Dieťa uložené v jasliach je skutočnou novosťou, nepochádza z vlastných schopností ľudstva, ale pochádza od Božieho Ducha.

Preto aj svätý apoštol Pavol dáva do súvisu príchod Božieho Syna na svet so stvorením človeka. Prvý človek Adam bol stvorený na Boží obraz. Hriechom narušil svoju ľudskú dôstojnosť. Pán Ježiš je druhým, novým Adamom (porov. 1 Kor 15, 47), obnoveným človekom.

Keď slávime narodenie Božieho Syna, vyjadrujeme, že veríme a milujeme Boha, ktorý nie je väzňom svojej večnosti, nie je ohraničený iba na duchovné, ale je vstave pôsobiť tu a teraz, uprostred nášho sveta; a skutočne v ňom pôsobí v Ježišovi, v novom Adamovi.

Boh, ktorý na počiatku z ničoho stvoril svet viditeľný i neviditeľný, v plnosti času uskutočnil nový stvoriteľský zásah do ľudských dejín, sám sa stal človekom, narodil sa ako ľudské dieťa.

Svätá Alžbeta umierala s myšlienkami na narodenie Dieťaťa

Túžime po tom, aby sme aj tento rok mohli s radosťou vnímať svetlo Božieho príchodu. Povzbuďme sa na príklade svätých. K duchovnému dedičstvu našej krajiny patrí životný príklad svätej Alžbety Uhorskej. Udalosť zo záveru jej života nám môže pomôcť porozumieť, ako sa stať vnímavými na Boží príchod na svet.

Bolo to 16. novembra 1231. Svätá Alžbeta Uhorská prežívala posledné chvíle pozemského života. Okolo polnoci požiadala tých, ktorí boli okolo nej, aby sa utíšili a povedala: Hovorme o Spasiteľovi a o Dieťati Ježišovi, o tom vznešenom Dieťati, lebo sa približuje polnoc, čiže hodina, keď sa narodil.“

Vo chvíľach svojho zomierania myšlienkami vstúpila do noci narodenia Pána. Svätá Alžbeta požiadala prítomných, aby sa stíšili a upriamili pozornosť na narodenie Dieťaťa. Ticho je priestorom pre Božie svetlo.

Ticho je priestorom pre Božie narodenie. Platí to aj pre nás. Len keď sa stíšime, dostaneme sa tam, kde sa uskutočňuje Božie narodenie. V tejto požiadavke zaznieva jedna z najstarších viet vianočnej liturgie, veta, ktorá sa nachádza v Knihe múdrosti: „Veď kým všetko objímalo hlboké ticho a noc v rýchlom behu došla do polovice, zoskočilo tvoje všemohúce slovo z neba, z kráľovského trónu“ (Múd 18, 14 - 15).

Ticho znamená prebudiť zmysel pre večnosť v nás

Vianoce nás pozývajú, aby sme vstúpili do Božieho ticha. Svetlo Božieho narodenia zostane skryté tým, ktorým sa nedarí nájsť ticho Božieho pôsobenia. Ako ho nájdeme? Jednoduché mlčanie ho ešte nevytvorí.

Človek totiž môže navonok mlčať a zároveň byť úplne ovládnutý vnútorným nepokojom. Môže mlčať a zároveň môže byť hlučne rozrušený vo svojom vnútri. Utíšiť sa znamená dať si do poriadku svoje vnútro. Znamená to nestarať sa len o veci, ktoré môžeme ukázať a dať vidieť iným.

Ticho znamená tiež nehľadieť iba na to, čo zaváži pred ľuďmi. Ticho znamená rozvinúť vnútorné vnímanie, prebudiť svedomie, prebudiť zmysel pre večnosť v nás, prebudiť schopnosť počúvať Boha.

Vianoce by nám mali pomôcť, aby sme napravili naše smerovanie, a tak aby sme sebe a ostatným poskytli službu, ktorú tak potrebujú. Najhlbšou biedou súčasných ľudí nie je nedostatok materiálnych hodnôt, ale skutočnosť, že sa postupne akoby zamurovávajú okná, cez ktoré sa dalo hľadieť na Božie svetlo.

Svätá Alžbeta odišla z pozemského života s duchovným zrakom upretým na Božie svetlo, ktoré sa nám ukázalo v narodení Ježiša. Toto svetlo nasledovala počas celého života, svietilo jej aj v poslednej hodine pozemského putovania.

V tomto duchu sa budeme modliť aj pri vianočnej svätej omši na úsvite: „Všemohúci Bože, tvoje vtelené Slovo Ježiš Kristus preniká nás novým svetlom, dopraj, prosíme, aby viera v neho, ktorá osvecuje našu myseľ, žiarila aj z našich skutkov.“

Týmto spôsobom sa stanú Vianoce praktickými. Pozerať ticho a vnímavo na Božie svetlo narodenia Pána znamená prijať svetlo a ožiariť svet, ktorý je okolo nás, prijatým svetlom, aby sme ukazovali cestu aj iným.