Výňatky z príhovorov a homílií kardinála Jozefa Tomka (Katolícke noviny 10/2009)

Žijem v Ríme už od konca druhej svetovej vojny, keď ma môj košický biskup Jozef Čársky poslal pokračovať v štúdiách a kde som potom ostal vykonávať svoju službu. Zažil som tu veľkých pápežov počnúc Piom XII., po ktorom nastúpil takzvaný „dobrý pápež“ Ján XXIII., po ňom jemný Pavol VI., nato nakrátko Ján Pavol I. a na dlhé roky Ján Pavol II., po ňom osem rokov pôsobil Benedikt XVI. Teda spolu šesť pápežov, ktorí už vošli do dejín Katolíckej cirkvi, ba aj ľudstva.

V posledných storočiach Boh obdaril svet i kresťanov vynikajúcimi osobnosťami na Petrovom stolci. Nie vždy v histórii to bolo tak, preto musíme byť vďační Bohu za nich. Dňa 11. februára 2012 mali kardináli schôdzku, čiže konzistórium s pápežom Benediktom XVI. Hlasovali sme o budúcej kanonizácii niektorých kandidátov na oltár

 Čakali sme, že Svätý Otec už zakončí zasadnutie, ale on nám zrazu oznámil, že sa mieni na konci februára vzdať svojej služby na čele Katolíckej cirkvi. Naše prekvapenie bolo veľké, lebo – ako to povedal dekan kardinálskeho zboru Angelo Sodano - správa prišla ako blesk z jasného neba. Nikto ju nečakal, hoci sme všetci videli, že v poslednom čase Benedikt XVI. zoslabol a nevyzeral dobre. Rozišli sme sa so smútkom a s otázkou, ktorú sme počuli pri každej zmene na Petrovom stolci: Kto nahradí takéhoto pápeža?
Z príhovoru pre Vatikánsky rozhlas Od Benedikta k Františkovi 1. apríla 2013
 

Z doterajších homílií (Svätého Otca Františka) si tunajší novinári už všimli slová a skutočnosti, ktoré ohlasuje. Opiera sa o liturgické čítania a zhrnie ich do troch bodov, má teda svoj „slovník“.

Tak napríklad na Kvetnú nedeľu to boli tri akoby heslá: radosť - kríž - mladí, inokedy zasa: nádej – cesta – dobrota – nezištnosť - vzájomný rešpekt a milý prístup k ľuďom - večnosť, ale predovšetkým Ježiš Kristus ako cesta, pravda a život. Tieto ideály stelesňuje svojou postavou, vierou a slovami. To ľudí priťahuje.

Rimania ho ihneď prijali srdcom ako svojho biskupa a otca. Po Jánovi Pavlovi II., pápežovi so slovanským srdcom, a po Benediktovi XVI. s bavorským srdcom máme teda Františka, pápeža s juhoamerickým srdcom.
Z príhovoru pre Vatikánsky rozhlas Od Benedikta k Františkovi 1. apríla 2013
 

Čo je vlastne viera? Prečo považujeme vieru za taký cenný poklad, za vzácne dedičstvo? Viacerí z vás sa ešte pamätajú na reči o viere ako o tmárstve a povere, ktorú veda a vzdelanosť pomaly vytlačia zo spoločnosti. Prinajlepšom je to vraj cit, ktorý sa protiví rozumu, vede a pokroku.

Ale viera je o pravde a veciach, ktoré si osobne nemôžeme overiť zmyslami, očami, hmatom, prístrojmi. Veriť znamená prijať za pravdu niečo, čo mi tvrdí niekto, kto to môže vedieť a poznať. Jestvuje prirodzená viera, s ktorou pracujeme každý deň: veríme učiteľom, knihám, médiám a prijímame ako pravdivé ich tvrdenia, lebo ich osobne overil niekto, komu dôverujeme.

Náboženská viera je o Bohu a o Božích veciach. My veríme Bohu, ktorý k nám prehovoril. Ako čítame v Liste Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov.

V týchto posledných dňoch (to je v našej dobe) prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 - 2): v Ježišovi Kristovi. Ježiš z Nazareta nám poodkryl tvár neviditeľného Boha, ukázal nám ho ako Otca, ako lásku, zomrel za všetkých a na tretí deň vstal z mŕtvych, ako to iní aj on sám predpovedal.

Jemu a ním vybraným svedkom jeho vzkriesenia veríme. Prijímame za pravdu to, čo tvrdí o Bohu a veciach, ktoré ani veda nemôže dokázať alebo vedecky poprieť. Viera nás učí, odkiaľ pochádzame, kam ideme, čo nás čaká po smrti.

Viera teda rozširuje hranice nášho rozumového poznania. Kto odmieta vieru, zbavuje sa možnosti rozšíriť svoje rozumové horizonty aj poza hranice vedy, ktorá nás napríklad nemôže poučiť o posmrtnom živote. Preto prijať vieru je veľmi rozumné. Ona dáva zmysel životu, ona nám dáva pevnú nádej na večný život. 
Z homílie počas Národnej púte Slovákov, Bazilika sv. Petra vo Vatikáne 27. februára 2013
 

Manželstvo a rodina sú všeľudské ustanovizne, ktoré sa týkajú samej prirodzenosti človeka a budúcnosti ľudskej spoločnosti. Ich rozkvet značí pokrok každej civilizácie, ich úpadok je v histórii príznakom úpadku civilizácií. Ľudská spoločnosť si musí dať veľký pozor na to, aby manželstvo a rodina boli zdravé ustanovizne.

Preto si musí všímať aj dnešnú krízu a nepodľahnúť ani dnešným útokom proti nim, nech už prichádzajú z ktorejkoľvek strany. Rešpekt a úcta ku každému človeku, a teda aj k osobám s homosexuálnymi sklonmi sa nemôže zaistiť tým, že sa im pripíšu práva, na ktoré nemajú od prírody predpoklady, lebo také páry nemôžu splodiť vlastné deti a na prípadné iné dohody sú iné zaistenia. Ako obyčajne, aj v tejto otázke,  ktorá je podstatná, verejnosť a politici radi zabúdajú práve na deti. 
Z príhovoru pre Vatikánsky rozhlas Manželstvo a rodina - majú ešte zmysel? 30. decembra 2012
 

Ján Pavol II. sa v encyklike Slavorum apostoli priznáva, že od samého začiatku svojho pontifikátu myslel na to, ako by mohol pozdvihnúť v celej Cirkvi úctu a význam našich apoštolov. Môžem to osobne dosvedčiť. Kedysi v septembri 1980 mi položil nečakanú otázku, čo by mohol prvý slovanský pápež urobiť na povznesenie ich úcty.

Z jeho úsmevu som vycítil, že už mal odpoveď. A naskutku, dňa 31. decembra 1980 vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ján Pavol II. mal rád dejinné spojitosti a na ten rok pripadalo tisícsto rokov od pápežského listu Industriae tuae, ktorým Ján VIII. v roku 880 schválil užívanie slovanského jazyka v liturgii, ako aj sto rokov od encykliky Leva XIII. Grande munus.
Z prednášky Cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a jeho význam podľa Ústavy Slovenskej republiky na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v Bratislave 21. novembra 2012
 

Novinári sa oháňajú právom verejnosti na informácie, lenže toto ich právo nie je neobmedzené, lebo nesmie porušiť práva jednotlivých osôb na česť a spravodlivo získaný majetok. Novinár nemá právo vniknúť do domu iného občana ani do jeho pokladnice a rodiny, nesmie podplácať, korumpovať, vydierať.

Aj novinári majú teda povinnosť hľadať pravdu a spravodlivosť. Nemôžu zneužívať moc tlače na utváranie falošnej verejnej mienky. Nemôžu manipulovať informáciami proti pravde, spravodlivosti a láske. Ideálne je, aby noviny a novinári boli nezávislí.
Z príhovoru pre Vatikánsky rozhlas Vzťah medzi náboženstvom a tlačou 26. augusta 2012
 

Novinárstvo je vážne a zodpovedné povolanie. Najmä keď je reč o náboženských témach, v ktorých sa nie každý novinár vyzná. Niekedy sa k slabej znalosti pridá ideologický a záujmový tlak alebo krátky čas na preverenie a prehĺbenie správy. Vtedy sa novinári zvyknú utiekať s rýchlou otázkou k takzvanému špecialistovi. Často však vyberú práve protinábožensky alebo tendenčne založeného človeka. Dobrým výberom by veľmi získali na vážnosti a objektivite. 
Z príhovoru pre Vatikánsky rozhlas Vzťah medzi náboženstvom a tlačou 26. augusta 2012
 

Každý človek a každý národ má svoju históriu. Je to reťaz prežitých a niekedy aj spísaných udalostí. Nie je to len zoznam panovníkov, vojen, revolúcií, prevratov, rôznych vlád, hospodárskych a športových úspechov. Život takého spoločenstva je omnoho bohatší.

Ozajstná história sa musí snažiť odkryť aj menej viditeľné hnutia a prúdy, ktoré udržiavajú takéto spoločenstvo pri živote, ako spodná voda udržiava lúky a pastviny stále zelené. Do celistvej histórie patria aj prastaré tradície, ktoré si zachoval náš ľud a ktoré ten ľud uchovali, aby nestratil to, čo mu je vlastné, a to fyzické a najmä duchovné bytie, svoje podstatné hodnoty.

Pri písaní histórie Slovenska sa stále jasnejšie vynárajú v priebehu storočí dva ešte nedocenené, ba niekedy aj popierané duchovné prúdy, čiže tradície, ktorými sa živil náš ľud a z ktorých vyrástli mnohí naši duchovní velikáni. Je to tradícia mariánska a cyrilo-metodská. 
Z homílie v Šaštíne 15. septembra 2010
 

I dnes nám všetkým treba ochrany Sedembolestnej. I dnes sa u nás na Slovensku dávajú Kristovi bolestné rany jeho tajomnému telu. My sami mu ich dávame. Dnes sa nám tichý, sladkastý jed novodobého materializmu vpíja takmer nebadane do duše, lebo sa nám servíruje pod rúškom pokroku, blahobytu, voľnosti a pôžitku.

Peniaz je najvyššia hodnota, kvitne korupcia, rýchlo zbohatnúť za každú cenu a bez ohľadu na morálku, na Desatoro a na príkaz lásky – to je zákon života. Kam kráča naša spoločnosť a na aké cesty sa dáva naša mládež a naše rodiny? Viaceré európske ponuky sú také lákavé pre voľnú lásku, bez riadneho manželstva, bez nejakých zábran, bez zriadenej rodiny, koniec koncov bez Božích príkazov.

Najmä naše rodiny potrebujú urgentnú pomoc. Takmer polovica manželstiev sa rozvádza, mnohí žijú - ako sa kedysi hovorilo - nadivo, sme medzi poslednými v Európe, čo sa týka počtu narodených detí (iba 1,3 dieťaťa na jeden pár), k tomu ešte rýchlo stúpa počet nemanželských detí. Treba nám zachrániť rodinu!

Tu je široké pole činnosti pre každého: pre verejných činiteľov, vládu, zamestnávateľov, školu, vychovávateľov, rodičov i starých rodičov, mládež, Cirkev, ale na prvom mieste pre samotnú rodinu. Treba sa nám vrátiť k modlitbe, lebo sa akosi vytráca z nášho osobného i rodinného života. Bez modlitby však niet spojenia s Bohom. Ale rodina, ktorá sa modlí, ostáva spolu. 
Z homílie v Šaštíne 15. septembra 2010
 

Na narodeniny svojej pozemskej matky sa každý z nás snaží k nej prísť a spraviť jej nejakú malú oslavu. To isté chceme dnes urobiť pre svoju nebeskú Matku. Pamätám sa na stretnutie s istým africkým diktátorom. Bol to bývalý vojak, tvrdý chlap, ale keď som sa ho spýtal na jeho matku, bol dojatý a akoby na ospravedlnenie mi povedal: „Môžeme ostarnúť, ale matka je vždy matka!“
Z homílie v Marianke 6. septembra 2009
 

Udavčania nikdy nevynikali bohatstvom, ale rozšírili dobré meno obce po celom Slovensku, ba aj v cudzine, svojou pracovitosťou, snahou po vzdelaní, usilovnou prípravou, statočnosťou a vysokým mravným štandardom. V dedine takmer zanikol alkoholizmus a hrubé reči, na verejnosti bolo vidno snahu po poriadku a čistote, nastúpila kultúra ducha.

Verejná správa a Cirkev spolupracovali ruka v ruke na celkovom povznesení obce. Nie div, že Udavské sa stalo kultúrnym centrom celého okolia. Podkladom toho ozajstného ľudského, kultúrneho a duchovného pokroku bola v koreni zdravá, nábožensky založená rodina a ňou vychovaní občania. To sú aj úlohy pre dnešok. Veď dnes máme na to viac možností.
Z homílie v Udavskom, rodnej obci kardinála Jozefa Tomka, 3. septembra 2007
 

Len nedávno ma zaujal istý nadpis v tlači: „Na dieťa už manželstvo netreba.“ S netajeným potešením sa v článku tvrdilo, že za posledných pätnásť rokov sa výrazne mení model rodiny a že vraj Cirkvi sa to nepáči. Len Cirkvi? Vám sa páči, že v roku 1991 sa narodilo mimo manželstva menej ako deväť percent detí, kým vlani to bolo už 27,5 percenta, čiže skoro 14 888 detí?! Čo iné máme čakať, keď sa propaguje predmanželské spolužitie a keď neformálne partnerské zväzky (voľakedy sme ich nazývali súžitiami nadivo) a rozvody sa vám neustále predkladajú ako najlepšie a pokrokové modely. 
Z homílie na púti v Levoči 8. júla 2007
 

Drahí bratia a sestry, na tomto posvätnom a pamätnom mieste si obnovme smutné, ale nakoniec aj slávne stránky pamäti národa, o ktorej sa veľa a príliš jednostranne hovorí. Nesmieme zabudnúť na našich velikánov. Nedajme sa zahlušiť bombardovaním tlače a médií. Čert nikdy nespí, hovorí naše porekadlo.

Len dobre a kriticky pozorujte, ako dnes nepriatelia Cirkvi využívajú všetko, aby zničili dôveru veriacich vo vlastných biskupov a kňazov. Stará, diabolská taktika: „Udri pastiera, rozpŕchne sa stádo.“ Mnohí viete, aké tlaky vyvíjali nepriatelia Cirkvi v minulosti. Vieme aj to, že nie všetci mali hrdinskú silu našich mučeníkov.

Teraz však sa znovu útočí na jednotu Cirkvi. Tí, čo boli prenasledovatelia, sú znovu hrdinami, jedinými spravodlivými a pravdivými ľuďmi. Tí, čo sú vinní za toľké utrpenie a psychický tlak na kňazov, nesedia na lavici obžalovaných, ale znovu len na stolici žalobcov a sudcov. Tí, čo sú ozajstní páchatelia a vinníci, sú nevinní a na slobode, vinníkmi sa stali ich obete!

Ozvite sa konečne proti hanebnej kampani, ktorá vám chce ukradnúť jednotu a vzájomnú dôveru. Smelo sa pýtajte, kto vlastne organizuje celé to bábkové divadlo, kto ťahá v skrytosti nitky, kto diriguje celú tú kampaň a deň čo deň vysiela „bombičky“, využívajúc ľudské slabosti.

Nebolo ešte dosť prenasledovania, nestačilo päťdesiat rokov utláčania, nestačili dvaja už vyhlásení biskupi mučeníci Gojdič a Hopko, ani sestra Zdenka Schelingová? Kto to vlastne hádže kamene a potom skrýva ruku? Nevidíte, že tu nás chce ktosi rozbiť, a to práve našimi vlastnými ľudskými slabosťami? Pýtajte sa len, kto je za tým a aké ciele sleduje!
Z homílie v Bazilike sv. Klementa v Ríme pri ďakovnej púti slovenských gréckokatolíkov na 80. výročie biskupskej vysviacky bl. Pavla Petra Gojdiča 25. marca 2007
 

Ak je politika nezávislá od Cirkvi, to ešte neznačí, že je nezávislá od etiky a morálky. Ináč sme v plnej totalite. Kto však určuje, čo je eticky dobré a dovolené, čo je nakoniec eticky pravdivé? A skade má štát autoritu vynášať a uplatňovať zákony, ktoré zaväzujú všetkých občanov? Je tá autorita bez hraníc?

Sme teda pri koreni filozofie, sociológie a teológie politiky. Ide o otázky, ktoré sú podkladom rozličných svetonázorov. V našej dobe boli vlastnou, i keď nepriznanou príčinou, že sa niektorí politici naplno zasadili proti zmienke o úlohe kresťanstva v dejinách Európy v ústave Európskej únie. Ale ide o starý, historický problém.

Vynoril sa už za čias rímskeho cisárstva, a to dokonca v evanjeliu. Tu sa Pilát znovu dostáva síce nie do Kréda, ale na scénu. V procese s Ježišom, ktorý vyhlasuje, že prišiel vydať svedectvo o pravde, Pilát skepticky hodí Spasiteľovi otázku: „Čo je pravda?“ (Jn 18, 38). Kristus stojí pred Pilátom, náboženská autorita pred štátnou, Kristova pravda a ponímanie dobra pred ponímaním politika, Božie kráľovstvo pred svetským kráľovstvom.

Rozhovor medzi Ježišom a Pilátom nás privádza prinajmenšom k dvom dôsledkom: po prvé, že Božie kráľovstvo sa podstatne líši od svetského kráľovstva; a po druhé, že svetská moc má svoj konečný pôvod „zhora“.

Inými slovami, náboženská a štátna a politická oblasť sú odlišné, ako to naznačuje aj iný výrok Ježiša Krista: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mk 12, 17). Jeho výrok pred Pilátom upozorňuje na pôvod štátnej moci „zhora“.

Práve toto posledné tvrdenie sa protiví laickému sekularizovanému chápaniu štátu, ktorý chce byť neutrálny a nezávislý od Boha a od všetkého, čo s ním súvisí, najmä od etiky a morálky. Tu sa okamžite vynára otázka, načo je vlastne štát, aké je jeho poslanie a aké sú hranice jeho moci. 
Z prednášky na tému Cirkev a štát 16. decembra 2006
 

V sobotu 2. apríla celým svetom bleskovo preletela správa, že večer o 21. hodine 37. minúte zomrel Ján Pavol II. Na preplnenom námestí nespočetný zástup práve dokončil modlitby spevom starého mariánskeho hymnu Salve Regina – Raduj sa, nebies Kráľovná. Talianska televízia odvysielala túto správu iba dve-tri minúty po smrti.

Asi o pätnásť minút nato som už bol pri lôžku pápeža, ktorý ešte ležal s rukami voľne položenými vedľa tela a s tvárou, ktorá vyžarovala pokoj, ba po smrti bola ešte belšia ako za života. Neveľa osôb, ktoré boli pri zomieraní, už opúšťali so slzami v očiach spálňu, aby uvoľnili miesto na prípravu tela na prenesenie najprv do súkromnej kaplnky a potom do veľkej Klementovej sály.

Dovolili mi nakrátko ostať v modlitbe a myšlienkach pred velikánom našich dejín, ktorý tu ležal ako každý iný človek, s vyrovnaným výrazom na tvári. Dookola panovalo posvätné ticho a slávnostná atmosféra veľkých momentov.

Mojou mysľou prebehlo ako v rýchlom filme niekoľko osobných myšlienok. Prirodzený náraz smútku, ktorý som zažil len deň pred smrťou, keď som mohol vidieť trpiaceho Svätého Otca počas jeho krátkeho spánku, sa už očakávaním predvídaného konca trochu stlmil. Bol som schopný vnímať historickú veľkosť človeka i chvíľ, ktoré sme prežívali. Cítil som sa ako pri smrti vlastného otca.

Pritom sa ma však zmocnil pokoj, ktorý vyžaroval z jeho mŕtvej tváre. Moja modlitba sa skončila tak, že som s veľkou úctou pobozkal ruku. Ešte som akoby pocítil jeho ruky, keď mi 15. septembra 1979 ich vložením udelil biskupské svätenie. Tak sa vytvoril medzi nami osobný vzťah, ktorý prevyšuje ľudské aj príbuzenské vzťahy. Bozkom na jeho sinavú ruku som chcel zároveň vyjadriť všetku vďaku, ktorú mu celé Slovensko, ako aj Slováci v zahraničí dlhujú za jeho mimoriadnu lásku k nám.
Z homílie venovanej Jánovi Pavlovi II. (1920 – 2005) 7. apríla 2005